Potomkovia Kysučanov v rumunskej Bukovině

V dôsledku prvého delenia Poľska, roku 1772, pripadla provincia Halič panovníčke z Viedne Márii Terézii. Halič obsadil v spomínanom roku maršal Ondrej Hadík, ktorý mal jako jediný Slovák v Rakúsko-Uhorsku takú vysokú hodnosť. Roku 1774, keď ruské vojsko vyhnalo Turkov z Bukoviny, generál barón Gábor Spleneyi de Mihalyi obsadil územie Bukoviny o rozlohe 10 445 km2 v prospech svojej panovníčky. Krajina bola takmer ľudoprázdna. Roku 1793 v blízkosti rieky Siret dal podnikateľ Kiegshaber vybudovať hutu na výrobu tabuľového skla. Fabrikant nemal dosť pracovníkov na ťažkú prácu v sklárni a při ťažbe dreva z panenských bukovinských pralesov. Roku 1799 vyslal svojich "náborčíkov" do Horného Uhorska, kde získal 100 ľudí, ktorí roku 1803 odišli pracovať do "zasľúbenej země", do Bukoviny. Tam, pri Starej Hute, si založili nový domov, ktorý pomenovali Krasna. Snáď im to pomenovanie malo pripomínať Krásno n/Kysucou, odkiaľ niektorí pochádzali. Boli tam aj ľudia z Oščadnice, Skalitého a ďalších osád, ale boli tam aj Ballakovci z Ústia nad Oravou a z iných oblastí Slovenska. Populácia našich odídencov sa prudko rozrástla a v polovici devätnásteho storočia už bolo v Bukovine 25 lokalít, kde žili Slováci, ktorí hovorili kysuckým nárečím "tak po našemu", a nazývali sa Sloviokmi… Keďže roku 1803 žil slovenský národ v ťažkej porobe a nemal ešte ustálený spisovný jazyk, tak sa "sloviockej komunity" v Bukovine ujali "ochotní" Poliaci, ktorí si prostredníctvom kostola a školy upevňovali dávno stratené pozície v Bukovine. V období rokov 1834-1842 boli založené v južnej Bukovine tri dediny, doktorých sa nasťahovali potomkovia prvých pionierov. Sú to obce: Nový Solonec (v r. 1834), Pleža (v r. 1836) a Poiana Micului - Poľana Malého (v r. 1842). Budem pokračovať v písaní o našich rodných z obce Poiana Micului, lebo iba tam sa roku 1936 prebudilo slovenské povedomie. Bolo to po 133 rokov odlúčenosti od svojich rodných prameňov. Dlhé roky v cudzom svete sa Sloviokom nahováralo, že taký národ neexistuje, že Slováci sú neuvedomelý a zaostalí poliaci, preto sa musia naučiť hovoriť po poľsky… Roku 1936 sa vďaka učiteľovi Rudolfovi Kovalikovi prihlásilo 40% populácia k slovenskej národnosti, čo vyvolalo poplach vo vtedajších poľských kruhoch, ktoré mali na starosti poľskú menšinu v Bukovine. Pre úplnosť třeba povedať, že v čase prvej svetovej vojny rakúske vojsko, ktoré opúšťalo tento kraj, dedinu vypálilo a ľudí odtiaľ vyhnalo.

Usilovní Slovioki si postavili novú obec, školu, kultúrny dom, faru a opravili poškodený kostol. Ale po 27 rokov, synovia otcov, čo vypálili dedinu roku 1917, tentoraz v uniforme esesmanov vypálili Poianu Micului 30. apríla 1944 druhýkrát, a to omnoho dôslednejšie. Vypálili všetko včítanie kostola. Roku 1947 sa pohorelci rozdelili do troch skupín. Do Poľska odišlo 92 rodín, do Československa 68 rodín a 42 rodín ostalo na zhoreniskách rodnej obce v Rumunsku. Práve o nich chcem napísať niekoľko riadkov.

