S ministrom kultúry Rudolfom Chmelom

V štatúte intelektuála je verejné pôsobenie

Na rozhovore sme sa dohovárali dlho, niekoľkokrát sme sa medzitým dokonca úchytkom stretli na nejakej akcii, čas sa však v nabitom programe Rudolfa Chmela hľadá ťažko. Napokon sa rozhovor uskutočnil v študentskom bufete pražskej filozofickej fakulty. Chceli sme si dať jeden čaj, druhý kávu, odkázali nás však na automat. Tak sme sedeli každý pri dvoch deci koly v plastikovom poháriku, napokon nás z bufetu kvôli záverečnej dokonca vyhodili. Rudolf Chmel si na formality nepotrpí, stále pôsobí viac ako intelektuál z akademického prostredia, než ako minister. Ba dokonca, povedal by som, že si práve na tej sympatickej neformálnosti zakladá...

V tomto prostredí vlastne nemôžem začať inak: Váš predchodca Milan Kňažko bol zrejme jediným hrajúcim ministrom na svete, vy ste zasa asi jediným ministrom, ktorý súčasne učí v inej krajine. Vediete Kabinet slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej. Je to možné zvládnuť?

- Je to samozrejme zložité. V kabinete pôsobím takpovediac už len pohostinsky. Raz za dva-tri týždne prídem na jeden deň. Našťastie sa mi už podarilo vychovať si nástupcov, vďaka ktorým sa to dá. Zatiaľ nechcem odísť - jednak je to vec, ktorá ma baví a predstavuje pre mňa sebarealizáciu, jednak som kabinet s docentom Ludvíkom Paterom zakladal, takže ho považujem tak trochu za svoje dieťa, ktoré ešte nie je plnoleté, takže ho nechcem len tak opustiť. Som potrebný aj v súvislosti s akreditáciou odboru.

Po pôsobení na poste česko-slovenského veľvyslanca v Maďarsku ste sa vrátili k literárnovednej, pedagogickej a príbuznej práci - boli ste teda "intelektuálom na plný úväzok", ako ste to sám kdesi charakterizovali. Čo vás priviedlo do politiky? A prečo práve v tričku Aliancie nového občana?

- Už pred rokom 1989 som sa pokúšal do istej miery napĺňať obsah slova, ktoré v slovenskej spoločnosti neraz znamenalo nadávku či podozrenie z nejakej nekalej činnosti, teda slova intelektuál. Snažil som sa mu dávať v našich pomeroch konkrétny obsah. A povedal by som, že v "štatúte intelektuála" je, že je to odborník s istou špecializáciou, ale svoju odbornosť istým spôsobom presahuje, oslovuje spoločnosť. Samozrejme, v intelektuálnej rovine. V tomto som bol radšej v úlohe intelektuála než politika, ktorý robí to isté, ale iným jazykom, inými prostriedkami. Kým intelektuál veci vždy problematizuje a je skeptikom z povolania, politik je naopak vždy prívržencom myslenia, preferujúceho jedno riešenie. Vedel som, že poloha intelektuála a politika sa zle znášajú v manželstve. Aj preto som neakceptoval, keď ma viaceré strany oslovovali, aby som sa angažoval v ich farbách. Keď som sa napokon nechal nahovoriť, aby som vstúpil do politiky pod značkou strany ANO, podľahol som pokušeniu nadviazať na to, o čo som sa pokúšal už v minulosti. Totiž byť akýmsi ideovým poradcom pri založení liberálnej strany na Slovensku. Miništroval som pri vzniku Aliancie demokratov SR, neskôr i Demokratickej únie, ktorá vznikla rozšírením aliancie. Dokonca som za DU bol i poslancom, našťastie iba dva mesiace za vtedajšieho ministra Eduarda Kukana. DU sa však vyvíjala iným smerom a napokon sa rozplynula v kresťanskej SDKÚ a tak opäť vznikol deficit liberálnej ideológie na Slovensku. Preto som sa v novembri 2001 zapojil do profilácie Aliancie nového občana. Lebo všeličo sme na Slovensku mali, ale skutočnú liberálnu stranu ešte nie.

Do akých konkrétnych zámerov ste ako minister tú liberálnu ideológiu pretavili?

