Sen českých slovakofilov

Slovakofili boli raritou. Vari iba britskému zmyslu pre fair play a dotknutej škótskej hrdosti môžeme vďačiť za nášho známeho priaznivca Setona-Watsona. Pevný stúpenec Maďarov, plný predstáv o príkladnej uhorskej tolerancii, zistil počas svojej návštevy Uhorska, že schopnosť Maďarov prekrúcať fakty je podstatne vyššia než ich úsudok o jeho zdravom rozume a odmietol ďalej hrať hlupáka. "Celý rok som sa dal vodiť za nos, no potom to prestalo účinkovať a veľmi by som si želal, aby taký proces nemusel absolvovať ani jeden z mojich spoluobčanov," napísal v úvode knihy Národnostná otázka v Uhorsku a stal sa skutočným priateľom Slovenska a jeho propagátorom vo Veľkej Británii.

Záujem o Slovákov, ktorý prejavil Bjornson, mal iné značenie. Tento stratég malých národov bol presvedčený, že prekážkou ich zdravého spolunažívania je každá snaha o nadvládu jedného z nich. Odporca švédskeho hegemonizmu nemohol mlčať o národe v strede Európy, ktorého osud vykazoval niektoré paralely s osudom Nórov, aj keď iste nemohol porovnávať kultivovaný vzťah Švédov k Nórom alebo Fínom so škandalóznymi genocídnymi praktikami voči Nemaďarom v Uhorsku. V čase, keď sa podľa Vajanského "Európa starala menej o osud Slovákov než o osud negrov v centrálnej Afrike", Bjornson neváhal použiť svoju autoritu na ich obranu.

Vzbudiť väčší záujem o Slovensko mohlo iba osobné poznanie. Slovensko sa ocitlo v historickom zákryte a nadobudnúť k nemu vzťah z učených kníh sa nedalo. "U nás nepoznajú ani tú krajinu, ani ten národ. V našich lexikónoch venovali im iba niekoľko riadkov," konštatuje Jules Verne po návrate zo študijnej cesty po Uhorsku v roku 1892, keď odporúča francúzskym maliarom cestovať na Slovensko po umelecké inšpirácie. Tie už štyri roky pred ním našiel tiež na Devíne mladý švajčiarsky akvarelista, neskôr kritik a spisovateľ William Ritter. Slovensko precestoval viackrát, pričom sa skamarátil s osobnosťami slovenskej kultúry. Vo vzťahu k Slovensku potom tromfol ostatných západných slovakofilov.

V Čechách sa stalo Slovensko populárnou výletnou destináciou už od tridsiatych rokov 19. storočia. Iba smerom na východ nebola česká vlastenecká duša deptaná pocitmi márnosti zo stretu s národom, ktorý prevyšoval ten český po všetkých stránkach, od početnosti, cez hospodársku silu, až po bohatosť kultúry. "Jděte na Slovensko," radil český učiteľ Karel Kálal: "Tu se vám jinak prsa dmou, tu pocítíte, jak je ten český svět veliký." Pražskí intelektuáli mali pocit, že objavili "zemi panenskou, civilizaci neskaženou, ráj pod Tatrami, kde všichni zpívají a řeč zní jako hra stříbrných zvonků". Rousseauovské prírodné dieťa nespľuhavené mestom, po ktorom pátrať bolo vtedajšou európskou módou, našli na Slovensku. Tohto romantického stereotypu sa potom nikdy nedokázali úplne vzdať. Neschopnosť posudzovať Slovákov a správať sa k nim pokiaľ možno normálne sa tak stala jedným z hlavných českých príspevkov k neskorším nezhodám a rozchodom.

Českí nadšenci pre slovenskú "autenticitu" začali "pěstovat slovenské věci". Vyrástli z nich zanietení a snaživí českí slovakofili. Poskytli Slovákom znamenitú podporu a pomoc v boji s maďarizáciou. Jej význam na ten čas neznižuje ani odlišné chápanie vzájomnosti, založené na obdive a závisti, ktorú budil v Čechách veľkolepý nemecký zjednocovací proces. Pripojiť dva slovenské milióny k českým a posilniť sa tak voči Nemcom sa priam núkalo.

Rakúsko nelikvidovalo Čechov ako národ, lebo nikdy nemalo v programe stať sa jednonárodným nemeckým štátom. Vyvíjajúci sa český nacionalizmus nenarážal na brutalitu a aroganciu, takú typickú pre uhorský proces sústavnej maďarizácie. Čeština sa popri nemčine stala úradným jazykom a nemeckí učenci sa už iba snažili presviedčať Čechov, aby si nemčinu ponechali aspoň ako jazyk vedy, techniky a filozofie. Preč boli časy Palackého mladosti, keď "kdokoli nosil slušný kabát, neodvážil se tak snadno na veřejných místech promluvit česky". Moderná spisovná čeština bola síce vytvorená do značnej miery umelo a medzi ňou a hovorovou češtinou vznikla priepasť niekoľko storočí, ale Jungmann s kolektívom pohotovo nahrádzal prebraté slová z nemčiny novovytvorenými slovami, aby sa čeština mohla rovnať nemčine. Dobrovský, ktorý sám neveril v možnosť plného rozvoja českej národnej literatúry, jej paradoxne pomohol. Tým, že presadil vznešený spisovný jazyk, začala hovorová, obecná čeština fungovať ako jeho druhá vrstva a postupne bola uvedená do literatúry.

