Slovenský zlatokop

Marihuana Slovákom nezachutila: "Asi je to v človeku. Každý chce vidieť za ďalší kopec, obuť si cigánske topánky. Nikomu som nepovedal, čo chystám, lebo rodičia by ma asi radšej udali, akoby ma pustili do sveta. Ale ja som cítil, že som mal ujsť už dávno." Bývalý montážny robotník Jano Králik túžil po živote v kanadskej prírode a tak v roku 1979 ufrnkol zo socialistickej klietky. V utečeneckom tábore v Rakúsku sa na povolenie na prekročenie kanadskej hranice čakalo dva roky, čo sa Janovi zdalo príliš dlho. Radšej zmenil cieľ cesty na Spojené štáty americké. Na nový svetadiel sa vybral s päťsto dolármi vo vrecku. "Prvé, čo mi po prílete utkvelo v pamäti, bol mŕtvy chlap v aute. Welcome to Amerika! Našiel som si lacný hotel, kde po izbe behali šváby a po jedinej noci v Hudsone som pochopil, že tu žiť nemôžem. Tá strašná vlhkosť vzduchu, teplo... Aby som mohol dýchať, musel som si strčiť hlavu do chladničky. S kamarátom od nás z dediny sme sa hneď spakovali do Oregonu. Ohromný zážitok som mal už z cesty v autobuse. Celý čas som mal nos prilepený na skle, okolitá príroda bola úchvatná." V Portlande Slovákov spočiatku prichýlil starší manželský pár z Česka, ktorý sa do Ameriky presťahoval počas veľkej hospodárskej krízy. Neskôr si Jano našiel prácu zvárača, kúpil si auto, ale pokojný život priemerného Američana ho neuspokojoval. "Neprišiel som na chuť ani marihuane, ktorej sa v tejto oblasti ohromne darilo a pestovali ju všetci chlapi, ktorých som poznal. Ale nás marihuana neopantala, Slováci si radšej vypijú," smeje sa Jano Králik a svojím pomalým spôsobom reči pokračuje ďalej, chvíľami iba ťažko nachádzajúc dávno zabudnuté slovenské výrazy. "Zrazu prišla na mňa taká nuda. Vravel som si - takto som mohol žiť aj doma. Kvôli tomuto som sa nemusel teperiť pol zemegule. Niečo mi chýbalo. Nevedel som čo, ale ten pocit nespokojnosti bol čoraz silnejší a silnejší. Aby som si trošku spestril voľný čas, začal som pomáhať kamarátovi, ktorý učil ľudí ťažiť zlato. Cez víkendy sa vždy vyšlo na rieku a ja som predvádzal potápanie. Nejako ma to všetko začalo zaujímať. Niežeby som bol nadšený od prvej chvíle, ale postupne ma zlatokopectvo pritiahlo a jedného dňa som dal v zamestnaní výpoveď, kúpil pikap, skafander, pumpy a povolenie na dolovanie na súkromnom pozemku."

Ak si nechytíš, zostaneš hladný: Zlatokopectvo už dnes ani zďaleka nevyzerá ako v Londonových príbehoch. S panvicou, v ktorej zlatokopi premývaním štrku hľadali zlatinky, možno zachytiť iba povrchové zlato. S väčšími nálezmi treba rátať hlboko na dne, najhlbšie, na pevnej skale. Zlatokop sa preto oblečený v skafandri potápa s veľkou hadicou sacieho bagra v rukách, vlastnými silami ju ťahá po dne a vysáva z neho na povrch štrk, z ktorého sa neskôr vytriedi zlato.

