Z pripravovaného románu

NIEKDE JE PORUCHA…

Je noc a ja neviem, koľko je hodín. V celom byte máme len elektrické hodiny - na hi-fi veži, mikrovlnke aj na videu. Ani na mobile nezistím správny čas, má vybitú baterku. Ale určite ešte netreba vstávať, vonku je tma. Ešteže sme nevymysleli slnko na vypínač.

Civilizácia v zástrčke

V spolupráci s rýchlovarnou kanvicou a mikrovlnkou som skrátil časový limit rannej kŕmnej dávky na minimum. Ľavým uchom som si vypočul správy z rádia, ktoré hrá perfektne v kuchyni, ale už nie v obývačke. Keď si ho ráno pustíme všetci k raňajkám, hrá čisto, ale zakaždým, keď niekto doje a ponáhľa sa obliecť, pri jeho odchode rádio protestne šumí. Upokojí sa až keď k nemu niekto iný pristúpi, aby vyladil stanicu. Stanicu už vyladiť netreba, len treba pri ňom stáť. Nemáme na to čas, a tak je naše domáce rádio v kuchyni každé ráno ponechané samé, za čo nás pravidelne vyprevádza svojím osobitým šumivým protestom.

Na zastávku električky dobieham v pravej chvíli. Každý, kto cestuje električkou, vie, že sme civilizáciou závislostí. Niekto úplne cudzí neznámo kde riadi naše kroky a keďže je tých cudzích riadičov našich krokov čím ďalej viac, úmerne tomu sú naše kroky viac a viac vystavené možnosti kolapsu. Tentoraz sme ale dorazili do cieľa bez výpadku prúdu, či inej havárie.

Moje pracovisko je na šiestom poschodí, vďaka čomu musí byť podľa akýchsi noriem v budove výťah. My máme výťahy dva. Sú to obyčajné výťahy bez akýkoľvek mimoriadnych, alebo zvlášť vylepšených funkcií. Celkom určite ich neovláda počítač, ani iný technický zdroj nečakaných nápadov. Veď jeden ten výťah aj premáva celkom obyčajne. Ten druhý ale chodí podľa vlastnej úvahy. Vždy, keď ide niekto hore, zastaví sa na treťom poschodí. Tam chvíľu nad čímsi rozmýšľa a až potom sa uráči doviezť vás, kam ste si zvolili. Pri ceste dolu si tretie poschodie nevšíma. Aj ho skúšali nejakí opravári odnaučiť tomuto nepochopiteľnému zvyku, ale vzdali to. V podstate sme si na to vlastne všetci zvykli a nikto sa nad tým už ani nepozastaví. Len ten výťah…

Tajomné spojenia

Keby ste vošli do pracovne môjho kolegu, mohli by ste ho niekedy vidieť, ako stojí a zúrivo trasie počítačom. Po chvíli prestane, zapne ho a spokojne robí ďalej. Bez vysvetlenia je to poukážka na psychiatrické vyšetrenie. Ale vysvetlenie existuje. Od istej doby kolegov počítač po zapnutí ohlásil "Operation system not found" a štrajkoval. Kolega ho teda vypol, povyťahoval všetky káble, zabalil a zobral do opravovne. Zakaždým, keď tam prišiel, počítač perfektne naskočil a fungoval. A keďže fungoval, nebolo čo opravovať. Záhadu vyriešil až akýsi počítačový nadšenec spomedzi mladších kolegov. Kolega je obecne známy tajný fajčiar a jeho pracovňa pripomína prípravu na nácvik útvaru Civilnej obrany. Ten dym zaniesol kontakt hard-disku s ostatnými časťami počítača a preto nemohol naskočiť. Zakaždým ale, keď ho kolega balil a odvážal do opravovne, ten hard-disk sa pohol a kontakt obnovil. Potraste aj vy tým svojím, čo keď mu to pomôže?

