Slovensko do vojny?

Rozhodovanie o vyslaní našej jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do Perzského zálivu a prípadného vojenského konfliktu má niekoľko rovín. V prvom rade ide o zložité rozhodnutie pre vládnuce strany, vzhľadom na prevahu odporcov prípadnej vojenskej akcie. A to nielen na Slovensku, v Čechách, ale i vo Veľkej Británii. Politicky výhodným a populárnym je stanovisko vylučujúce zásah (s alebo bez mandátu OSN). To si osvojili slovenskí komunisti. Tí podľa svojho predsedu Ševca veria v nový poriadok pre svet a rešpektujú vodcu zvoleného drvivou väčšinou obyvateľov Iraku.

Variáciou na tému nesúhlasu je postoj SMERu a KDH. SMER tak len pokračuje vo svojej politike odvíjajúcej sa dominantne od presadzovania väčšinových názorov spoločnosti. I preto sú zásadnými postojmi najsilnejšej opozičnej strany odpor proti zdražovaniu, rušeniu regionálnych tratí, či najnovšie proti "rozkrádaniu" štátu v podobe dokončenia privatizácie podnikov vo vlastníctve štátu. SMER vyžaduje na prípadný zásah jasný mandát OSN. Na ten sa však spolieha aj prijaté uznesenie NR SR. Účasť slovenských vojakov v prípadných vojenských akciách na vynútenie plnenia príslušných rezolúcií BR OSN na území Iraku má byť v súlade s mandátom OSN. Slovensko vojakov zatiaľ do vojny nevysiela. A ani nepresadzuje vojnové riešenie konfliktu, ako z toho Fico obviňuje vládu.

SMER chce zostať na obidvoch stoličkách. Na jednej obhajuje vojenskú akciu s požehnaním OSN, na druhej kritizuje vládu za rýchlosť rozhodovania, nadbiehanie USA a nesúdržnosť s EÚ. Keď to však SMERu vyhovuje, kritizuje nadbiehanie vlády bruselským štruktúram, ako sa to stalo napr. po uzavretí negociačných pozícií. Akokoľvek by sa NR SR rozhodla, bude obviňovaná z nadbiehania jednej či druhej strane. Fico a SMER navyše zredukovali problém Iraku a prípadného zásahu do slova ropa. Aj preto nehovoril Fico vo svojom prejave v NR SR o morálke či zodpovednosti, pretože "slovenská politika takýmto hodnotami vo vzťahu k vlastnej krajine a občanom neoplýva. Bolo by preto prinajmenšom nedôveryhodné, ak by sme ich chceli aplikovať vo vzťahu ku krajinám vzdialeným na tisíce kilometrov".

Podobné "neriešenie" situácie predviedla väčšina poslancov KDH. Otázky kládol F. Mikloško. "Čo má Slovensko v situácii, aká je dnes, robiť? Má sa viazať na tie európske krajiny, ktoré nechcú ísť do Iraku, alebo sa pridať k najmocnejšiemu?" Ani jedno riešenie nie je podľa Mikloška správne. Aké je to správne riešenie, už poslanci za KDH nepovedali.

Po prebiehajúcej petičnej akcii za referendum o NATO je vyslanie slovenskej jednotky ďalšou situáciou, v ktorej ide vláda (či jej podstatná časť) proti väčšinovému názoru spoločnosti. To však neznamená, že by mala rezignovať na vysvetľovanie svojich krokov slovenským občanom. Príkladom môže byť diskusia britských občanov s premiérom Blairom, Blair on Iraq, ktorú odvysielala minulý týždeň BBC. Blair musel odpovedať na otázky svojich spoluobčanov o dôvodoch, prečo je nevyhnutné tlačiť na Irak, prečo tak dlho trvalo, kým sa krajiny odhodlali na akciu, prečo nie je EÚ jednotná v postoji, prečo Blair koná inak, ako by si to priala väčšina Britov. Niečo podobné v slovenskom formáte by povedalo slovenským občanom viac ako formálny prejav premiéra, ktorý predniesol v STV.

Máme tu Irak neustále porušujúci rezolúcie OSN, krajinu podozrivú z vlastníctva chemických zbraní a snahy vyrobiť jadrové zbrane. Irak na čele s diktátorom, ktorý vyhráva voľby s 99,9% podporou. Irak ako krajinu, kde v dôsledku režimu zomierajú deti od hladu a nedostatku liekov. Irak ako krajinu s obrovskými zásobami ropy.

Na druhej strane stoja USA, ktoré už niekoľkokrát vojensky zasiahli v prospech mieru. Krajina, ktorej výrazne vďačíme za možnosť žiť v demokracii, ako aj štát podporujúci nejeden autoritársky režim. USA, ktoré mnohokrát "priateľsky intervenovali" a selektívne zasahovali pri porušovaní demokratických hodnôt.

Dôležitú úlohu v konflikte zastáva OSN. Globálna organizácia, ktorá má problém v situácii, keď treba prijať zásadné stanovisko. Rada bezpečnosti OSN, ktorá prípadným schválením vojenskej akcie nevytvorí nové dôkazy, ani nezmierni utrpenie civilného obyvateľstva Iraku. OSN, kde Komisii pre ľudské práva predsedá autoritárska Líbya, Konferencii OSN o odzbrojení v Ženeve samotný Irak a členom Bezpečnostnej rady je Sýria. Je tu rozdelená Európa, ktorej názory chce reprezentovať iba jej stará časť, Francúzsko a Nemecko. Tá istá rozdelená Európa, v ktorej majú Británia, Španielsko, Taliansko a krajiny strednej a východnej Európy odlišný názor. V neposlednom rade tá istá Európa, ktorá má svoje skúsenosti s politikou nezasahovania.

Napokon je tu Slovensko. Krajina, ktorá sa môže tváriť, že sa jej svet mimo vlastných hraníc nedotýka. Slovensko, ktorého účasť môže byť skôr symbolická ako reálna. Napriek tomu Slovensko, ktoré sa rozhodlo.

ERIK LÁŠTIC

obsah | publicistika