Budú Tatry na predaj?

Tlaky podnikateľov a zástupcov samosprávy na najstarší národný park na Slovensku, podporené odvážnymi vyhláseniami ministra hospodárstva Pavla Ruska, koncom minulého roka zosilneli. Finančná skupina J&T predstavila svoje vízie investičných aktivít vo Vysokých Tatrách. Do rekonštrukcie liečebného domu Hviezdoslav na Štrbskom Plese plánuje vložiť miliardu korún, zaujíma sa o zjazdovky a prepravné zariadenia, kde sa počíta s približne rovnakou investíciou.

Mesto Vysoké Tatry žiada legislatívne zmeny. Zámerom je umožniť "rozvoj" zimných športov v už existujúcich lyžiarskych strediskách (Štrbské Pleso-Solisko, Smokovec-Hrebienok Horná lúka, Tatranská Lomnica-Skalnatá dolina Lomnické sedlo), pričom v návrhu je paradoxne vyslovene uvedené, že sa "neuvažuje s ďalším rozvojom zimných športov v žiadnej novej lokalite na území TANAP-u". Minister hospodárstva je za to, aby sa "sporný" zákon o ochrane prírody a krajiny otvoril a lepšie prispôsobil potrebám krajiny, regiónov, ale najmä ľudí, ktorí v nich žijú.

V prípade Vysokých Tatier je v hre šesť národných prírodných rezervácií, kde platí najvyšší, piaty stupeň ochrany v zmysle zákona. Problém úzko súvisí s návrhom zonácie, ktorá by mala spresniť vymedzené rezervácie (niekedy naozaj nelogicky) predovšetkým na základe stavu biotopov, opierajúc sa o navrhované územia európskeho významu siete Natura 2000. Ochranári logicky navrhujú zníženie stupňa ochrany v lyžiarskych strediskách z piateho na štvrtý stupeň. Cieľom zonácie je zosúladenie súčasného stavu s legislatívou.

Ochranári nikdy nehovorili o radikálnom zrušení existujúcich stredísk, naopak, všetky snahy smerujúce k skvalitneniu, a teda aj zosúladeniu s normami Európskej únie v oblasti prevádzky zariadení cestovného ruchu na území národného parku vítajú. Lenže fakt, že predkladateľom legislatívnych zmien nestačí zníženie miery ochrany v lyžiarskych strediskách o jeden stupeň, vzbudzuje vážne podozrenie, že to súvisí skôr so zákazom prevodu vlastníckeho práva pozemkov na území národného parku a predkupným právom štátu. Toto zrejme investorom veľmi prekáža.

Páni podnikatelia namiesto toho, aby sa venovali zlepšeniu úrovne existujúcich služieb, ktorá stále pokrivkáva za európskym štandardom, predkladajú megalomanské vízie. Pritom v Tatrách už teraz na zjazdovkách niet ľudí! Pri zasnežovaní na Štrbskom Plese a v Tatranskej Lomnici niet dosť vody. Nie legislatíva, ale prírodné pomery územia, jeho obmedzený potenciál je skutočným limitom rozvoja. Nakoniec, posledná štúdia Programu OSN pre ochranu životného prostredia UNEP konštatovala, že v dôsledku klimatických zmien hrozí stovkám lyžiarskych stredísk pre nedostatok snehu zánik. A to aj v takých krajinách, ako sú Rakúsko a Švajčiarsko. Bolo by naivné veriť, že tento trend sa nás nebude týkať.

Súčasná situácia v plnej nahote ukázala aj to, komu vyhovuje už desať rokov trvajúci patový stav v tzv. "kauze TANAP". Na jednej strane je rozpočtová organizácia štátnej ochrany prírody - Správa TANAP-u v rezorte životného prostredia - ktorá produkuje odborné stanoviská pre štátne orgány, ktoré napokon rozhodujú. Podotýkam, že bez priamej nadväznosti na výskum a vedu a, samozrejme, bez priamej správy územia. Na strane druhej je príspevková organizácia rezortu pôdohospodárstva - Štátne lesy TANAP-u s výskumnou stanicou a múzeom. Hoci sa - aspoň posledný rok dosť intenzívne - volá na oboch stranách po integrácii, k vzájomnej dohode rezortov stále nedošlo. Možno aj pre pripravovanú transformáciu podnikov štátnych lesov na akciové spoločnosti, zatiaľ so 100-percentnou účasťou štátu, ktoré si potom budú môcť uplatňovať pohľadávky za obmedzenia z dôvodu ochrany prírody vo výške viac než miliardy korún (ako už vyhlásili).

