Ženský generálny štáb a nekonvenčná Masarykova fotografka

Ženy a verejný priestor - to je slovné spojenie, pri ktorom možno u mnohých začne fantázia pracovať smerom k červeným lampám, čiernym podväzkom a najstaršiemu remeslu. Ale ja sa dnes tejto iste čitateľsky atraktívnej téme vyhnem a pokúsim sa "načať" ďalší mýtus, tentoraz stereotyp o historicky danom mieste žien pri sporáku.

V prvej polovici 20. storočia modernizačné procesy nakoniec aj na našom území oficiálne rozviazali ženám ruky, povolili reťaz spoločenských konvencií a ony sa mohli realizovať aj mimo domácností. Nie že by sme v histórii nepoznali výnimočné ženy, ktoré zasiahli do chodu dejín, predsa išlo skôr o mimoriadne javy a samozrejme, mimoriadne osobnosti. Prvý československý štát sa po roku 1918 vyhlasoval za modernú demokraciu a hoci šlo často skôr o želanie ako o realitu, ľudia sa v tomto štáte, a teda aj na Slovensku, hlásili k filozofii vzdelaného, verejnými vecami zaujatého občana. Aby bolo jasné, reč je o predstaviteľoch meštianskych - nie meštiackych - vrstiev, teda o elitách spoločnosti, ktoré jej atmosféru v pravom slova zmysle vytvárali. Meštianstvu na Slovensku urobili v mnohých smeroch medvediu službu literáti ako Janko Jesenský, keď túto mestotvornú vrstvu radi jednostranne kritizovali a zosmiešňovali, a tým masívne napomáhali k vytváraniu ich pokriveného obrazu v našom historickom vedomí. Ženy, s ktorými som sa stretla, pochádzali z tohto prostredia a musím povedať, že ich hrdá sebareflexia by zahanbila mnohé moje súčasníčky. Tu sú ich príbehy.

Ženy sebe - ''generálny štáb''

Všeobecná predstava o ženách v prvej polovici 20. storočia v sebe zahŕňa požiadavky, ktoré do jednej vety zhrnul môj starý otec: "Dobré bolo, keď vedela variť a vychovávať deti." Hneď však dodal: "Ale to ženám, samozrejme, nestačilo!" Presne tak. Meštianske ženy - manželky podnikateľov, obchodníkov, remeselníkov, úradníkov, učiteľov, dôstojníkov, pravotárov a lekárov - chceli mať vlastné vyžitie a sebarealizáciu. Samozrejme, v intenciách dobových predstáv o tom, čo sa patrí a čo je pre dámu nevhodné. Väčšinou mali stredné vzdelanie - meštianku, obchodnú akadémiu, alebo vyššiu dievčenskú. Mnohé ešte ako slobodné pracovali, po vydaji však automaticky zostávali doma. Zamestnané boli potom vo vlastnej firme alebo obchode, pretože len ak manžel nebol schopný uživiť rodinu sám, pracovala aj jeho manželka. Väčšina z nich však viedla domácnosť, starala sa o deti (často s pomocou služobníctva) a nachádzala sebarealizáciu v spolkoch.

V Trenčíne, tak ako aj v iných mestách Slovenska, bolo v 20.-30. rokoch 20. storočia množstvo rôznorodých združení utvorených na princípoch etnických, náboženských, sociálnych, profesijných, či prosto záujmových. Ženských spolkov tu bolo šesť či sedem, ale jeden mal špecifické postavenie. Mestský ženský spolok. Vznikol koncom 19. storočia z finančných prostriedkov niekoľkých zámožných žien bez príbuzenstva, ktoré mysleli na horšie časy. Z vlastných zdrojov kúpili dom (stojí dodnes na Partizánskej ulici a sídli v ňom Colný úrad), ktorý zariadili ako penzión pre staré opustené ženy. Spravovali ho z príjmov spolku. Tie získavali predovšetkým tak, že organizovali rôzne spoločenské, osvetové a kultúrne podujatia. Patrili medzi ne pravidelné Literárne štvrtky v hoteli Tatra - teda diskusné popoludnia s literátmi, divadelné predstavenia ochotníckych i "kočovných" divadelných spoločností, jazykové kurzy, zdravotná výchova, zbierky pre chudobné rodiny, gulášpartie pod šírym nebom, poznávacie výlety a samozrejme - plesy a tanečné zábavy.

Na čele spolku sa striedali ženy z najpoprednejších trenčianskych rodín - muži ich nazývali "generálnym štábom". Úradnú miestnosť im veľkoryso v predpoludňajších hodinách požičiavali ich manželia - členovia pánskeho klubu zvaného Slovenský kruh. Bola v prenajatých priestoroch Polákovej kaviarne na hlavnom námestí a páni ju využívali po večeroch. Hoci názov klubu zvýrazňoval slovenskosť - posmievači hovorievali, že ten, kto sa chce naučiť poriadne po maďarsky, mal by sa stať členom "kruhu". Ženy-"spolkárky" o sebe tvrdili, že ich spolok ako jediný bez predsudkov združoval všetky záujemkyne bez rozdielu národnosti a vierovyznania a ich cieľom bolo viesť ľudí k tolerancii a vzdelaniu. Ženy "zvonku" ich, naopak, označovali za elitárky, ktoré sa len tak s hocikým nebavili. Pravda bude asi niekde uprostred. Faktom ale zostane, že do svojho penziónu vyberali ženy, ktoré boli na to skutočne odkázané - opustené, bez prostriedkov a bez nádeje na inú pomoc. Zaopatrili ich, navštevovali a poskytovali im aj určitú apanáž pre pocit slobody.