Vo vzťahoch Čechov a Slovákov sa obdobia harmónie často striedali s dobami nedbajstva a odcudzenia. Rieka blahosklonnosti, tečúca k nám zo západu, vysychala, keď prišiel na pretras spisovný jazyk. Proti slovenčine česká strana použila kopu argumentov, ktorými Nemci spochybňovali češtinu. Nenamietala proti slovenskému džavotu vo veršovačkách a rozprávkach, ale vyššie literárne žánre odporúčala písať po česky. Jazykom slovenskej vedy sa mala stať čeština. Najúprimnejšími nositeľmi týchto postojov boli tamojší slovakofili, ktorí vari najťažšie znášali pokračujúce slovenské emancipačné úsilia. Najradšej by boli, keby každá dolina mala svoj osobitný slovenský jazyk. Hocijaké narušenie svojho vysnívaného ideálu česko-slovenskej vzájomnosti považovali takmer za svätokrádež. Myšlienka návratu k spisovnej češtine sa objavovala často a dlho. Ešte aj v roku 1929 sa v literárno-dejepisnom pojednaní Češi a Slováci dovolával rektor Univerzity Komenského Albert Pražák toho, "aby byl slovenský pravopis za tím účelem zjednodušován unifikačně, aby z něho zmizelo např. ä, ô, uo, měkčíci e atd".

Zámer presadiť češtinu ako spisovný jazyk sa ukázal nereálny. Nezískal na Slovensku takmer žiadnu podporu. Karel Kálal v liste profesorovi Vlčkovi priznáva: "Kdyby jsme vyzradili cíl, jednotu spisovního jazyka, Slováci by odmítli, tak se mi zdá i vzájemnost." Slovenčina bola už schopná všetkého, aj úspechu. Pretvorila slovenské etnikum rôznych oblastí a nárečí do jedného kultúrno-politického celku. Slovenčina umožnila zo svojho základu a zásoby rozvíjať odborné názvoslovie a pestovať tak nielen literatúru, ale aj vedu vo vlastnom jazykovom spracovaní a povedomí. Oblasť preložiteľnosti sa jednostaj rozširovala, čo sa naplno prejavilo v obrovskej prekladateľskej epoche posledných päťdesiatich rokov 20. storočia. Slovenčina sa stala aj objektom viacerých nenávistných mýtov. Pretože zhrešila už len tým, že sa zrodila, nalepili jej biľag umelosti. Ako keby ostatné spisovné jazyky stvoril sám Pán Boh a nevznikali na zložitom nárečovom pozadí a nespravovali sa umelo vytvorenými pravidlami. Názor, že je menej tvárna a ešte všelijako menej vhodná na prekladanie najmä anglosaskej literatúry, je ďalší blud šírený ľuďmi, ktorí si snobsky namýšľajú, že čítaním českých prekladov sú väčší inteligenti. Slovenčina iba nemá, podobne ako iné jazyky, v takej miere ako čeština, literárnou konvenciou zakotvenú hovorovú formu. Hovorová slovenčina môže pôsobiť v literatúre prirodzene, zvlášť keď sa jej použitie rozširuje zo slov aj na vetnú skladbu. Inak to vyznieva ako piercing na starenke. Na druhej strane české preklady nie sú vždy hodné napodobovania. Používanie obecnej češtiny sa niekedy zneužíva, nemá oporu v origináli. Potom vznikajú skôr prechmaty ako preklady.

Zdalo by sa, že snahy o zahnanie slovenčiny do sféry kuchynského jazyka sú zažehnané. Sergej Chelemendik, ktorý sa podľa vlastných slov "stal ozajstný slovakofil žijúci na Slovensku" nám však v knihe s názvom vzývajúcim Boha na našu ochranu okrem iných katastrof predpovedá: "Ak sa súčasné tendencie zachovajú, o desať rokov sa bude v slovenčine vydávať iba konzumný brak. Slováci budú tak kultúrne kolonizovaní Čechmi, pričom bez akéhokoľvek úsilia z českej strany. Výsledkom toho sa spisovným jazykom Slovákov fakticky stane čeština, a slovenčina bude degradovaná na úroveň ústneho dialektu."

Možno túto veštbu brať ako jednu z jeho typických provokácií, ktorými opozičnícky Rus dráždi kdekoho. Tak či tak stojí za zamyslenie, či sen českých slovakofilov z minulého storočia sa nakoniec nepriamo nezrealizuje v trhových podmienkach samostatného Slovenska. Veď vydavateľstvá prestali systematicky mapovať svetovú a slovenskú klasiku, vydávanie pôvodnej tvorby je riskantné aj pre odvážnych a vyžaduje tréning v trpezlivosti. Preklady súčasných svetových autorov zvyčajne meškajú za českými. Čitateľ zžitý s českou verziou mien postáv a ostatných reálií, ktoré sa od originálu značne líšia, často potom odmietne aj ich výstižnejší slovenský preklad. V literatúre faktu je už dnes situácia katastrofálna. Bežný čitateľ sa so slovenskou odbornou terminológiou ani nestretne a pomaly zabúda, že existuje. V našich kníhkupectvách je vidieť čím ďalej, tým viac českých kníh a tento knižný imperializmus bude mať po zrušení colnej bariéry pri päťpercentnej DPH na knihy v Českej republike ďalšiu veľkú perspektívu. A ako budú na to reagovať slovenské vydavateľstvá? "Jednoducho budeme menej prekladať do slovenčiny," odpovedá riaditeľ jedného z nich.

ŠTEFAN ČINČURA

obsah | publicistika