V tejto veci je stále aj priveľa politiky, ide o lukratívny majetok a ďalšie lákadlá pre privatizérov v podobe poľovných revírov a objektov, a chýbajú odborné argumenty. Asi až rýdzo ekonomické argumenty typu "štátna organizácia nemôže predsa platiť za ujmu druhej štátnej organizácii" privedú túto kauzu k rozumnému riešeniu a správu štátnych pozemkov v chránených územiach zveria organizáciám ochrany prírody a krajiny. Bola by naozaj tragédia, ak by štát pozemky, ktoré kedysi za čias kniežaťa Hohenlohe vykúpil, teraz odovzdal do súkromných rúk. Kde sa dvaja bijú, tam tretí víťazí. To všetko využívajú tí, ktorým pod rúškom rozvoja Tatier ide o bohapusté drancovanie. Napríklad denný lístok istej známej lyžiarskej akciovej spoločnosti, ktorú miestni trefne označujú "bratislavská", stojí takmer 700 korún. Peniaze získané a zarobené Tatrami pritom tečú úplne inde. Rýchlokvasiaci podnikatelia sa z radových šéfov tuctových hotelíkov spred roku 1989 vypracovali na majiteľov novostavieb, luxusných áut, jácht, prímorských letovísk a lietadiel. Zábavné je, že práve tí sa najväčšmi sťažujú na reštrikcie ochrany prírody.

Keďže do Tatier túto zimu neprišla domáca klientela ani očakávaní hostia z Ruska a Poľska, páni podnikatelia by sa mali spolu s ministrami hospodárstva a financií zamyslieť nad podobnou podporou domáceho cestovného ruchu ako u našich severných susedov. O financovaní ochrany prírody zo ziskov podnikateľov na území národného parku, čo je všade v civilizovanej Európe bežné, začína sa zatiaľ len rozprávať. Moderné ekonomické teórie pritom bežne začleňujú ekologicky negatívne externality do ekonomického systému ako formu peňažného oceňovania v sfére životného prostredia.

Povestného čierneho Petra má v rukách rezort pôdohospodárstva. Ustavičným torpédovaním úsilia rezortu životného prostredia spôsobil, že ten nebol schopný ani začať so systémovými zmenami - začnúc postupným výkupom pozemkov a náhradou vlastníkom až po vybudovanie riaditeľstiev národných parkov s právnou subjektivitou a aspoň čiastočnou finančnou sebestačnosťou, napríklad cez vyberanie vstupného do chránených území, ako v Poľsku. Čas sme nenávratne stratili súbojmi vo vlastných radoch a opakovanými reštrukturalizáciami, čo sa nám teraz vracia v podobe ostrého nesúhlasu vlastníkov pozemkov a silnejúceho úsilia investorov zrušiť národný park. Rezort životného prostredia sa to snaží dohnať predložením koncepcie ochrany prírody a krajiny. O tom, či Tatry skončia ako luxusný artikel určený na predaj, rozhodne ráznosť a sila postojov ministerstva. Nesmie sa báť urobiť systémové kroky na zlepšenie spravovania územia a zefektívnenie manažmentu národného parku podľa vzoru európskych národných parkov.

A ekonomické rezorty sa musia prestať tváriť, že národný park je len bezodná studnica pokladov. Vzhľadom na súčasné postoje väčšiny ministrov - ktoré, mimochodom, exemplárne reprezentujú aj mienku slovenského národa o závažnosti ochrany prírody v rebríčku problémov spoločnosti - však môžeme smelo hovoriť o vulgárnom prakticizme.

JURAJ ŠVAJDA

obsah | publicistika