Prvý rok zažil Jano Králik na vlastnej koži, čo to je, keď niekoho opantá zlatá horúčka. "Bol som greenhorn, zelenáč. Púšťal som sa do roboty bez ekonomických prepočtov, bez skúseností. Stále som myslel len na to, ako zbohatnem. Bol som ako posadnutý a pritom život je tam plný nebezpečenstva, ťažkostí. Stávalo sa, že som šesť dní nič nejedol. V divočine platí pravidlo pračloveka - ak si nechytíš, nemáš. Býval som v stane na brehu rieky, na opačný breh sa dalo dostať iba rúčkovaním po lane a týmto spôsobom preniesť aj všetko, čo som potreboval pre život. Spolu so mnou bývali vo svojich stanoch moji dvaja spoločníci Laco a Štefan. Laco bol umelecká duša, po večeroch spieval. Štefan niekedy za celý týždeň nepovedal ani slovo. Nadreli sme sa ten rok, ale v hľadaní zlata sa nám príliš nedarilo. Zarobil som iba dvetisíc dolárov. To bola chudoba Ježišova, z ruky do úst. Ale, čo by sme chceli? Šesť týždňov sme sekali iba chodník tam, kde bolo treba preniesť mašinu. Zlato za vami nepríde, vy musíte ísť za ním. Okrem toho bola dlhá zima, vysoká voda a my sme sa nevyhli začiatočníckym omylom, prenasledovali nás úrazy. Raz mi pod vodou, ako som hadicou nasával zlatonosný štrk, padol na hlavu a ruku balvan. Voda bola kalná, nebolo vidieť ani na krok. Myslel som si, že prst je odťatý. Naspäť som sa musel na lane teperiť len s jednou rukou. Našťastie, to už som bol zdatný ako monkey."

Po neúspešnom roku sa trojica kamarátov rozdelila a Jano pokúšal šťastie sám. Doslova sám. Niekedy prešiel aj mesiac a on nevidel ani živú dušu. Žil ako divoch. Telo sa mu zmenilo na chodiace kosti a svaly potiahnuté kožou. Zmysly sa vyostrili, každý vnem pociťoval s priezračnou jasnosťou. Ako vraví - už nebol pes, ale vlk. Okrem iného sa naučil "čítať" potok. Podľa jeho uhlov, pohybu vody vedel odhadnúť, kde môže byť zlato. "Druhý rok som zarobil dvadsaťpäťtisíc, tretí bol ešte lepší. Na rieke Yuba som v roku 1985 natrafil na dobré miesto s neporušenými vrstvami lávy. Tam nikdy nikto predo mnou nebol. Pred sebou som mal zrazu desaťtisíce dolárov. Zo štrku sa vynárali nuggety, z ktorých jeden kus bol hodný tisícky. To bol ošiaľ, aký človek zažije iba párkrát v živote. Až sa obzeráte, či niekto nestojí za vami s nožom. Veď pre zlato zomrelo veľa ľudí." Jano sa nemal s kým podeliť o svoju radosť, nevýskal od radosti, netancoval, ale s tichým zadosťučinením si stále znova a znova kládol najväčšie kúsky na dlaň, obzeral si ich, kochal sa nimi, rozmýšľal, na čo či na koho sa podobajú a každému z nich dal meno.

Viac medveďov ako ľudí: Článok o Aljaške, o jej drsnej kráse i zlatokopeckej histórii prinútil Jana Králika opäť zbaliť svoje veci a presťahovať sa do končín, kam nie je možné dostať sa autom. Do starého zlatokopeckého mestečka Nome plného opitých Eskimákov cestoval aj so strojmi na hľadanie zlata lietadlom, kúpil si jeden z tamojších drevených domov a po čase si tu dokonca založil rodinu. "Samozrejme, že moja žena bola Eskimáčka. V tých podmienkach by iná žena nevydržala. Nebýval som síce v najchladnejšej časti Aljašky, ale stále tam fúka vietor a teploty sa bežne pohybujú okolo mínus štyridsať, mínus päťdesiat stupňov Celzia. Keď vystúpi teplota na plus dva stupne, už sa deti kúpu v rieke a pri pätnástich nad nulou, to sa od horúčavy potíme." Iné klimatické podmienky si vyžadujú aj úplne odlišnú stravu. Jano si pochvaľuje hlavne guláš zo soba, ale jeho mäso je príliš drahé. Počas túry dlhej tisícsto míľ, ktorú absolvoval len tak z pasie na lyžiach, ťahajúc za sebou nevyhnutnú výbavu, ocenil aj sušené ryby namáčané v tuleňom oleji. "Tulení olej dokáže poriadne zahriať zvnútra. Keď mi došiel, jedol som slaninu, ale tá nedokáže vytvoriť pocit tepla." Svoju eskimácku manželku po troch rokoch naučil variť slovenskú kapustnicu a ona jeho zase vychutnať príkru kožu veľryby odrezanú so sadlom, ktorú si Eskimáci sediac na zemi okolo jednej misy namáčajú v tuleňom tuku. "Jedol som aj mäso grizlyho, ktorý chutil ako čučoriedky. Či som aj nejakého stretol? Siedmich za deň! Na Aljaške je viac medveďov ako ľudí. Pri jednom stretnutí som mal poriadny strach, pretože grizly bol príliš blízko a ja som nemal so sebou pušku. Našťastie sa objavila črieda sobov a medveď bol v momente na jednom z nich. V živote som nevidel také obratné zviera. Bol podstatne rýchlejší ako sob."

