Generáli v sukni?

Ženy sa hodia na zem a pred seba vystrčia samopaly. "Vojačka Kuricová k streľbe pripravená," hlási prvá. Ticho lesov okolo strelnice rad za radom pretínajú tenké hlásky. Ostro kontrastujú s rachotom výstrelov. Inštruktori sa pri každom zahlásení usmejú popod fúzy a zašepkajú: "Holt, ženské." Vedia, že zo svojich zverenkýň žiadne basové tóny nedostanú. Na ďalšom pracovisku si nasadzujú plynové masky a s ťažkosťami sa súkajú do protichemických plášteniek. Slnko pripeká, žiadna slasť. "Je mi zle," nešťastne sa zatvári vojačka. Veliteľka družstva Sylvia Mogorová jej povolí odpočinok. Ďalší bod pre pánov tvorstva - kam sa na nich hrabú ženy!

Výcviková základňa v Martine je jediná na Slovensku, kde realizujú jednu z noviniek armády. Po našom vstupe do NATO z kasárenských budov prakticky vymiznú civilní zamestnanci. Dlhodobý plán rozvoja ozbrojených síl - Model 2010 - stanovuje, že podiel vojačiek sa zvýši na osem až desať percent. Ženy dostanú povolávacie rozkazy a následne absolvujú "prijímač". Netreba sa však ľakať. Týka sa to len tých, ktoré sa rozhodli opustiť civilný sektor dobrovoľne.

V službe celá rodina: Dvadsaťročná Martina Hatvaniová sa neúspešne hlásila na vojenskú školu. Uvažovala tiež o policajnej. Nakoniec vyštudovala odbor marketing, papierovačky ju však nikdy nebavili. Jednoducho ju lákajú uniformy. "Veľmi som sa tešila na výcvik prežitia. Ako sa budeme o seba starať, ako si budeme stavať príbytky, opekať špekáčiky," hovorí. Realita má však inú tvár. Na "vyvedení" boli raz. Museli si vykopať okop, zhotoviť kryt a založiť ohnisko. Splnili sa im akurát tie špekáčiky.

Medzi Martinou Hatvaniovou a Tatianou Kyselou je vekový rozdiel vyše dvadsať rokov. Pracuje u spojárov v Novom Meste nad Váhom a jej vstup do armády podmienili iné okolnosti, než vstup jej mladšej spolubojovníčky. "Po zmenách už všetky funkcie prejdú z civilných zamestnancov na profesionálnych poddôstojníkov. Životná situácia ma núti - ak si chcem zachrániť zamestnanie, musím si trúfnuť podstúpiť tento výcvik. Inak by ma nikto nedonútil," konštatuje vojačka, ktorá si v čate vyslúžila prezývku mamina. T. Kyselej je však zelené prostredie blízke nielen kvôli jej pracovnému zaradeniu. Manžel je vojak z povolania, dospelý syn takisto a osemnásťročná dcéra má na stolíku položený dotazník branca. Povely v domácnosti vraj bude vydávať najvyššia hodnosť. V prípade Kyselých, bohužiaľ, manžel!

S výnimkou jedinej absolventky kurzu každá má niečo spoločné s vojskom. Najčastejším spojivom je partner či niektorý z rodinných príslušníkov. Dievčatá si však nestavajú vysoké méty, nesnívajú o generálkach v sukni. Iba jedna z nich túži cez armádu odštartovať kariéru diplomatky. Veliteľ martinskej výcvikovej základne Milan Obuch k motivácii žien poznamenáva: "Rozhodujúcim prvkom je nezamestnanosť. Všetky sú stredoškoláčky s maturitou a nemohli sa uplatniť v civile.

Časť z nich chce zažiť niečo nové a časť chce okúsiť dobrodružstvo."

Čo so samopalom? Mesiac sa obliekajú do tých istých maskáčov ako vojaci, na nohy obúvajú ťažké kanady. Chodidlá zvyknuté na dámske podpätky dostávajú zabrať. Ženy počas výcviku nemajú žiadne úľavy. Pravda, ak nepočítame časové normy trebárs pri behu. Priznávajú, že keď mali vziať po prvý raz samopal do rúk, nevedeli, ako ho chytiť. Tušili, že by ho možno dokázali rozobrať, ale už vonkoncom si nevedeli predstaviť, že by ho mohli uviesť do pôvodného stavu. Dnes "zborku, rozborku" samopalu zvládnu so zaviazanými očami. Prekonali už aj najväčší des. To vtedy, keď sa tisli k zemi a tankové monštrum sa nad nimi presúvalo.

