Slovenská politická emigrácia 1948-1989 pod vlastným drobnohľadom

Takmer 800-stranová práca kanadského historika Miroslava Ličku je unikátnym historicko-spoločenským pohľadom na tzv. pofebruárový demokratický slovenský politický exil predovšetkým v Spojených štátoch a Kanade v rokoch 1948-1989, o ktorom bolo štyridsať rokov zakázané hovoriť aj písať.

Knihou možno za priaznivých okolností realizovať aj predtým zdanlive nedosiahnuteľné výsledky. Dalo by sa povedať, že sa tak môže stať aj bez ohľadu na diaľku a uplynulý čas. V bratislavskom vydavateľstve Kalligram vyšla nedávno kniha pod názvom Ako chutí cudzina? Knihu pripravil slovenský historik Miroslav J. Ličko, žijúci od roku 1969 v Kanade. V nej sa dnešnému Slovensku na 790 stránkach textu znovu prihovára politická generácia Demokratickej strany (DS), ktorá v prvých čsl. povojnových voľbách (1946) tak jasne zviťazila vo vtedajšom volebnom súboji s komunizmom.

Žiaľ, slovenský volebný výsledok bol nakoniec málo platný, lebo v druhej časti vtedajšej československej republiky vtedy volebne dominovala spojená a početná politická ľavica. Po jej volebnom víťazstve bol už len krôčik k februárovému puču 1948. V politickom násilí bezprávneho komunistického štátu ostávali pre niekdajšiu opozíciu len dve cesty. Buď do žalárov alebo do exilu. Po auguste 1968 sa rady tejto emigrácie rozšírili o tisíce ďaľších utečencov.

Kniha: Ako chutí cudzina, teda pokrýva exulantskú problematiku z rokov 1948 až 1989 a obsahuje záznam z činnosti dvoch slovenských emigrantských generácií (1948 a 1968). Združovali sa v Stálej konferencii slovenských demokratických exulantov a politicky gravitovali k federálnej koncepcii bývalej čsl. republiky. Mnohí z nich boli na Slovensku po dlhé roky známi aj z rozhlasového vysielania Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Publicisticky sa prejavovali najmä na stránkach časopisu Naše snahy.

Spomínaná kniha obsahuje výber článkov od J. Lettricha, F. Hodžu, M. Kvetku, F. Fraštackého, S. Belluša, Š. Osuského, Š. Papánka, J. Paulíny-Tótha, M. Ferjenčíka, M. Ličku, J. Kučeráka a mnohých ďaľších. Podobne aj stručný výber z archívnej pozostalosti F. Hodžu a R. Fraštackého. Kniha je okrem pozoruhodného a často zaujímavého čítania aj významným pramenným zdrojom pre slovenských historikov a publicistov ktorí sa zaoberajú povojnovou slovenskou históriou.

Politickou niťou všetkých publikovaných príspevkov bolo vytrvalé úsilie o porážku komunizmu a najmä o návrat osobnej a politickej slobody stratenému domovu. Spomínaná publikácia odráža aj niektoré menej známe stránky exulantského života, existenčné strádanie, vandrovanie šírim svetom, osobné úspechy a tiež aj tragédie exulantov. Opakovanú a neutíchajúcu túžbu po stratenom domove. Po postupne v diaľke sa vytrácajúcom rodinnom príbuzenstve. Po starnúcom otcovi a matke, po sestre a bratoch...atď.

Pre drvivú väčšinu exulantov to bola žiaľ vtedy neuskutočniteľná túžba a k jej naplneniu prekážala železná opona.

Život zatiaľ neúprosne ubiehal a tak emigrantské cesty poväčšine končili v cudzine. Aj preto teda stále platná otázka: Ako chutí cudzina?