Detvianski fenoméni

Aká náhoda! Alebo je to nejakými nadprirodzenými silami, že sa práve tu naraz vyskytlo toľko rómskych výtvarníkov? Žeby Detvu požehnali cigánske veštice? V súčasnosti žije v Detve minimálne päť rómskych výtvarníkov. Na malé mestečko je to úctyhodný fenomén. Niektorí z nich majú ocenenia z rôznych súťaží a ich práce sú súčasťou expozícií múzeí a galérií, najmä Múzea rómskej kultúry v Brne.

Umelec živiteľ

Dušan Oláh si kreslí od detstva. Intenzívnejšie sa však umeniu venuje od roku 1985, keď v detvianskom kultúrnom stredisku otvorili výtvarný krúžok. Vyučený lakovač sa začal rôznym technikám naplno venovať od roku 1990, keď ho prepustili z práce v Podpolianskych strojárňach. Vyskúšal si ich viacero. "Začalo sa to v Banskej Bystrici na námestí, kde som sa ako chlapec zadíval na gotickú vitráž. Fascinovala ma. Stratil som sa pritom mame. Vôbec som si neuvedomil, že mi odišla. Tú vitráž mám stále pred očami." V súčasnosti sa mu páčia akrylové farby nanášané na mokrý podklad. "Ako som začal opäť pracovať v Podpolianskych strojárňach, nemám na maľovanie čas. Keď som bol nezamestnaný, nemal som zasa dosť peňazí na farby. Je to začarovaný kruh. Umelec musí živiť výtvarné umenie. Ak je to naopak, už to asi nie je o láske. Všetky najkrajšie veci vznikli od srdca," vysvetľuje ťažký údel amatérskeho výtvarníka. "V tvorbe sa na mňa lepia rôzne vonkajšie vplyvy a preberám techniky podľa momentálnej nálady." Aj Dušanov starší brat Tibor je rómsky výtvarník. Ten však už nie je Detvan. Presťahoval sa do Plešivca. K umeniu ho priviedol Dušan.

Možno v zime

Jaroslav Oláh Medveď pracoval ako brusič kovov. K výtvarnému umeniu ho priviedla nezabudnuteľná spomienka na milovanú učiteľku v prvej triede. Aj jej zásluhou ho zlákal výtvarný krúžok. Aspoň na chvíľu. Neskôr sa stal cez odborovú organizáciu členom miestneho výtvarného klubu. Roky tvorby však už má za sebou. "Prestal som, keď mi zomrel otec. Je to aj desať rokov. Už len sem-tam zachytím niečo ceruzkou, voľačo si načmáram..." Svoje existenčné problémy riešil najmä alkoholom. Prišiel o byt, v ktorom si sám maľoval obrazy rovno na steny. "Okolo chalupy, kde teraz bývam, je kopa roboty. Na umenie nie je čas. Ale cez zimu sa možno do niečoho pustím. Veď ostatní ma stále podpichujú. Mám radosť z toho, keď sa mi dielo podarí. Páči sa mi tvorba Martina Benku a Márie Medveckej. Za jeden môj obraz už raz strýkovi ponúkali aj desaťtisíc. Nepredal ho."

Zopár "nášupov"

Ján Oláh Širo je nedoučený sústružník. Aj on chvíľu navštevoval výtvarný krúžok v Detve. Najlepšiu školu však dostal vo väznici. Strávil v nej dokopy asi pätnásť rokov. "Toľko kníh, koľko som tam preštudoval, by som na slobode určite neprečítal." Jeho diela využívajú aj ako knižné ilustrácie. Sám píše rozprávky a básne. Veľké kreslené učebné karty slúžia deťom ako didaktická pomôcka na zoznámenie sa s rómskou kultúrou, hádankami a abecedou. "Maľovanie ma baví a niekedy sú z neho aj peniaze," hovorí Jano. "Doma nemám nič. Všetko mi berie sestra z Francúzska alebo niekto, komu sa moje obrazy páčia." Maľovať začal v detstve. "Kriminál mi však dal najviac. Sedel som za bitky. Potom som zbil jedného dozorcu, neskôr druhého... Dostal som zopár ‚nášupov' a prvý raz som si namiesto osemnástich mesiacov odsedel deväť rokov. Vekom ma to prešlo. Mám deti, o ktoré sa musím starať. S poslednou ženou tri a štvrté na ceste. Inak ich mám kopu... Pätnásť! Alimenty som platil. Pestrý život prispel k tomu, že mám z čoho čerpať. Neľutujem ničoho, ani väzenia." V base si vycibril aj fantáziu. Robil predlohy na tetovanie. Draky, príšery, ženy napichnuté na kôl... "Najradšej mám však rozprávky."

Z najhoršieho

Ján Berky pracuje v Podpolianskych strojárňach s prestávkami od roku 1969. Dvadsaťjeden rokov si odrobil ako zvárač, čo sa prejavilo aj na jeho zdraví. Preradenie na menej namáhavú prácu a zmenu kolektívu v roku 1990 niesol ťažko. Z najhoršieho ho dostalo výtvarné umenie, ktorému sa začal intenzívnejšie venovať. Vtedy ešte netušil, že ho čakajú aj horšie časy bez práce či vážna choroba manželky a jeho obrázky budú preňho spásou. "Bolo to zúfalstvo. Aby som nezostal úplne nečinný, chodil som robiť ku gadžom trebárs len za stravu. Popritom som maľoval. Z toho sa veľmi vyžiť nedalo. Umenie ma však vždy vytiahlo z najhoršieho. Aj hlad som zakúsil. Nie je to ktoviečo, nemať nič do úst." Vo svojich dielach sa Ján Berky vracia k stáročným a zabudnutým rómskym hodnotám. Pri lúčení mi dal jablko, ktoré je u Rómov symbolom svornosti.

Hviezdna tvorba

Miroslav Vasilenko Slon je amatérsky výtvarník a všestranný fantasta. Aj on prešiel tvorivou školou vo väzení. Pretože je najmladší z detvianskych rómskych výtvarníkov, aj jeho trest bol za "novšie" hriechy. Drogy prispeli k tomu, že si odsedel tri a pol roka. Miro si takisto kreslieval v škole, potom prekresľoval obrazy iných, až zakotvil pri smrtkách, lebkách a hviezdnej oblohe z vlastnej tvorby. Vyzdobil niekoľko stien reštaurácií, bytov, maľoval na kapoty áut, prilby. Známy je aj svojimi tetovaniami a kombináciami farebných motívov a rôznych druhov osvetlenia v miestnostiach. "Ak chcem urobiť niečo dokonale, len štetec potrebujem za štyri stovky. Kde sú ešte farby... To býva často problém." Aj keď sú jeho diela pre mnohých menej zrozumiteľné, drží sa svojho štýlu. "Niekedy neviem ani sám, čo budem maľovať. Až po čase hľadám v základe tvary a začnem obraz kompletne čítať." Okrem toho je Miro rojko a novátor. V súčasnosti rozmýšľa nad rozvírením vzduchu pomocou magnetického tlaku. "Chcem to skúsiť, hoci viem, že sa to nedá."