Prečo revolúcia nežne zožrala vlastné deti

Zo známych lídrov VPN zostal vo vysokej politike len Vladimír Mečiar. Ortodoxným komunistom sa v slovenskej politike príliš nedarí. Voliči však postupne, ale nemilosrdne vytlačili z vrcholnej politiky aj takmer všetkých exponentov nežnej revolúcie. Dáva to istú logiku - prieskumy hovoria o pretrvávajúcej vysokej miere resentimentov za bývalým režimom... Prečo však potom máme už druhé volebné obdobie pravicovú vládu a ľavica s nulovými preferenciami končí v Smere?

Poslanec Ivan Hopta zvolený za KSS dramaticky upozorňuje na to, že väčšina Slovákov v roku 1989 nechcela celkom zrušiť socialistické zriadenie. Skutočnosť je však taká, že absolútna väčšina ľudí už nechcela to, čo platilo v tejto krajine do Novembra. O tom, čo presne by bolo potrebné v tejto krajine vybudovať, však malo mnoho ľudí len hmlisté predstavy.

Za čo sme štrngali kľúčami

Čo demonštranti v roku 1989 nechceli, bolo relatívne jasne artikulované na tribúnach. Protestovali proti diktátu jednej strany, cenzúre, železnej opone... No napríklad aj proti ovládaniu cirkvi štátom, eštébackým policajným metódam, vláde všemocnej skorumpovanej byrokracie.

Nie je príliš prekvapujúce, že ľudia nemali jasno v tom, čo presne chcú - roky boli vystavení masívnej propagande režimu a k alternatívnym informáciám prístup nemali. Populárna bola myšlienka socializmu s ľudskou tvárou (ktorý zrejme asocioval v mysliach ľudí niečo, ako radikálnejšiu perestrojku). Nakoniec, po štyridsiatich rokoch strávených v jednom režime spočiatku pôsobila myšlienka na jeho úplný a definitívny pád utopicky. Zároveň sa paradoxne šírili teórie o tom, ako za päť či desať rokov dosiahneme životnú úroveň Rakúska... Odhodlanie skutočne realizovať reformy však bolo viditeľne slabšie, ako v susednej Českej republike.

Trauma z reforiem

Hospodársky rast ČSSR bol z roka na rok nižší a ak by k revolúcii neprišlo, čoskoro by stagnáciu vystriedal pokles. Avšak revolúcia prebehla a až po nej niečo, čo Slováci nezažili roky - výrazný pokles životnej úrovne. Dodnes sa diskutuje o tom, do akej miery bol nevyhnutný a nakoľko sa na ňom podpísala politická neskúsenosť bývalých disidentov.

Výsledný šok sa však prejavil na reputácii lídrov nežnej revolúcie. Fedor Gál, Ján Budaj, či Peter Zajac navždy stratili šancu byť populárnymi politikmi (aj keď poslední dvaja sa o to opakovane neúspešne pokúšali). Na Slovensku nebol a zrejme ani nebude vysoko populárny ani český exprezident Václav Havel.

V ČR si solídnu popularitu zachoval, jeho Občianske fórum však stihol v roku 1992 osud VPN. Napriek tomu Česi aj Slováci v týchto voľbách odmietli návrat komunizmu. Ak by boli argumenty Ivana Hoptu o tom, že revolúcia ľudí oklamala pravdivé, nebolo nič ľahšie, ako zvoliť komunistickú stranu. A sú krajiny, ktoré niečo podobné urobili - napríklad Srbi voľbou Slobodana Miloševiča.

Jasnejšie proreformné odhodlanie občanov ČR sa však prejavilo rozhodnutím podporiť pravicovú ODS. Kto si pamätá prednášky politológa Ivana Svitáka, vie, ako pred niečím podobným varoval Slovákov. Podľa neho hrozilo, že Česko rozkúpia zahraničné firmy, ktoré budú potom zisky vyvážať za hranice. Slovákov mal od podobnej katastrofy zachrániť Vladimír Mečiar.

Význam Resentimentu

Dlhodobé prieskumy agentúry MVK ukazujú, že od roku 1994 je pomer respondentov nespokojných s ponovembrovým vývojom k neutrálne alebo pozitívne naladeným občanom približne 60:40. Až v roku 2004 sa zmenil na 50:40, no po eliminácii respondentov, ktorí v roku 1989 ešte neboli plnoletí, sa vracia k pôvodnému pomeru. Zdá sa teda, že názor na celkový ponovembrový vývoj je vzácne stabilný a narušuje ho skôr nástup mladšej generácie v kolónke "neviem to posúdiť". Niektoré pozitíva bývalého režimu však uznáva aj časť respondentov, ktorá vývoj nehodnotí negatívne.

