Zachované dokumenty

O miestach posledného odpočinku významných organizátorov slovenského života v Amerike a pamätníkoch amerických Slovákov

K prvým organizátorom slovenského spolkového a cirkevného života v Amerike patrí katolícky kňaz Štefan Furdek (2. 9. 1855 Trstená, 18. 1. Cleveland, Ohio), nazvaný "otec amerických Slovákov". Bol zakladateľom Prvej katolíckej slovenskej jednoty (1890), Prvej katolíckej slovenskej ženskej Jednoty (1892), spoluzakladateľom Matice slovenskej v Amerike (1893), Slovenskej ligy v Amerike (1907), zakladateľom a redaktorom slovenských novín a časopisov, kalendárov, farských osád. Celý svoj život zasvätil viere a zachovaniu slovenského života v Amerike, inicioval založenie rôznych zbierok na národné ciele pre Slovensko, napísal stovky článkov, písal poéziu, prózu, vydal náboženské spisy. Osemnásť posledných rokov života bojoval s cukrovkou, neskôr k tomu pribudla i choroba srdca, ale napriek tomu sa v tomto období prezentoval najväčšími vlasteneckými činmi, či už pri organizovaní protestných zhromaždení v Amerike proti maďarskému prenasledovaniu Slovákov, organizovaním zbierky Za tú našu slovenčinu, alebo prípravou novinárov na založenie národnej a politickej organizácie Slovenskej ligy v Amerike. Zomrel v Clevelande, kde v tom istom roku v októbri 1915 bola podpísaná známa Clevelandská dohoda, už bez jeho účasti. Pochovali ho na cintoríne Kalvária (Calvary), kde spolu s ním odpočívajú ďalší znamenití Slováci (medzi nimi historik František Hrušovský, básnik a prekladateľ, katolícky kňaz Mikuláš Šprinc, novinár Filip Hrobak, opát Opátstva sv. Andreja Svorada Teodor Kojiš, OSB a ďalší).

Časopis Jednota (27. januára 1915) o pohrebe Štefana Furdeka napísal, že dôkaz, akej úcte sa tešil, bol jeho majestátny pohreb 20. januára 1915 v kostole Panny Márie Lurdskej."Bolo tu 122 slovenských a inonárodných kňazov a prelátov na čele s biskupom Koudelkom. Do kostola sa nezmestila ani tretina smútiaceho zástupu. Zďaleka prišli Slováci, aby mu vzdali česť na jeho poslednej ceste. Americké časopisy odhadujú účasť na pohrebe 10 tisíc duší.(...) Vo štvrtiach obývaných slovenským živlom boli počas pohrebu všetky obchody zatvorené, bez ohľadu, či boli ich majitelia katolíci, protestanti, neverci či židia. Pamiatku rev. Furdeka si uctili i tým, že na mnohých domoch viali smútočné zástavy. Biskupský vikár, ktorý slúžil rekviem poznamenal, až takú obrovskú účasť nevidel ani na pohrebe amerických biskupov."

Na majestátnom pomníku postavenom zo zbierok amerických Slovákov je slovenský nápis, ktorý zaznamenáva jeho mnohostrannú činnosť a zmienku o tom, že je rodákom z Trstenej na Slovensku.

K obetavým slovenským činiteľom v Amerike patrí aj Albert Mamatey (11. 4. 1870 Kláštor pod Znievom, 21. 12. 1923 Brooklyn, Massachusetts).

Po príchode do Ameriky v r. 1893 sa upísal organizačnej činnosti pittsburských Slovákov. Zanechal pritom sľubnú kariéru na technickom Cargenie inštitúte a 25 rokov svojho života venoval Národnému slovenskému spolku (od r. 1912 do smrti aj jej predseda), redigoval Národné noviny, založil pre slovenskú mládež spolok Kruh mládeže. Patril k spoluzakladateľom Slovenskej ligy v Amerike, v rokoch 1911-20 bol jej predsedom. I jeho zásluhou sa uviedla do života Clevelandská dohoda, jeho podpis sa ocitol aj na Pittsburskej dohode v r. 1918. Po vzniku ČSR a prevzatí predsedníctva Ligy Ivanom Bielekom v r. 1920 sa stal čs. konzulom v pittsburghu. Diplomatická služba mu priniesla veľa príkoria a kritiky zo strany tých, čo mu zazlievali tento post, najmä od autonomistov, ktorí striktne presadzovali literu Pittsburskej dohody a ťažko znášali jej neuvedenie do ústavy vtedajšej ČSR. Albert Mamatey zomrel vo veku 53 rokov a zanechal svoju rodinu v biede. Konštantín Čulen, kronikár slovenského života v Amerike, na základe zachovaných dokumentov Slovenskej ligy v Amerike (z kongresu r. 1924) napísal: "Vdova po zomrelom Albertovi Mamateyovi sa obrátila na kongres so žiadosťou o podporu, keďže čs. úrady jej vyplácajú 16 dolárov mesačne penzie. Kongres o veci debatoval, napokon žiadosť odmietol, lebo vraj Mamatey sa veľmi previnil proti Lige a slovenskej veci."

Albert Mamatey zomrel v sanatóriu v Brooklyne, štáte Massachusetts a pochovali ho na slovenskom cintoríne v pensylvánskom Braddocku. Na jeho náhrobný kameň prispeli oddaní členovia Národného slovenského spolku, čím preukázali úctu a ocenenie jeho práce pre národ.

O päť rokov neskôr zomrel v Bratislave ďalší z významných organizátorov slovenského života v Amerike i na Slovensku Ignác Gessay (17. 6. 1874 tvrdošín, 12. 8. 1928 Bratislava).