Počas Slovenského štátu sa ich aktivity z verejného priestoru viac stiahli do súkromia domácností. Pomáhali prenasledovaným rodinám, hľadali im miesta na úkryt, vybavovali nové papiere a krstné listy. Po roku 1948 postihol tento spolok rovnaký osud ako ostatné občianske združenia: ženy prišli o svoj penzión a mohli sa realizovať v revolučnejšom Zväze žien, prípadne iných organizáciách Národného frontu. Bol to koniec osobných iniciatív, zainteresovanosti pre naozaj potrebné veci verejné, koniec jednej malej súčasti fungujúcej občianskej spoločnosti.

Ženy socialistickej éry si "užívali výdobytky rovnoprávnosti muža a ženy" a spamätávajú sa z nich dodnes. Rovnako celá spoločnosť.

Nekonvenčná fotografka prezidenta Masaryka

Pani Holoubková prišla na Slovensko z Poľska spolu s matkou a bratom po roku 1918. Vtedy sa ešte volala Maria Urbasiówna, mala devätnásť rokov a práve sa začala zaujímať o moderné médium svojej doby: fotografiu. Rodina sa usadila v kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice, ktoré sa stalo ideálnym štartovacím miestom jej fotografickej kariéry. Najskôr s bratom, potom so skúsenejším fotografom Cyrilom Kašparom rozbehla živnosť, pre ženu v tých časoch nie celkom bežnú. Zoznámila sa tak s mnohými zaujímavými a významnými ľuďmi. Patrili medzi nich napríklad Vavro Šrobár alebo rodičia bratov čapkovcov, ktorých syna Karla učila fotografovať. Okrem fotografovania kúpeľných hostí, prírodných a mestských scenérií, sa Mária venovala aj dokumentárnemu filmu - ich firma Tatra film mala v 20. rokoch dobrý zvuk.

So svojím obchodným i osobným partnerom sa však neskôr rozišla, a tak začala podnikať sama v neďalekom Trenčíne. Jej firma Tatra foto veľmi rýchlo expandovala do celého Slovenska - neslúžila len fotografovaniachtivej verejnosti, ale produkovala vlastné kvalitné pohľadnice.

Československá vláda mala už v tých časoch v Trenčianskych Tepliciach svoje liečebno-rekreačné sídlo, a tak hrou osudu bola mladá fotografka predstavená aj prezidentovi Masarykovi. Spriatelila sa s jeho dcérou a v rokoch 1927-28 im robila spoločnosť v Topoľčiankach. V tom období vznikli mnohé dodnes známe fotografie T. G. Masaryka. Snímky pred topoľčianskym kaštieľom na koni i tú bez koňa pri vysokom smreku mal prezident údajne najradšej. Ich autorkou bola, prirodzene, pani Mária. V jej súkromnej zbierke som však videla ešte jednu fotografiu z tejto série. Na nej je Masaryk - inokedy strohý až toporne stojaci - "voľne pohodený" na kockovanej deke a v bezchybnom jazdeckom obleku sa dokonca usmieva. Pani Holoubková mi nikdy neprezradila, ako sa jej podarilo takto ho "odviazať". S prezidentmi jej to celkom ľahko šlo aj ďalej, pretože v jej archíve sa nachádzajú aj fotografie Eduarda Beneša, Jozefa Tisa, či Klementa Gottwalda.

Začiatkom tridsiatych rokov mal jej fotoateliér už vybudované meno a vtedy sa táto zaujímavá žena vydala za českého maliara Jozefa Holoubka. Keďže nemali deti, žili bohatým spoločenským životom a predovšetkým pani Mária mala okrem vlastnej práce množstvo ďalších aktivít. V meste bola vo vedení hneď dvoch významných vzdelávaco-osvetových spolkov: v Živene a Spolku slovanských žien. Nebola revolučnou bojovníčkou za práva žien, bola a zostala decentnou, vzdelanou, ale svojráznou dámou. Vlastnými silami a schopnosťami sa dostala na popredné pozície spoločenstva mesta.

Dlho potom, čo komunisti pošliapali po jej ideáloch a vyrúbili jej smiešnu penziu, pretože podľa nich celý život nepracovala, žila veľmi skromne, ale zachovala si svoje povestné vnútorné vyžarovanie a gráciu. Tento rok začiatkom apríla oslávila Mária Holoubková svoje 103. narodeniny.

"Za všetkým hľadaj ženu," týmito slovami by sa dali zhrnúť tieto príbehy. Ale nielen tak sa nimi môžeme inšpirovať. Možno by sme mohli, podobne ako spolkárky, vziať veci verejné do vlastných rúk. Možno by sme mohli, tak ako pani Holoubková, vziať do rúk vlastný život. Boli to predsa ženy ako my.