Napriek tomu Slovensko nie je rajom pre komunistické strany. Môže to byť spôsobené jednak vyššou ochotou respondentov deklarovať sympatie k bývalému režimu, ale nižšou chuťou reálne sa tam vrátiť, ale aj jednoduchým akceptovaním faktu, že socializmus je nenávratnou minulosťou.

Už od roku 1992 tu však mali zelenú rôzne tretie cesty - či už HZDS, SDĽ alebo najnovšie Smer. Nespokojných voličov dokázal dlhodobo mobilizovať najmä Vladimír Mečiar.

Skúsenosť z rokov 1994-1998

Vládu HZDS-ZRS-SNS zvolili v rozhodujúcej miere občania, ktorí v prieskumoch označujú nespokojnosť s vývojom po Novembri. Namiesto tretej cesty však vznikla "slovenská kapitálotvorná vrstva" a zaostávanie za Českom (ktoré volilo jednoznačnejšie reformnejšiu cestu) sa zväčšovalo tak na politickej, ako aj ekonomickej línii. Prehra Mečiara v roku 1998 bola spôsobená vysokou mobilizáciou "demokratických" voličov, ale aj pochopením, že jeho "slovenská" cesta transformácie bola podobnou ilúziou, ako komunistické túžby vrátiť sa späť pred rok 1998. Hoci to líder ĽS-HZDS nikdy vyslovene nepovedal, zdá sa, že to pochopil aj on sám.

Peter Novotný z Občianskeho oka, na základe skúseností mimovládnych organizácií z južnej a východnej Európy tvrdí, že vo vývoji existuje mnoho podobností. "Čím dlhšie sa otáľa s demokratickými reformami, tým ťažšie sa potom nastoľujú," povedal. Ľudia od nich často očakávajú - podobne ako u nás - rýchle zlepšenie ekonomickej situácie. Rast je však o to pomalší, o čo dlhšie vládol autoritársky režim. "Balkánske krajiny majú situáciu navyše komplikovanú tým, že tam bola občianska vojna," dodáva.

Situácia dnes

Informácia MVK, že viac ako polovica občanov nie je spokojná s ponovembrovým vývojom, nie je ničím novým, ale konštatovaním dlhodobého stavu. Ten však v každom období vývoja Slovenskej republiky znamenal niečo iné.

Nikdy neznamenal, že by väčšina Slovákov reálne podporila návrat socializmu, pretože to v žiadnych voľbách neurobili.

V rokoch 1992-1994 sa však prejavoval sympatiami k politikám smerujúcim "niekde medzi" klasický kapitalizmus a výhody socializmu (všimnite si asociácie so "socializmom s ľudskou tvárou").

Dnes už neplatí ani to, a nejaký vyslovene neštandardný model transformácie by nemal šancu vyniesť stranu do vlády. Bývalý režim sa čoraz viac stáva len spomienkou a pre aktívnych voličov sú dôležitejšie iné faktory. To vytvára priestor pre pravicové strany a, naopak, znižuje význam takého typu ľavice, ktorý sa nevie oprieť o niečo iné.

Ako ste spokojní s vývojom po novembri 1989?

- 0,9 % som veľmi spokojný/-á, napĺňajú sa prakticky všetky moje predstavy a očakávania
- 10,6 % som dosť spokojný/-á, v hlavných veciach sa moje predstavy a očakávania napĺňajú
- 29,7 % nie som ani spokojný/-á, ani nespokojný/-á: urobilo sa dosť dobrého, ale i veľa chýb
- 28,4 % som dosť nespokojný/-á, veci idú celkovo k horšiemu, než som si vtedy predstavoval/-a
- 22,0 % som veľmi nespokojný/-á, moje predstavy a očakávania sa vôbec nenapĺňajú
- 8,3 % neviem to posúdiť

Spokojných je len 10 percent

Prieskum verejnej mienky, ktorý od 9. do 14. októbra uskutočnila agentúra MVK, potvrdil, že polovica respondentov nie je spokojných s vývojom po novembri 1989. Oproti tomu spokojných je len čosi vyše 10 percent.
Podobné boli počty spokojných aj pri minulých "okrúhlych" výročiach nežnej revolúcie. V roku 1994 sa s porevolučným vývojom stotožnilo 14 percent oslovených, v roku 1999 to bolo 7 percent.
Prednosti súčasného zriadenia oproti komunistickému vníma len 20 percent respondentov, vyše 55 percent tvrdí, že v súčasnosti prevládajú nedostatky. V tomto prípade navyše počet stúpencov súčasného režimu klesá: pred desiatimi rokmi ich bolo necelých 37 percent.
Prekvapujúco je o čosi väčší, vyše 20-percentný podiel tých, ktorí majú lepšie materiálne podmienky, pričom ich počet sa postupne zvyšuje.

