Ostrov misie

Poslanie našej vojenskej nemocnice vo Východnom Timore sa končí, domáci chcú, aby tam ostala navždy.

"Otrasná diera! Ako to tu vydržím?" boli prvé myšlienky lekára Petra Strháka po príchode na misiu vo Východnom Timore v júli minulého roku. "Treba si stále opakovať, načo sem človek prišiel a aké je jeho poslanie. Ľudia doma vidia lepší zárobok, ale netušia, čo je za tým. Extrémne teploty, permanentná pohotovosť, nestabilná politická situácia, všadeprítomná hroziaca malária či horúčka dengue. Je to náročné na psychiku. Kríza prichádza približne po troch mesiacoch. Dôležité je, aby si každý našiel po práci nejakú činnosť, inak zmagorí."

Buldozérmi na mŕtvoly: Slovenská vojenská poľná nemocnica pôsobí pod záštitou OSN v tropickom Východnom Timore dva roky. Oficiálny názov misie je UNMISET (UN-MISSION-EAST TIMOR). Náš kontingent tvorí tridsaťosem ľudí. Všetci sú prísne strážení ozbrojenými zložkami OSN. Nemocnicu, nie väčšiu ako 150 x 150 metrov, nesmie nikto opustiť počas celého týždňa. "To je asi najstresujúcejší faktor," hovorí všeobecný lekár Peter Strhák z Martina. "Opustiť priestor môžeme len služobne alebo počas dovolenky. Podvečer máme povolený spoločný beh, cez víkendy vychádzky, ale opäť hromadne. Slabšie povahy izoláciu a ponorkovú chorobu nezvládnu." Aj preto je každých šesť mesiacov rotácia. Niektorí na pätnásťtisíc kilometrov vzdialený ostrov v súostroví Malé Sundy prichádzajú, iní odchádzajú.

Miestnu exotiku a krehký mier strážia modré prilby. Takmer tritisíc vojakov OSN sa snaží v krajine, kde žijú prevažne starci a deti, udržať aký-taký poriadok. Stredná vrstva pôvodného obyvateľstva vykapala v posledných rokoch ako muchy. V boji o nezávislosť. V občianskej vojne sa nikto nehral. Domáci chceli suverenitu, ale Indonézania, ktorí dovtedy krajinu ovládali a podľa domácich aj vykorisťovali a zdierali, sa zase nechceli nadvlády vzdať. Strieľalo sa na posvätných miestach i v kostoloch. Mŕtvoly ozbrojenci buldozérmi zhŕňali do mora. Nebolo času pochovávať. Indonézski extrémisti vyhlasovali, že každému cudzincovi, ktorý sa postaví na stranu domácich, vytrhnú a zjedia srdce. Ale - nepochutili si. Zasiahla OSN. A o tie srdcia sa teraz v meste Suai starajú naši lekári. Medzi ich pacientov patria najmä vojaci z mierových kontingentov z Austrálie, Nového Zélandu, Japonska, Portugalska, Pakistanu, Nepálu, Thajska či Fidži. Najviac však ošetrujú miestnych domorodcov, čiže totálnu chudobu.

Hrozba malárie: "Ráno vstávame o pol siedmej, potom ideme na raňajky. Nasleduje krátka porada, rozdelenie úloh a o ôsmej začíname," opisuje bežný pracovný deň Peter Strhák. V nemocnici pracujú dvaja praktickí lekári, traja chirurgovia, anesteziológ, röntgenológ, zubár, farmaceut a odborný personál. Cez všeobecnú ambulanciu musí prejsť každý. Tam sa rozhodne, čo bude s pacientom ďalej.

