Sterilizácie rómskych žien - skutočnosť, alebo účelovo vytvorený mýtus?

Správa Telo a duša: Násilné sterilizácie a ďalšie útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku je výsledkom výskumu, ktorý na jeseň 2002 uskutočnili Center for Reproductive Rights v spolupráci so slovenskou Poradňou pre občianske a ľudské práva a s Inou Zoonovou, odbornou konzultantkou pre otázky práv menšín. Výskum sa uskutočnil prostredníctvom rozhovorov s vyše 230 rómskymi ženami vo viac ako 40 rómskych osadách východného Slovenska.

Hlavným zistením správy je tvrdenie, že sterilizácia Rómok býva, resp. je vykonávaná bez ich informovaného súhlasu. Problém teda nie je v tom, že by rómske ženy nedali súhlas k sterilizácii, ale v tom, že v čase, keď tento súhlas udeľovali, nevedeli, s čím súhlasia, resp. tento súhlas bol od nich vynútený zdravotníckym personálom.

"Uskutočnili sme hĺbkové rozhovory s vyše 140 ženami, ktoré boli donútené alebo násilne sterilizované alebo majú dôvodné podozrenie, že boli násilne sterilizované" (str. 14). Vyše 110 z týchto žien tvrdilo, že k takejto sterilizácii došlo po roku 1989. Všetky dôkazy v správe majú povahu osobných výpovedí rómskych žien. Autori správy sa však dopúšťajú pochybenia vo chvíli, keď výpovede žien vydávajú za jediné pravdivé bez toho, aby došlo ku konkrétnej konfrontácii "poškodenej" a osoby, ktorá ju neinformovala, resp. od nej vynútila súhlas. Bez takejto konfrontácie ide o jednostranné obvinenia. Navyše, všetky ostatné reakcie (lekári, zdravotníci, úradníci) sú v správe použité tak, aby potvrdzovali závery správy.

"Primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice v Krompachoch povedal, že (Rómovia) zneužívajú systém; majú deti, len aby dostali viac prídavkov" (str. 85). Slovenskí lekári navyše nie sú iba rasistami, ale sú i absolútne skorumpovaní. "Korupcia medzi zdravotníckym personálom je endemická. Od všetkých žien sú požadované platby za služby, ktoré sú kryté zdravotným poistením, alebo je im poskytnuté nekvalitné ošetrenie, ak majú zdravotníci pocit, že úplatok nie je dostatočný" (str. 16). Obvinenia o absolútnej korupcii v správe nie sú ničím podložené.

Správa je kombináciou medicínskych a právnych poznatkov z výskumu, ktorý sa uskutočnil počas troch mesiacov minulého roku. Problematickou je samotná výskumná metodika. Tvrdenia v správe pochádzajú podľa autorov z hĺbkových rozhovorov s rómskymi ženami, ktorých bolo vyše 230. Lenže správa samotná uvádza, že sa uskutočnilo iba 15 skupinových rozhovorov v troch až desaťčlenných skupinách rómskych žien. A to je zásadný rozdiel, ktorý môže mať na objektívnosť správy výrazný vplyv.

Tiež nie je zrejmé, ako vyzerali hĺbkové rozhovory, po ktorých autori správy dospeli k svojim zisteniam. Aké otázky kládli, ako uviedli respondentky do problematiky a podobne. To všetko sú veci, ktoré pri takých závažných zisteniach nesmú vyvolávať najmenšie podozrenie.

Hlavným motívom správy je porušovanie ľudských práv Rómok na Slovensku. Spôsob, akým je správa napísaná a ako sú prezentované jej výsledky, je súčasne príkladom, ako sa porušuje jedno z ústavných práv, právo na prezumpciu neviny. "Slovenskí poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti na východnom Slovensku nesú spoluvinu na nelegálnych a neetických praktikách sterilizácií rómskych žien bez toho, že by vopred získali ich informovaný súhlas" (str. 14). Okrem tohto výrazného právneho pochybenia autorov správy je nepochopiteľné, že od jesene 2002 s takýmito informáciami nepodali aspoň formálne trestné oznámenie vo veci svojich zistení. Podobne sa zachoval aj člen iniciatívy Ľudia proti rasizmu Ďurkovič, keď sa v SME 24.2. priznáva, že o podobných praktikách už vie (zrejme) roky. "Nepochybujem a viem, že sa na Slovensku nedobrovoľné sterilizácie rómskych žien robia vo veľkom meradle. Rovnako viem, že rómske ženy sú v nemocniciach vystavené bitiu, psychickému útlaku, sú neinformované, segregované. Tvrdím to aj na základe osobných skúseností, keďže som sám pracoval niekoľko mesiacov na gynekológii."