Najväčšie sklamania? Kultúrny úpadok a moc záujmových skupín

Kedysi bývali lepšie časy, než dnes - pocit, ktorý je vlastný mnohým z nás. A čím sme starší, tým viac mu podliehame. Spomienkový optimizmus určite ovplyvňuje postoje mnohých občanov, ktorí tvrdia, že sa pred novembrom 1989 žilo lepšie než v súčasnosti. Počas pätnástich rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sa však naša spoločnosť naozaj potýkala s mnohými problémami a komplikáciami, ktoré sme v novembrovej eufórii vôbec nepredpokladali.

Z čoho sú sklamaní tí, ktorí vedia, že mlieko už nemôže stáť dve koruny a byty sa jednoducho nemôžu prideľovať zadarmo? "Nečakal som, že mnohí ľudia tak skoro nadobudnú nostalgiu za komunizmom, ktorý bol násilným a nehumánnym pokusom o nastolenie ,rovnosti a bratstva bez slobody'. Kvôli viacerým súvislostiam sa európske krajiny nedokázali vyrovnať morálne, právne a politicky s touto totalitou v takom rozsahu ako s fašizmom," odpovedá eurokomisár Ján Figeľ. Dodáva tiež, že demokracia je veľmi náročná na zodpovednosť občanov a ich zvolenej reprezentácie.
Literárny kritik a teoretik Valér Mikula tvrdí: "Komunisti (myslím bývalých) ma ,nesklamali', tí sa správajú, ako sa dalo čakať, t. j. pragmaticky. Oveľa nespratnejšou sa ukázala cirkev, ktorá sa nie a nie odlúčiť od štedrého prsníka štátu. A trochu ma prekvapuje aj ,štát', ktorý si myslí, že je tu len pre bohatých a podnikavých a súťaživých a trhových..."

"Od začiatku sme predpokladali, že transformácia spoločnosti bude dlhotrvajúci proces, preto ma trochu zaskočilo, že ľudia tak rýchlo zabudli na to, čo bolo predtým a že sa veľmi pomaly adaptujú na zmeny v spoločnosti," hovorí prezident M.E.S.A. 10 a vládny splnomocnenec pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský.

"Možno si nie všetci uvedomujú, aké zásadné sú zmeny z nedemokratickej spoločnosti na demokratickú." Druhým sklamaním je podľa neho fakt, že sa spoločnosť dosiaľ nevyrovnala s minulosťou. "Ukazuje sa, že sa malo oveľa dôslednejšie postupovať voči bývalým nomenklatúrnym kádrom," dodáva V. Nižňanský.

Tretím sklamaním je preňho nejednodnosť ľudí, ktorí stáli na čele zmien v roku 1989: "Rýchlo sa rozišli a dnes už nedržia spolu. Výber nových takzvaných elít v takej malej krajine ako sme my, je značne obmedzený. Ak ešte medzi nimi dochádza ku sporom, negatívne sa to prejavuje na napredovaní celej spoločnosti."

Psychológ Dušan Fabián nerátal s tým, že sa spoločnosť po novembri 1989 bude prestavovať tak nesystematicky, doslova živelne a chaoticky. "Ďalší problém - jedna generácia ľudí je celkom odpísaná, čím mám na mysli dôchodcov," hovorí D. Fabián. "Sklamal som sa tiež v osobnostiach mnohých politikov. Nemenej dôležitý je však úpadok kultúry. Uvoľnený priestor zaplavuje komercia. Kultúru nahrádza niečo, čo by do nej nemalo vôbec patriť - môžeme to nazvať akousi mikimauzáciou kultúry."

Architekt, mestský poslanec a predseda združenia Dom Európy Peter Beňuška odpovedá jednoznačne: "Nečakal som, že nastane taká silná vláda skupín - či už záujmových skupín združených v politických stranách, alebo skupín, ktoré spájajú ekonomické záujmy. Netušil som, aké silné budú prepojenia medzi nimi."

MÁRIUS KOPCSAY, DANIEL FORGÁCS

obsah | publicistika