Svet neverí, že Slováci sa majú horšie

Slováci si dnes žijú vcelku lepšie ako v minulom režime, hoci subjektívne pociťujú zhoršenie svojej sociálnej situácie. Podľa hlavných ukazovateľov ľudského rozvoja sa však umiestňujú na 36. mieste spomedzi 173 krajín. Ešte pred piatimi rokmi sa nachádzali o šesť priečok nižšie, pričom mierne zlepšovanie je dlhodobý trend. Vyplýva to zo štatistík OSN.

"Index ľudského rozvoja je najkomplexnejším ukazovateľom kvality života, lebo berie do úvahy zdravie, vzdelanie a životnú úroveň obyvateľstva tej-ktorej krajiny," vysvetľuje Ľuboš Vagač z mimovládneho Centra pre hospodársky rozvoj. Okrem hrubého domáceho produktu na jedného obyvateľa sa pritom meria očakávaná dĺžka života, miera zapísanosti na školy a miera gramotnosti dospelých.

V roku 1990 dosiahlo vtedajšie Československo index ľudského rozvoja 0,820, zatiaľ čo vlani bolo na tom samostatné Slovensko o 15 stotín lepšie. "V posledných rokoch predstihujeme viaceré juhoamerické krajiny aj bohaté ropné štáty z Ázie," dodáva Vagač. Medzi transformujúcimi sa krajinami je Slovensko každoročne na treťom-štvrtom mieste, za Slovinskom a Českom, ale pred Poľskom.

Tieto údaje sú v rozpore s tvrdeniami niektorých opozičných politikov, vyslovenými pri príležitosti 13. výročia nežnej revolúcie, ale aj s výsledkami prieskumov verejnej mienky. Podľa niektorých až dve tretiny opýtaných si myslia, že v bývalom režime sa im žilo lepšie. Najmä z vyhlásení predstaviteľov KSS vyplynulo, že Slovensko stále ešte nedosiahlo životnú úroveň obyvateľstva z roku 1989.

Neporovnávať neporovnateľné

Ako tvrdia nezávislí analytici, politická opozícia pristupuje k týmto porovnaniam dosť nekorektne. Zároveň pripúšťajú, že priemerné reálne mzdy sú naďalej nižšie ako pred nežnou revolúciou. "Životná úroveň obyvateľstva sa však nemeria iba jeho kúpnou silou, čiže priemernými čistými príjmami, ale aj dosahovanou osobnou spotrebou," upozorňuje Pavol Kárász z Prognostického ústavu SAV.

Reálnu mzdu možno porovnať po prepočítaní nominálnej mzdy za minulý rok na úroveň cien v roku 1989. Z Kárászových prepočtov vyplýva, že reálna mzda na Slovensku bola vlani ešte stále asi o 10 percent nižšia ako pred trinástimi rokmi. "Je to však dosť mechanické porovnanie, lebo iné ste si za tie peniaze mohli kúpiť vtedy a iné teraz, " upozorňuje Kárász a pripomína, že dopyt v roku 1989 výrazne prevyšoval ponuku, ľudia stáli v radoch na mandarínky či banány.

Navyše, odvtedy sa značne zmenil spotrebný kôš obyvateľstva, iná je štruktúra potravín aj sortiment priemyselného tovaru. Napríklad mobilné telefóny, faxy alebo notebooky sa v ňom vôbec nenachádzali. Podľa Kárásza by bolo treba vykonať špeciálne výberové šetrenie, ak má byť takéto porovnanie viac-menej korektné.

"Bolo by treba zistiť, koľko minút či hodín museli jednotlivé profesijné alebo sociálne skupiny pracovať na 1 kg chleba alebo na 1 pánsku košeľu vtedy a koľko dnes, ale ani to by nevyjadrilo celú zložitosť problematiky, lebo za 13 rokov sa zásadne zmenila aj kvalita takej štatistickej košele," spresňuje Kárász. Preto sa nazdáva, že v niektorých rovinách ide o neporovnateľné veci.

Prečo tá nespokojnosť

Ak dnes takmer 70 percent opýtaných odpovedá, že pred rokom 1990 sa im žilo lepšie ako teraz, tak majú na to niekoľko dôvodov. "Niektorí takto hovoria pod vplyvom nenaplnených očakávaní po spoločenských zmenách v roku 1989, ale už aj v očakávaní nadchádzajúceho zdražovania," domnieva sa Ľubomír Falťan zo Sociologického ústavu SAV. Podľa neho je však nezmyslom označovať to za prejav nostalgie väčšiny obyvateľstva za bývalým režimom.

Podľa Vagača je subjektívna spokojnosť či nespokojnosť človeka so životom spojená viac s príjmami a výdavkami jeho konkrétnej domácnosti, ako s makročíslami o životnej úrovni alebo ľudskom rozvoji všetkého obyvateľstva. "Mnohí sú tiež sklamaní zo zvyšovania rozdielov medzi bohatými a chudobnými, nevedia to pochopiť, bližšie im je rovnostárstvo v odmeňovaní, ďalší nie sú ochotní niesť zodpovednosť za svoj osud," myslí si Vagač. Nespokojných je viac medzi dôchodcami a mladými rodinami s deťmi, alebo v regiónoch najviac postihnutých nezamestnanosťou, ktoré platia najvyššiu "daň za transformáciu". Ale aj tam pozorovať rôzne paradoxy životnej úrovne.

Napriek predpokladom

V svojej výskumnej práci sa týmto paradoxom venuje Silvia Rybárová z Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny. Dokumentuje na nich úskalia porovnávania životnej úrovne v rôznych fázach vývoja spoločnosti, ale aj v jednotlivých regiónoch.

V Košickom kraji, ktorý má najvyšší podiel obyvateľstva v hmotnej núdzi, majú domácnosti najvyššie plusové saldo úspor spomedzi všetkých krajov za posledné štyri roky. Pritom by sa dalo predpokladať, že práve tam budú ľudia viac vyberať zo svojich nasporených peňazí, ako šetriť. "Tento paradox si možno vysvetliť aj čiernou prácou, no v neposlednom rade mentalitou tamojšieho obyvateľstva, ktoré šetrí za každú cenu, a vyššou naturálnou spotrebou domácnosti," domnieva sa Rybárová.

Ďalší paradox sa týka bývania. V období rokov 1998 - 2001 ceny za bývanie v celej Slovenskej republike vzrástli o viac ako 100 percent, reálne výdavky na bývanie v prepočte na priemernú domácnosť však klesli takmer o 20 percent. "Kleslo totiž nájomné, a to až o polovicu v dôsledku zvýšenia počtu domácnosti bývajúcich v nájomných bytoch, ktoré prešli do osobného vlastníctva," vysvetľuje Rybárová.