Okrem problému tzv. vynútených sterilizácií sa správa zameriava aj na dezinformácie v záležitostiach reprodukovaného zdravia; rasovo-diskriminačný prístup k službám zdravotnej starostlivosti a liečbe; fyzickým a verbálnym útokom zo strany poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti a napokon odopieranie prístupu k zdravotnej dokumentácii.

Pôrodnice na východe Slovenska napríklad segregujú tým, že sú "rómske ženy oddelené od bielych a sú umiestňované do iných izieb než biele ženy a často sa im bráni používať tie isté kúpelne a stravovacie zariadenia ako bielym ženám" (str. 15). Čo ak je snahou udržanie sterilného prostredia v pôrodnici? Čo ak je časť pacientov rizikových práve z hľadiska možnej infekcie? Bude ešte stále rasizmom, ak budú z tohto dôvodu oddelené izby či osobitné toalety?

Výrazne jednostranne zaujatý prístup nenájdeme iba v správe, ale i v reportážach vychádzajúcich v zahraničí. Napríklad januárová reportáž Arie Farnam písaná pre The Christian Science Monitor. Hovorí sa v nej napríklad o mnohých mestách na východnom Slovensku, ktoré v poslednom čase prijali uznesenia zakazujúce Rómom vstup na územie mesta. Cituje sa vyjadrenie Claude Cahn (mimochodom, jednej z osôb spolupracujúcich i na správe Telo a duša) o tom, že "od 1998 sa situácia zhoršila najmä v oblasti násilia skinheadov a policajného násilia. Prominentní slovenskí politici robia radikálne vyhlásenia o obmedzení populácie Rómov a použití masovej sterilizácie na zníženie ich počtu". Tieto nezmysly potom korunuje zmienka o košickom Luníku IX., kde "5000 ľudí je natlačených do komplexu vybudovaného pre polovičný počet a mesto vyplo elektriku, teplú vodu, vykurovanie a odpratávanie odpadkov". Podľa článku je tak jediným vinníkom situácie na Luníku IX. segregačná politika vedenia mesta a jeho "bielych obyvateľov".

Je možné pochopiť, prečo sa svojich práv nedožadovali údajne protiprávne sterilizované Rómky. Nepochopiteľné je to, prečo sa autori správy neobrátili na orgány činné v trestnom konaní vo veci sterilizácie. Podľa ich stanoviska preto, lebo sa obávali, že by ich tieto nevyšetrili. Autori správy sa namiesto toho dožadujú nezávislej komisie. O tom, či boli, alebo neboli porušené konkrétne práva kohokoľvek, rozhoduje v každom právnom štáte súd na základe predložených dôkazov. Nie "nezávislá komisia". Ak súdy potvrdia, že sa niektorí lekári či iný personál dopustili trestného činu, budú potrestaní. Podobne tak možnú (trestno)právnu zodpovednosť nesú autori správy i ich respondentky.

Názory, s ktorými prichádza správa Telo a duša, sú alarmujúce. Ich pravdivosť však môže definitívne potvrdiť alebo vyvrátiť iba riadne vyšetrovanie a rozhodnutia súdu. Je vysoko pravdepodobné, že niektorí lekári mohli prekročiť zákony v mene rasovej čistoty. To si nezaslúži nič iné, iba odsúdenie a trest podľa zákona. Avšak spôsob, aký zvolila správa, nedáva ani lekárom, ani štátu, ani "bielej populácii" možnosť primerane reagovať. Na každú obhajobu zameranú na vysvetlenie niektorých skutočností bude odpoveďou obvinenie z rasizmu. I takto sa podporuje rasová neznášanlivosť.

ERIK LÁŠTIC

obsah | publicistika