Za 56 rokov sa obec znovu spamätala a z pôvodných 42 rodín s počtom ľudí 209 tam dnes žije 164 rodín so 616 obavteľmi. V súčasnosti sa už nehlásia k slovenskej národnosti, lebo 56 rokov ďalšieho pôsobenia poľskej školy a kostola, urobilo svoje. K poľskej národnosti sa hlási 119 rodín, čo predstavuje 470 ľudí. K rumunskej národnosti sa hlási 28 rodín, tzn. 86 ľudí a k zmiešaným rodinám, jako sú: Poliaci, Rumuni, Rusíni a Ukrajinci 17 rodín, čo je 60 ľudí. Životná úroveň týchto ľudí je dobrá. Živia sa poľnohospodárstvom a drevorubačstvom. Na jedného obyvateľa pripadá viac jako jeden hektár pôdy, sice v značnej nadmorskej výške a hornatom kraji, ale pôda je tam dosť dobrá. Okrem krmovín pre hospodárske zvieratá sa tam pestujú hlavne zemiaky, ovos, jačmeň, zelenina a ovocie. Darí sa aj včelám. Obyvatelia si opravili kostol, majú krásnu poschodovú školu s centrálnym kúrením, pekné, svetlé a priestranné triedy, knižnicu a v kabinete som videl štyri počítače. Škola má pekný dvor, čiastočne vybetónovaný, vhodný na športové podujatia. Veľká šopa je plná dreva na zimu, majú tam 8 suchých tureckých záchodov prispôsobeným deťom. Do "osemročenky" s vyučovacím jazykom rumunským a poľským chodí 126 detí. V obci majú poschodový kultúrny dom s možnosťou čítania, divadla, tanca a zábavy. Cesta v dedine je mizerná, ale taxikár - Rumun, ktorý ma po nej viezol, mi povedal, že je to dedina, kde sa nekradne! Mimochodom, v dedine je minimálne 70 áut rôznej kvality. Aj domácnosti sú slušne vybavené. Domy majú kuchyňu, jedáleň, spálňu, ale aj letnú kuchyňu a detskú izbu - prevažujú viacdetné rodiny. Väčšina domov má vodu zo skupinových vodovodov, do ktorých zachytávajú pramene v horách. Mrazničky a chladničky patria k bežnému štandardu. Práčky sú tiež vo väčšine domov. Televízory sú skoro v každej domácnosti a v obci je asi 35 satelitov, ktoré umožňujú sledovať programy v rumunskom, poľskom a ukrajinskom jazyku. Mlieko vykupuje spoločnosť z města a na "dvore" platia za liter 9 000,- Lei (10,- SK). Životný štandard sa dá porovnať s naším na Slovensku. Spisovateľ Svetozár Krno v knihe Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín napísal, že Bukovina je Švajčiarsko Rumunska. Ja sa môžem k tomu iba pripojiť. Všade vládne čistota a poriadok.

Oslavy 200. výročia boli skromné, krásne a dôstojné. Dňa 30. Augusta som dal v méně nás Slovákov odslúžiť sv. omšu za všetkých našich predkov, ktorí roku 1803 prišli do Bukoviny a založili dedinu Krasna; za všetkých predkov, ktorí roku 1842 založili dedinu Poiana Micului; za tých, čo v rokoch 1887-1897 vybudovali kostol, menovite za kňaza Andreja Zolesa, Slováka, pod patronátom ktorého bol kostol vybudovaný; ale aj za tých ľudí, ktorí nám v minulosti pomáhali na úseku náboženskom, školskom i hospodárskom. Dňa 14. Septembra 2003 boli ústredné slávnosti spojené s festivalom speváckych a tanečných súborov. Hlavným organizátorom festivalu bol pán Zbygniev Kowalski z Poľska. Zúčastnili sa na ňom súbora z okolistých dedín: zo Solonca, Plše a z rumunskej dediny Mănâstiera-Humorului. Zo Slovenska pricestovali Capekovci zo Skalitého, ktorí zožali veľký úspech.

Pokračovanie slávností bolo 18. Októbra 2003 v Skalitom na Slovensku. Zúčastnili sa na nich súbory z Rumunska, Slovenska a Poľska. Boli to súbory potomkov ich predkov z Kysúc, ktorí žijú na rôznych miestach Európy.

Verím, že mnohí v Skalitom si uvedomili, i keď to verejne nepriznali, že tu na Kysuciach je prameň, z ktorého plynie životodarná rieka cez Slovensko, Bosnu a Hercegovinu až do Brazílie, kde naši Kysučania spolu s inými vybudovali mesto Santa Katarina v brazílskom štáte Parana… 200 rokov odlúčenosti urobilo svoje, no napriek tomu sme si toto obdobie pripomenuli.