"Z tropických ochorení sa najviac vyskytuje malária a horúčka dengue. Prenášajú ich komáre a nedá sa proti nim očkovať, takže ohrozený je aj každý z nás. Snažíme sa v rámci možností chrániť. Preventívne užívame antimalariká, používame repelenty, spíme v moskytiérach, sieťach proti komárom. Večer zadymujeme nemocnicu látkou, ktorá odpudzuje komáre," rozpráva Peter Strhák. "Potom tu máme ešte vysoký výskyt TBC a rôznych infekcií. Často robíme pôrody a ošetrujeme úrazy. Dohovárame sa cez miestnych tlmočníkov, ktorí ovládajú základy angličtiny." Všeobecná ambulancia funguje do piatej popoludní, potom nastupuje službukonajúci lekár. Medzi jednou a druhou popoludní všetci odpočívajú pre extrémne teplo. Ale v pohotovosti sú v prípade potreby všetci. "Nie je nič výnimočné, keď nám hocikedy, aj v noci, privezú urgentný hromadný úraz. Napríklad ide o haváriu nejakého mikrobusu. Bývajú totálne preťažené. Domáci sú nalepení všade, na streche, na dverách. No a taký napráskaný minibus sa s nimi niekde vyvalí. Ak majú šťastie, dostanú sa k nám." Ak šťastie nemajú, privezú ich do miestnej nemocnice, kde pracuje len jeden lekár z Afriky. Pochopiteľne, že ošetrenia nestíha. Domáci preto slovenskú poľnú nemocnicu doslova vyhľadávajú a nosia tam aj svoje deti. Nezriedka ich je v rodine aj osem. Liepajú sa po kokosových palmách ako opice, ale padajú z nich ako hnilé hrušky. Letiac vo vzduchu sa snažia obrátiť a dopadnúť na štyri. Človek však nie je mačka. Dochrámané deti zliepajú naši chirurgovia.

Pekne vyhnije: Náš misijný zubár má zase veľa práce s poškodenými chrupmi. V Juhovýchodnej Ázii je veľmi rozšírené žutie betelových listov s orechmi arekovej palmy. Tie obsahujú alkaloidy, ktoré vyvolávajú pocit eufórie. Timorčania, najmä ženy, žujú betel, aby potlačili hlad a smäd počas dňa. Ženy prichádzajú na pôrod s totálne červenými ústami od betelu. Žutie im pomáha utlmiť bolesť. Dlhodobejšie užívanie však výrazne poškodzuje chrup a spôsobuje rakovinu sliznice a nosohltana. Hygiena ústnej dutiny je v Timore neznámym pojmom. Veľa domácich sa riadi zásadou, nech boľavý zub pekne vyhnije.

Posvätné krokodíly: Timorčania, ale aj príslušníci OSN, si slovenských lekárov i celý personál nemocnice veľmi obľúbili. Keďže sa na malom priestore stretáva veľa kultúr, vymieňajú si svoje názory i tradície. Nemocnicu strážia vojaci z Fidži. Potomkovia ľudožrútov. Svalnatí, ale družní. Najmä po vypití svojho obľúbeného kultového nápoja kawa-kawa s prímesou opojného korenia. Vraj povzbudzuje plodnosť. Domorodci sa na plodnosť sťažovať veru nemôžu. Ich životná úroveň je síce veľmi nízka, detí si však doprajú ako maku. Na druhej strane, úmrtnosť novorodencov je tu najvyššia na svete. Na rozdiel od našich Rómov však rodičia dohliadajú na to, aby ich deti boli čisté a chodili pravidelne do školy. Ženy medzi rodením drú na poli, muži v tejto oblasti sa venujú rybolovu. Neďaleko nemocnice sa nachádza veľká tradičná rybárska osada. More ľudí živí, na plážach však striehne nebezpečenstvo. Motajú sa tu krokodíly. Sú posvätné a nesmú sa zabíjať. Občas niekoho napadnú. Kúpať sa v mori plnom krokodílov je zakázané.

Končia?: Naši sa chodia na pláž a do okolia len prechádzať. Samozrejme, pod dozorom. Krajinou, ktorá vo svojich útrobách skrýva diamanty, drahé kamene a ropu, sa stále potulujú ozbrojení banditi. Prepadávajú a okrádajú ľudí. Zneužívajú symboly OSN, napríklad na šatách. Od mája minulého roku je Timor najmladším štátom na svete. Dočasná správa OSN sa snaží nastoliť na exotickom ostrove na rozhraní Indického a Tichého oceána poriadok a demokraciu. Pôsobenie slovenskej vojenskej nemocnice sa však pomaly končí. Naši tu v ťažkých podmienkach odviedli kus dobrej roboty. Zžili sa s tunajším prostredím. Timorčania si nevedia ich odchod ani predstaviť. Zmluva platí do júla tohto roku. OSN požiadala našu vládu o jej predĺženie do decembra. Vláda zatiaľ nerozhodla.

LENKA KAPUSTOVÁ, PLUS 7 DNÍ

obsah | svět - svet