Čo vlastne Fronc zakazuje?

Je paradoxné, že médiá, a aj parlament zamietajú, aby sa platilo za štúdium na univerzitách zriadených zo zákona, ale verejne sa podporuje nelegálna aktivita súkromných zahraničných vzdelávacích subjektov. V Českej republike v súčasnosti pôsobí vyše sto súkromných inštitúcií, väčšinou s.r.o., poskytujúcich rôzne vzdelávacie aktivity, vrátane vysokoškolského štúdia. Ide najmä o žiadané študijné programy, ako napr. manažment či právo. Napriek tomu tam takto študujú asi 2 percentá všetkých vysokoškolákov. Prečo tento nepatrný a bezvýznamný podiel, naši západní susedia dobre vedia. Vedia to aj zainteresovaní na Slovensku.

Autor sa domáha sprístupnenia vysokoškolského štúdia väčšiemu percentu populačného ročníka. Za posledných sedem rokov slovenské vysoké školy zdvojnásobili počty prijatých pri takmer nezmenených počtoch učiteľov, ale najmä pri rovnakej reálnej výške dotácií z rozpočtu. Práve ministrova vytrvalosť a aktivita vedie cez novelu (tretíkrát neschváleného) vysokoškolského zákona k vytvoreniu lepších podmienok štúdia, k porovnateľnému financovaniu aspoň na úrovni priemeru krajín OECD a k zvýšeniu prístupnosti štúdia.

Vláda aj dnes vytvára výborné podmienky pre vznik a činnosť súkromných vysokoškolských inštitúcií. Kým verejná vysoká škola musí dostať výslovný súhlas, súkromná inštitúcia môže študijný program realizovať, ak akreditačná komisia nedá do 30 dní k žiadosti zamietavé stanovisko. Na vznik súkromnej vysokej školy stačí súhlas vlády, kým na vznik verejnej vysokej školy treba súhlas NR SR. Aj posledný návrh vlády, aby aj súkromné vzdelávacie inštitúcie dostávali dotáciu zo štátneho rozpočtu, uľahčuje ich pôsobenie. Je však potrebné splniť minimálne zákonom dané podmienky, ktoré ako-tak zaručujú, že diplom bude mať nielen cenu, ale aj hodnotu.

Problémové zahraničné vzdelávacie inštitúcie pôsobia najmä prostredníctvom slovenských súkromných vzdelávacích inštitúcií, cez ktoré do novely vysokoškolského zákona 131/2002 Z.z. , zmena 528/2003 Z.z., poskytovali tak kritizované platené vzdelávanie niektoré slovenské univerzity. Novela vysokoškolského zákona platené vzdelávanie pre slovenské univerzity výslovne zakazuje. Vzdelávacie inštitúcie - ide najmä o bývalú Socialistickú akadémiu vzdelávania - preto začali spolupracovať so zahraničnými inštitúciami nie vždy úspešnými vo svojej materskej krajine.

IMRICH OKENKA, rektor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity

Asi sa ale s Andrejom Salnerom zhodneme, že zvýšiť kvalitu vzdelávania na vysokých školách je viac ako potrebné. Za presne stanovených podmienok prostriedkom na to môže byť aj rozširovanie možností vzdelávania za pomoci zahraničných univerzít.

Myslím si, že by sa mal nechať priestor, aby niekto centrálne aspoň registroval, kto všetko a ako tu vzdeláva. Bez istého dohľadu sa ľahko stane, že vzdelávanie na zahraničných pobočkách budú zabezpečovať opäť len - alebo prevažne - slovenskí pedagógovia. Okrem toho, nikto nebráni organizovaniu rôznych vzdelávacích kurzov. Ale vysokoškolské diplomy s titulom nesú štátny znak SR, a teda za ich hodnotu zodpovedá štát. Sporné asi je, či môže celé štúdium absolvovať na území Slovenska, a potom by študent získal zahraničný certifikát na Slovensku neakreditovanej univerzity.

Autor správne kritizuje javy ako je vyberanie rôznych poplatkov, a to najmä pri externom štúdiu, a potom kvalitu poskytovaného vzdelania. Kvantitatívne rozširovanie možností štúdia ale nemusí znamenať skutočné rozširovanie možností vzdelávania.

Konkurencia vo vzdelávaní je potrebná, ale trh si vyžaduje reguláciu a etiku. Poznám mnoho študentov, ktorí by radi zaplatili za VŠ certifikát aj bez akéhokoľvek vzdelávania (nepochybne, ide o maximálne trhovo orientovaných študentov).

ANDREJ ŠKOLKAY, vysokoškolský pedagóg

Diskusia o tom, že rezort školstva žaluje zahraničné vysoké školy, je úplne zbytočná. Ministerstvo nič také nespravilo a ani to nikdy nemalo v pláne. Celá debata totiž vznikla len na základe chybne publikovanej informácie, takže akékoľvek úvahy o tom, že niekto chce zabrániť prístupu zahraničných vysokých škôl na Slovensko, sú nemiestne.

Minister Fronc sa rozhodol podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Má podozrenie, že pri poskytovaní vysokoškolského vzdelávania na Slovensku niektorými organizáciami dochádza k trestnému činu. Vyzval ľudí, aby si overili, za čo platia. Zároveň v tejto súvislosti zdôraznil, že ministerstvo víta vznik ďalších súkromných vysokých škôl, či už priamo na Slovensku, alebo prídu zo zahraničia. Stačí získať akreditáciu a štátny súhlas vlády je takmer istý.

Na Slovensku máme štyri súkromné vysoké školy a osem ďalších je v procese akreditácie. Akreditovať sa môžu aj ďalšie. Pokiaľ organizácia ponúka dobrý študijný program, pokiaľ má skutočne seriózny záujem o svojho klienta-študenta, prečo by mala mať "banálny problém" s dodržaním zákona? Mnohé z tých inštitúcií sa bránia, že z ich strany je všetko v poriadku - tak prečo majú problém dostať veci do takého stavu, aby sa študent nebál zaplatiť a bol si stopercentne istý svojím diplomom? Podotýkam, že medzi inzerovanými inštitúciami nie sú žiadne renomované zahraničné univerzity, ani školy s dlhoročnou tradíciou.

Keď sa minister rozhodoval, čo spraviť v situácii, ktorá skôr pripomína smutne slávne "nebankové subjekty", jeho cieľom rozhodne nebolo bojovať proti rozšíreniu trhu so vzdelávaním. Ibaže ticho tolerovať stav, keď občan vráža peniaze do niečoho, o čom nevie, čo mu to vlastne prinesie, nemôže od ministra nikto žiadať. A podozrievať Martina Fronca, ktorý už šesť rokov presadzuje čiastočnú finančnú spoluúčasť za poskytovanie vysokoškolského štúdia spolu s účinným sociálnym systémom, že nechce zmeniť vysokoškolský zákon, že je proti vzniku súkromných vysokých škôl, že chce zatvárať zahraničné vysoké školy, je buď hlboká neznalosť reálií, alebo ich zámerná ignorácia.

Minister školstva nechce "zakazovať vietor a dážď", iba používa dáždnik, aby dal "prírodným javom" správny smer. A pochybujem, že jeho postup vyvolal vlnu nevôle medzi tými, ktorých sa týka najviac. Štúdiachtiví občania s nami totiž začali intenzívne komunikovať a zaujímajú sa o tovar, za ktorý si od nich niekto pýta nemalé peniaze.