- Predovšetkým je mojou prioritou dôraz na absolútnu slobodu kultúrneho či umeleckého prejavu. To znamená nedopustiť, čo sa na Slovensku stávalo často nie len do roku 1989, ale aj po roku 1993, aby sa kultúra dostávala pod stranícke krídla. Aj dnes je slovenská kultúra značne polarizovaná z obdobia rokov 1993-98, čo nie je vôbec ideálne podhubie. Považujem za dôležité, aby o podpore umenia rozhodovali umelci, a nie úradníci ministerstva podľa svojej hodnotovej orientácie. Koncepčné zámery chcem konzultovať so širokým okruhom odborníkov a nebyť Dedkom Vševedkom.

Čo si myslíte o zámere, ktorý zaznel z prostredia ANO, že by sa mal rezort kultúry zlúčiť s rezortom školstva?

- Tie rezorty predstavujú tak svojbytné svety, že sa nedajú riadiť tými istými kľúčmi či pákami. O istej debyrokratizácii prostredníctvom ich zlúčenia sa dá uvažovať s tým, že by mali aj v rámci spoločného ministerstva autonómny život. Nateraz však táto idea nie je aktuálna, možno sme sa z nej trochu vyliečili.

Po voľbách sa začalo hovoriť aj o koordinácii rómskej problematiky na ministerstve kultúry...

- Od začiatku som zastával názor, že tento problém je komplexný a z veľkej časti sociálny, preto ho nie je možné mechanicky zahrnúť do rezortu kultúry.

V rámci vášho rezortu pôsobí Dom zahraničných Slovákov. Stále však existujú koncepčné nejasnosti, predovšetkým sú otvorené otázky deľby úloh medzi túto inštitúciu a splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov. Ako ďalej v tejto oblasti?

- Krajanská problematika patrí medzi tie, ktoré trpia na roztrieštenosť a s tým súvisiacu podfinancovanosť. Priradil by som k tomu aj otázku Slovenských inštitútov v zahraničí. Mám jednoznačný záujem, aby sa v priebehu tohto roka, najlepšie ešte do leta, jasne rozdelili kompetencie, aby sa vytvorila jednotná koncepcia štátnej krajanskej politiky a aby sa pre to vytvorili primerané legislatívne, finančné a riadiace mechanizmy. Na druhej strane, aj mnohí krajania by sa mali zamyslieť nad otázkou: "Čo môžem urobiť ja pre vlasť?" Nemyslím tým ani tak komunity v okolitých krajinách, ako skôr niektoré krajanské skupiny v západných krajinách.

Ste známy ako veľký zástanca visegrádskej spolupráce. Nedávno sa uskutočnilo stretnutie ministrov kultúry krajín V4, s akými výsledkami?

- To stretnutie bolo veľmi zmysluplné a konkrétne. Dohodli sme sa na mnohých spoločných aktivitách v záujme vzájomného poznania, ale aj spoločnej prezentácie v zahraničí. Budeme napríklad udeľovať granty divadlám, ktoré budú uvádzať hry inej z visegrádskych krajín. Ďalšie projekty sa týkajú kinematografie. Dohodli sme sa aj na spoločnej visegrádskej edícii - to znamená, že v každej krajine vyjdú diela dvanástich- pätnástich autorov z každej z ďalších krajín V4. Ak sa všetko stane už na budúci rok realitou, bude to, myslím, naozaj veľkým prínosom.


Rudolf Chmel sa narodil v roku 1939 slovenským rodičom v Plzni, vyrastal však prevažne vo Svite. Vyštudoval slovenský a ruský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v rôznych literárnovedných ústavoch, v rokoch 1972-82 bol súčasne redaktorom časopisu Slovenská literatúra. V rokoch 1982-89 bol tajomníkom Zväzu československých spisovateľov v Prahe, v rokoch 1988-89 tiež šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady. Potom bol do roku 1990 riaditeľom Literárnovedného ústavu SAV, v rokoch 1990-92 veľvyslancom v Maďarsku. V období 1993-2000 bol prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti v Bratislave, od roku 2000 šéfredaktorom časopisu OS. V rokoch 1993-96 bol súčasne vedúcim Kabinetu maďarskej literatúry a jazyka na FF UK v Bratislave, od roku 1994 dosiaľ vedúcim Kabinetu slovakistiky na FF UK v Prahe. Vydal celý rad kníh, bol zakladateľom a hovorcom Fóra inteligencie Slovenska. Je ženatý, má štyri deti. V roku 2002 sa doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc. stal ministrom kultúry SR.

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | Slovenská republika