Židia, von!

(Jeden skutočný príbeh a pár slov k zabudnutému marcovému výročiu)

V marci si určite spomeniete hneď na niekoľko dní, ktoré sa zvyknú bežne spájať s nejakou významnou udalosťou či sviatkom. Donedávna okázalo oslavovaný 8. marec, aj Deň učiteľov 28. marca sa akosi "vytrácajú". Živšie býva okolo 14. marca. Je tu však ešte jeden deň, na ktorý by sme na Slovensku nemali zabúdať, ktorý by sme si mali pripomínať, ak len nechceme patriť k tým, čo strkajú hlavu do piesku pred každým problémovým miestom vo svojej minulosti. Je to 25. marec. Nič si s týmto dátumom neviete spojiť? Neprekvapuje ma to. A pritom je tento deň pre jednu skupinu ľudí žijúcich na Slovensku nezabudnuteľným dátumom, predstavuje ich, ale aj našu tragédiu. 25. marca 1942 začala vláda slovenského vojnového štátu deportovať zo svojho územia občanov židovského pôvodu. Prvými dvoma transportmi odišli dievčatá a mladé slobodné ženy. Po nich mladí muži. Neskôr celé rodiny. Pred šesťdesiatimi rokmi sa pre mnohých z nich osud definitívne naplnil. Presné čísla a štatistické údaje sú dostupné a mnohým známe. Mne sa marcové udalosti v štyridsiatom druhom roku výrazne spájajú s jednou kultivovanou dámou. Zoznámenie s ňou bolo mojím prvým stretnutím so živým svedkom holokaustu, bolo silné, a preto nezabudnuteľné.

Pani Ela mala štyri roky, keď sa jej pár dní po vzniku samostatného štátu Slovákov narodil brat. Otec, lekár so súkromnou praxou v malom kúpeľnom mestečku, mu na svet pomáhal sám za asistencie pôrodnej babice. Jeho manželka už nemohla v dôsledku nových poriadkov ísť do pôrodnice. Zanedlho o svoju prax prišiel, rovnako aj o dom s ambulanciou, ktorú zabral miestny dentista - člen Deutsch partei. Rodina malej Ely zostala trpená vo vlastnom dome, v malom byte na poschodí. V predvečer 25. marca prišiel Elinnmu otcovi oznámiť gardista - bývalý pacient, že je vybratý ako lekársky sprievod do zajtrajšieho dievčenského transportu. Dodnes si pani Ela pamätá, ako mama otcovi chystala na cestu dvadsať natvrdo uvarených vajec, slaninu a chlieb, aby mal aj na spiatočnú cestu. Neprišiel. Matka celú situáciu nezvládla a zrútila sa. Rodinná rada rozhodla, že sa ju pokúsia skryť. Tak sa malá Ela s bratom a babičkou presťahovali k príbuzným do Trenčína. Tam v miestnej nemocnici ukryli Elinu matku na oddelení doktora Matisa, (ktorého si možno pamätáte z predchádzajúceho príbehu o tom, ako si každá nová moc značkuje svoj terén). Celé leto, až do jesene 1942, ju deti chodili pravidelne navštevovať. Ela bola prváčka v evanjelickej ľudovej škole a život akoby sa dostával do pokojnejšieho rytmu. Omyl. V nemocnici plánovali gardisti urobiť dôkladnú prehliadku, lebo dostali "hlášku", že sa tam skrývajú Židia.

Doktor Matis sa rozhodol vyvolať u Elinej matky vysokú teplotu, aby s podozrením na zápal slepého čreva bola nasledujúci deň operovaná na chirurgii. Pri razii ju však primár chirurgie vydal v štyridsaťstupňových horúčkach gardistom ako simulantku. Bolo to 20. októbra 1942, Ela mala práve siedme narodeniny. Mamu jej odviezli posledným transportom v tom roku do Osvienčima. Jej gratulácia k narodeninám na pohľadnici, ktorú stihla napísať deň predtým, to je posledná vec, čo Ele po nej zostalo.

Nasledujúci rok deportácie prestali. Ela naďalej bývala s bratom a babičkou u príbuzných. Strýko mal ako hospodársky dôležitý Žid výnimku, pracoval, teta s malým dieťaťom bola doma. Darilo sa im unikať pozornosti gardistov. No po potlačení povstania a okupácii Slovenska wehrmachtom sa znovu začalo s dôsledným prenasledovaním. Strýko bol deportovaný, teta s deťmi žila na falošné papiere a babička sa skrývala. Pre Elu sa však denné povinnosti nezmenili, stále chodila do školy a na starosti mala drobné nákupy, pretože ako dieťa nebola až taká nápadná. Vyučovanie bolo prerušené len na dobu prechodu frontu. Trenčín oslobodili v apríli a v máji sa z koncentračného tábora vrátil strýko. Ela svojich rodičov čakala márne. Nikdy neprišli. Ela s bratom vyrástli v strýkovej rodine.

Deportácie spred šesťdesiatich rokov mali dve kategorie aktérov: deportovaných a deportujúcich. Tí prví nikdy nezabudnú. A tí druhí? Nie je mojím zámerom vstupovať niekomu do svedomia. Chcem len upozorniť na to, že v roku 1942 všetky transporty do nemeckých vyhladzovacích táborov zvládli slovenskí gardisti sami. Aj to je naša minulosť.

MONIKA VRZGULA, inZine

obsah | publicistika