Aj jeho životný osud bol spečatený prácou pre národ a jeho predčasný odchod z tohto sveta (zomrel 54-ročný) súvisel s jeho nadmerným pracovným vypätím. Prenasledovaný uhorskou vrchnosťou ako pansláv odišiel v r. 1898 do Ameriky, kde dvadsať rokov (1900-1920) pracoval ako redaktor renomovaných slovenských novín a časopisov v Amerike, patril k signatárom Cleveladskej dohody, Pittsburskej dohody, bol aktívnym činiteľom Slovenskej ligy v Amerike, angažoval sa v akcii jej miliéndolárovej zbierky. V r. 1920 bol vyslaný Slovenskou ligou v Amerike na Slovensko, aby sa podieľal na budovaní slovenského kultúrneho a politického života. Po založení Slovenskej ligy na Slovensku napomáhal pri návrate slovenských vysťahovalcov z Ameriky, pomáhal pri budovaní menšinového školstva na zmiešanom slovenskom území. Pre jeho pomoc americkým Slovákom, ktorí sa po vojne vracali na Slovensko, si vyslúžil titul "americký konzul". Sústavné vypätie po návrate na Slovensko, finančné problémy a rušný život s pracovným nasadením podlomili jeho zdravie a po operácii slepého čreva dokonal svoje dielo. Je pochovaný na ondrejskom cintoríne v Bratislave. Priatelia, novinári v Amerike po jeho smrti zorganizovali zbierku na jeho pomník. Na ňom sú vytlačené slová "Jestli moja práca vzbudila v niekom zápal o posvätnú našu vec, vtedy nežil som nadarmo".

Mnohé významné udalosti a osobnosti, ale aj každodenné peripetie prostých slovenských vysťahovalcov v Amerike by upadli do zabudnutia, keby ich nezaznamenával publicista, kronikár slovenského života v Amerike Konštantín Čulen (26. 2. 1904 Brodské, 7. 4. 1964 New York).

Jeho monografické diela o osobnostiach,historické diela z dejín amerických Slovákov zostali až dosiaľ neprekonané. V USA bol r. 1935 ako člen matičnej delegácie a pôsobil tu aj v r. 1939 ako tlačový atašé čs. zastupiteľského úradu, ale po vzniku Slovenskej republiky v r. 1939 sa vrátil na Slovensko. V roku 1945 emigroval spolu s rodinou do Rakúska, Talianska, v r. 1949 emigroval ďalej do Kanady. Pri jeho neustálych peripetiách s hľadaním práce, ktorá by uživila jeho rodinu, striedaní miesta pobytu na trase Kanada - USA, to, čo stačil napísať, zaznamenať, zredigovať, možno hodnotiť ako nadľudské úsilie. Jeho otvorenosť, nekompromisný postoj k hodnoteniu práce mnohých spolkových činiteľov z hľadiska plnenia povinnosti voči národu ho privádzali do mnohých konfrontačných situácií. Len ako príklad možno uviesť, že na sklonku svojho života pracoval v tých najpodradnejších zamestnaniach, naposledy ako domovník v činžovom dome v New Yorku, kde v pivnici po skončení služby stačil napísať ešte dejiny Slovenskej ligy v Amerike, dejiny newyorských Slovákov, spracovať cennú bibliografickú prácu Slovenské časopisy v Amerike, ktorá vyšla až po jeho smrti. Vysílený, ťažko chorý zomrel v nemocnici po operácii žalúdka. Slovenský historik František Vnuk, ktorý spracoval do knižnej podoby Čulenov denník, o záverečnej etape jeho pozemskej púte zaznamenáva: "Pochovali ho na newyorskom cintoríne tak skromne a chudobne, ako skromne a chudobne prežíval posledné roky svojho života. Jeho priatelia sa postarali, aby jeho hrob bol na dôstojnejšom cintoríne.

Vďaka ich úsiliu boli 4. júna 1965 Čulenove pozostatky prenesené na slovenský cintorín Panny Márie v Passaicu v New Jersey. Tam spočívajú kosti neúnavného pracovníka a borcu - trpiteľa, ktorého životné dielo možno stručne vystihnúť slovami Benn Johnsona o Shakespearovi: Vykonal omnoho viacej toho, za čo ho treba chváliť, než toho, čo mu treba odpustiť."

Ústa k národným a kresťanským tradíciám a nábožnosť sprevádzali našich vysťahovalcov od kolísky po hrob. Finančné zbierky na kostoly vo svojich slovenských farnostiach patrili k prvým spoločným aktivitám ešte pred národnými zbierkami. Padlým hrdinom z prvej i druhej svetovej vojny, chudobným vysťahovalcom, ale aj spolkovým činiteľom budovali pomníky pomocou finančných zbierok v spolkoch. Pribúdaním hrobov v strediskách slovenského života stavali kríže alebo pamätníky uprostred cintorínov. Na týchto miestach sa stretávali pri rôznych podujatiach, zhromaždeniach spolkoch, významných jubileách v histórii Slovenska. Zatiaľ čo ešte v 30. rokoch boli na pamätníkoch nápisy len v slovenčine, postupom času boli dvojjazyčné. Dnes je už slovenský nápis na krížoch alebo na pomníkoch postavených v súčasnosti zriedkavý. Z anglických nápisov je však evidentné, že ich postavili Slováci.

Všetky slovenské pamätníky, monumenty, náhrobky, kríže, ktoré možno rátať v Amerike na tisíce, sú trvalým svedectvom o tom, ako slovenskí vysťahovalci v Amerike až po posledné miesto odpočinku zviditeľňovali svoj slovenský pôvod.