Otec, syn a hruda zlata: Pištoľ a pušku nosí v týchto končinách každý muž, výnimkou nebol ani Jano Králik, hoci poľovnícka vášeň mu chýba. Skôr sa spolieha na kamarátov, ktorí sa s ním občas podelia aj o úlovok soba. Jeho syn Michael však zdedil poľovnícke pudy spolu s génmi svojej mamy a za posledné roky sa naučil byť otcovi takmer rovnocenným partnerom. "Jeho mama zomrela, keď mal šesť rokov. Musel som sa starať o neho sám. Kým som hľadal zlato, on sa zabával v potoku. Postupne sa učil všetky práce a najväčší zlatý nugget, o ktorom písali aj americké noviny, našiel vlastne on." Na konci sezóny v roku 2002 sa Jano vybral na prechádzku po zamrznutom potoku spolu so synom Michaelom a virguľou hľadal vhodné miesta, na ktorých na jar mohol začať prácu. Reakcia mosadzných tyčiniek v tvare L bola na jednom mieste až neuveriteľne silná a to si Jano dobre zapamätal. Na nasledujúci rok v júni priviezol bager práve sem. "Potápal som sa, až kým som nevypálil na motore tri litre nafty a potom som poslal dolu syna. Keď sa unavil, vyšiel hore a ja som sa zase ponoril na miesto, kde prestal. Nemusel som nič robiť, veľká hrča zlata už čakala na dne iba na to, kto ju vytiahne von. Stačila sekunda a nugget by bol vytiahol Michael. Najprv som neveriacky obzeral, či ten veľký kameň nie je z medi, bronzu, ale bolo to zlato. Ukázal som ho synovi a jemu sa na tvári okamžite rozhostil kyslý úsmev. Uvedomil si, že keby vydržal o chvíľočku dlhšie, mohol to byť jeho úlovok." Unikátny nugget vážiaci viac ako jeden kilogram uložil Jano Králik v banke a dúfa, že sa mu ho podarí výhodne predať. Odhaduje, že od vášnivého zberateľa by zaň mohol dostať okolo stotisíc dolárov.

Nevie, či sa oplatí hľadať: Možno práve preto, že sa Janovi Králikovi už splnil sen každého zlatokopa a vlastnými rukami vydoloval obrovskú hrudu zlata, upokojila sa v jeho päťdesiatdvaročnom tele kedysi búrlivá krv a on zatúžil po kraji, v ktorom vyrastal. Napriek tomu, že na Aljaške sa znovu oženil a žena mu pred tromi rokmi priviedla na svet dcérku Máriu, predal svoj dom za stošesťdesiattisíc dolárov a so synom Michaelom sa vrátil do rodičovského príbytku v Predajnej. "Ešte nemám presnú predstavu o tom, čo bude ďalej, ale nič ma nesúri. Kúpil som drevenú chatu v horách, ktorú upravujem na celoročné bývanie, a z Ameriky som si dal poslať poriadny pikap. Po prvých týždňoch začínam pociťovať z tunajšieho života akúsi zatrpknutosť. Byrokracia ako za socializmu, o slobode máte iba matnú predstavu. Neviem si zvyknúť ani na spôsob tunajšieho bývania. Každý stavia dom ako bunker. Všade sú mreže, zámky na dverách. Na Aljaške nikto nezamyká. Veď keby ktosi v zime potreboval pomoc, musel by sa do uzavretého domu chtiac-nechtiac vlámať. Inak by zamrzol. Takto sa zohreje, niečo zje, napíše lístok, že ďakuje za váš výborný čaj a ide ďalej. Ale nechcem, aby to vyzeralo, že Slovensko iba kritizujem. Ľudia iba potrebujú čas, aby sa naučili žiť inak. Aby si nemysleli, že dôležité je iba to, koľko si človek pre seba nahrabe. Často sa stretávam s tým, že sa ma známi pýtajú, či sa oplatí živiť sa zlatokopectvom a chcú, aby som ich zobral na Aljašku. Ale ja neviem, či sa to oplatí. Po toľkých rokoch môžem povedať len jedno. Hľadanie zlata je oveľa vzrušujúcejšie ako jeho nájdenie."