Vojačky však cvičia iba so samopalmi. Ženské zbrane vraj nevyužívajú. "Pokiaľ máme osobné voľno, vtedy by sme aj mohli... Ale počas výcviku? O to sa pre istotu nesnažíme," tvrdia. Účastníčka kurzu však prezradí: "Žena má vždy istú výhodu nielen v armáde. Prístup k nej je iný. Tu na nás nekričia." "Zakričia, keď treba zakričať," oponuje jej kolegyňa. V jednom sa napokon zhodnú: "Nekričia. Len nás učia hlasno hovoriť." Velitelia čatu vyhodnocujú ako kolektív, nie ako jednotlivcov. Vojačky preto musia držať spolu. Nenapadne ich tresnúť si po papuli ako mužom, no aj ony majú občas výcviku plné zuby. Na konci ,,prijímača" sa zvyčajne ohlasuje ponorková choroba. Kamila Križanová sa spovedá: "Niet sa kde odreagovať, uvidieť iné ksichty. Nie je možné sa tu odstreliť. Keď nechcem riešiť problém s partiou, môžem vyjsť akurát na balkón. Tam narazím na fajčiarky." Na vyplakanie zostáva len nejaký kút. Medzi ďalšie alternatívy patria toalety. Ani tiché zákutia však nepomáhajú, lebo o chvíľu sa chodbou rozlieha: "Nástup!"

Tri ženy, jedna revolúcia: Veliteľ práporu Alexander Kolář nedá na svoje podriadené dopustiť. Vojačky dokonca na šibačku dostali po veľkonočnom vajci. "Spolupracuje sa s nimi lepšie než s mužmi. Pokiaľ chcú, dokážu byť rovnocenné. Pokojne vybavím viac. Keby som na nejakú vrieskal, tak sa mi sekne," vysvetľuje. Podobný názor zastáva aj veliteľ základne M. Obuch: "Dá sa s nimi porozprávať o ich problémoch. Chlapi sú zamĺknutejší. Osobne ma prekvapilo, že ženy výcvik berú oveľa poctivejšie. V prvom rade im netreba začať ustupovať v požiadavkách na nejaké úľavy." Lepšie zdolávajú psychickú záťaž, lepšie prekonávajú zdravotné problémy... Nehovoriac už o ich prístupe k poriadku a hygiene. Oproti "záklaďákom" majú veľké plus - na vojnu išli dobrovoľne. Otázkou ostáva, či sú pre ne takéto výcviky nutnosťou. Jeden z dôstojníkov nám povedal: "Ženy nebudú behať po kancelárii s poľnou lopatkou. Absolvovanie práporčíckych kurzov sa mi zdá efektívnejšie." Veliteľ protichemickej jednotky Štefan Faix pred odchodom do Iraku vyhlásil: "Všetky problémy na celom svete vychádzajú iba z dvoch zdrojov - peniaze a ženy. Ten druhý sme eliminovali." Nevinne mierenou poznámkou nahnal vodu na mlyn feministickým organizáciám, ktoré zaprotestovali. K. Križanová prekvapujúco súhlasí: "Keby poslali na misiu jednu ženu, je to málo. Ak by išli dve, bol by to dvojnásobný problém. Ak tri, to by už bola revolúcia. Načo stavať ženu do bojových situácií?"

Podobnosť s chlapmi: Zlé jazyky tvrdia, že hlavnou motiváciou vstupu nežnejších polovičiek do armády je presilovka mužského osadenstva, ktorá zvýrazňuje šance na vydaj. V ,,prijímači" s nimi neprichádzajú veľmi do kontaktu. Vojačkám základnej služby vyhláška zakazuje voľný pohyb po kasárňach. No aj tak prvé dni si museli vypočuť pokriky v štýle - aha, sliepky! "Záklaďáci" údajne pochopili, že nie sú nič iné ako ich kolegyne, že dostali rovnaké povolávacie rozkazy, rovnako strieľajú zo samopalu a berú rovnaký žold. Prestali ich brať ako raritu. Ak to nie je úplne pravda, vojačky majú recept: "Múdrejší ustúpi." Z prvého kurzu vyletela zatiaľ prvá lastovička. Dôstojník posádky sa zapozeral do vojačky. V lete spolu odletia do teplých krajín na dovolenku. Už takmer hotové profesionálky však mali v záverečných dňoch výcviku iné starosti. So zbraňami pochodovali po strelnici a triafali do terčov. Ak guľka minula cieľ, občas im ubehlo sprosté slovíčko. Nielen v streľbe sa dokážu vyrovnať chlapom.

Druhého mája sa v martinských kasárňach uskutočnila prísaha a dievčatá mohli odcestovať na dva dni k svojim blízkym. Keď sme sa ich spýtali, ako voľno využijú, dali si ruky pred ústa a zahihňali sa. Jednoducho, ako chlapi.