Tisov hrob neexistuje

Päťdesiatpäť rokov dnes uplynie od popravy prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisu. Ani po toľkých rokoch sa však s istotou nevie, kde bol pochovaný. Čoraz viac znalcov si myslí, že Tisov hrob v skutočnosti neexistuje - ani na nijakom bratislavskom, ani na inom cintoríne. V týchto dňoch prehovoril Jozef Lietavec, ktorý v inkriminovanom čase zastával významnú funkciu na Povereníctve vnútra.

"Nebol som pri tom, ale od dôveryhodných ľudí som počul, že telesné pozostatky Jozefa Tisu sa nakoniec spopolnili," uviedol pre Pravdu 88-ročný Lietavec. Z hlavných aktérov procesu s Tisom žije už len Anton Rašla, jeho obžalobca. "Nedávno zomrel jeden z vtedajších šéfov bezpečnosti a ten mi mesiac pred svojou smrťou zveril tajomstvo, s ktorým žil vyše päťdesiat rokov," rozpráva 90-ročný Rašla.

Tisu podľa tohto svedectva najprv pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave, ale neskôr, v obave, že hrob sa stane pútnickým miestom Tisových prívržencov, jeho pozostatky exhumovali a spopolnili v brnianskom krematóriu. Popol potom rozprášili nevedno kde. K tejto verzii sa čoraz viac prikláňa aj Ladislav Belás, nitriansky sídelný kanonik a správca Diecéznej knižnice, ktorý hľadal potvrdenie aj v nedávno odtajnených archívnych dokumentoch. "Ešte počas štúdií na bohosloveckej fakulte v Bratislave mi synovec Jozefa Tisu, ináč jeho menovec a salezián, rozprával, ako poňho prišli v noci, aby sa zúčastnil na tajnom pohrebe," spomína Belás. "Na cintoríne si žiadal otvoriť truhlu a videl fialový pás po povraze na krku mŕtveho. Neručím však za to, že je tam skutočne pochovaný - to mi hovoril už v štyridsiatom deviatom, dva roky po poprave."

Bez akýchkoľvek záznamov

Dnes už nebohý Tisov obhajca Ernest Žabkay v svojich spomienkach uviedol, že príbuzní jeho klienta žiadali hneď exhumáciu ostatkov, ktoré mienili umiestniť v rodinnej hrobke v Bytči, ale nedostali na to povolenie administratívnych orgánov.

Podľa Belása sa zatiaľ nepodarilo nájsť nijaký písomný dokument o mieste uloženia Tisových telesných pozostatkov do zeme, alebo o ich spopolnení. Nenašiel sa ani v krematóriách, ani v príslušných biskupských záznamoch. Ako prvý s verziou o spopolnení Tisových telesných pozostatkov prišiel v svojich pamätiach bývalý poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský, kde uviedol, že ako šéfredaktor Katolíckych novín dostal anonymnú písomnú správu o dôvernom zasadnutí povojnovej československej vlády. Minister vnútra Nosek mal na tomto rokovaní referovať, že Tisove telesné pozostatky boli dodatočne spopolnené v brnianskom krematóriu. Čarnogurský v roku 1982 navštívil Rašlu so žiadosťou, aby mu túto správu potvrdil. Ten mu vraj porozprával, že ako on vie, tak Tiso bol pochovaný do zeme, do pripraveného hrobu na Martinskom cintoríne.

Vo svojich vlastných pamätiach, ktoré vyšli pred dvoma rokmi, sa však Rašla od tohto svedectva dištancuje a uvádza, že Čarnogurskému vtedy odpovedal: "Neviem, nie som predsa hrobár, moja aktivita v procese pred Národným súdom sa skončila prednesením obžalobnej reči."

Na otázku, prečo teraz prichádza s novým svedectvom, nám Rašla odpovedal, že pred dvadsiatimi rokmi, keď sa stretol s Čarnogurským, ešte nevedel o tom, s čím sa mu priateľ "bezpečák" zdôverí na smrteľnej posteli.

Keď platilo smrť za smrť

Okrem spomínanej verzie v istých kruhoch naďalej kolujú zvesti o tom, že Tiso bol nakoniec pochovaný na cintoríne v Bánovciach nad Bebravou, ako si to pred smrťou želal. Historička Anna Magdolenová, ktorá sa zúčastňuje na podujatiach Spoločnosti priateľov prezidenta J.Tisu, to však považuje za legendu. "Najskôr bol spopolnený, ale tajne, preto sa nezachovala o tom nijaká písomnosť," myslí si Magdolenová.

Národný súd v Bratislave vyniesol hrdelný rozsudok nad Tisom 15.apríla 1947. O dva dni nato prišlo z Prahy oznámenie, že žiadosť Tisových obhajcov o milosť prezident Edvard Beneš zamietol. Zamietnutiu predchádzalo nerozhodné stanovisko vedenia SNR. Proti udeleniu milosti boli slovenskí komunisti (Husák, Šmidke), slovenskí demokrati (Lettrich, Josko) boli za, bývalý agrárnik Polák sa zdržal hlasovania.

Exekúciu rozsudku vykonali na nádvorí väznice krajského súdu, ktorá sa nachádza v areáli Justičného paláca. Podľa exilového historika Milana Ďuricu ortieľ a popravu sprevádzali búrlivé protesty početných prívržencov J.Tisu, preto sa jeho pohreb musel konať tajne. Lietavec však tvrdí, že podľa vtedajších zvodiek Povereníctva vnútra boli protesty ojedinelé a mali len lokálny charakter. Preto vraj nebolo treba vyhlasovať pohotovosť väčšieho rozsahu. "Dnes som proti rozsudkom smrti," hovorí Lietavec, "ale vtedy ešte platilo heslo smrť za smrť a my, čo sme spoznali slovenský štát spoza mreží jeho žalárov a prežili potlačenie Povstania hitlerovskými hrdlorezmi - my sme považovali tento rozsudok za úplne spravodlivý."

Opačný názor zastávajú tí, ktorí už niekoľko rokov žiadajú revíziu procesu a rehabilitáciu "slovenského mučeníka Jozefa Tisu".

VLADIMÍR JANCURA, PRAVDA

obsah | Slovenská republika