Náhodný pozorovateľ by mohol povedať, že môj počítač v práci si so mnou robí, čo chce. Ale mám na neho aj ja občas účinnú páku. Keď mu začala vypadávať obrazovka, zohnal som z iného oddelenia po pár dňoch inú. Len čo som ju doniesol a postavil k jeho tmavej obrazovke, zreteľne som cítil, ako môj spustený počítač stuhol a neveriaco zaškúlil po votrelcovi. Sotva som siahol na káble, aby som odpojil starú obrazovku, s nečakaným pracovitým nadšením sa opäť rozžiarila. Dodnes funguje perfektne. Ale nie som si istý, či nie preto, že na dohľad je odložená tá rezervná obrazovka.

Druhé, čo v práci urobím, je, že sa napojím na Internet a vyhľadám si elektronickú poštu. Dnes ma čaká prekvapenie:

"Ahoj habadurik, si slubil, ze napises a nenapisal si…"

Tak toto je šok. Dosť zlé je, že som komusi nenapísal, hoci som to sľúbil, ale to oslovenie… habaďúrik? Tak si ma netrúfne volať ani vlastná žena!

"Urcite Ti zavolala najaka buchta, dlho si s nou kecal a zabudol si na svoje slniecko."

Tak toto určite nie je moja žena a ja nepoznám žiadne slniečko. Kto sa to, do kelu, vmontoval do mojej pošty?!

"Vcera vecer som precitala jednu tu poviedku od Hlasku a mozem Ti povedat, ze to nie je zle citanie. Dost dobre som sa pobavila. No s tym prekladom to bude dost po pici, pise takym dost svojskym stylom, a slova nieze vybera zo slangu , on si ich previt sam dost sikovne tvori. No ale uvidime. Tvoje slniecko"

Musím povedať, že slniečko má ostré výrazy, ale ani to mi nepomôže identifikovať pisateľa. Nechávam to tak a otváram ďalší mail.

"Mile moje krasne slniecko…"

No a sme doma.

"…dostal som od teba vsetky mejly a su uplne v poriadku. Nemusis sa bat, so ziadnymi babenkami sa nezapletam a vobec nekradnem."

Podpis mi vracia duševnú rovnováhu. Nejaké neznáme internetové božstvo sa rozhodlo odhaliť mi intímnu korešpondenciu môjho kamaráta a jeho slniečka, o ktorom som doteraz nepočul. Ak je tým internetovým božstvom vírus, tak má zmysel pre prekvapujúce kombinácie. Z predošlej práce som neodišiel v najlepšom, a tak by som na nich veľmi rád zabudol. Ale akýsi vírus mi posiela so zlomyseľnou dômyselnosťou všetky ich obežníky do tejto mojej novej práce a nedá sa to zastaviť, ani odfiltrovať. Neviem o nikom, kto by na tieto vírusy nenadával, ale ja si myslím svoje.

Podľa vedeckej definície sú vírusy najmenšími a najjednoduchšími formami života. Tie, čo spôsobujú choroby i smrť, nutne považujeme za omyl Stvoriteľa. Nejako mu to ušlo. Každý rozumný človek by uznal, že bez týchto parazitov života by bola Príroda bezpečnejšia. Logika nám tiež jasne dá, že sú tu len na príťaž. Preto proti nim v tomto nedokonalo stvorenom svete bojujeme. Ale počítače sme vymysleli my, rozumní ľudia. Aj Internet. A aj počítačové vírusy. Už to nie je Príroda, čo je proti nám, ale my sami! Je to pozoruhodne jasný pokus o stvorenie dokonalého sveta, ktorý nevyšiel. No iste… ale nie je to skôr tak, že bez tých vírusov, všemožných parazitov i všetkých protivenstiev by žiadny svet nebol dokonalý?

Ešte som sa nedostal k ani jednej rozumnej správe v elektronickej pošte a už tu mám ďalšiu každodennú povinnosť. Musím sa zbaviť asi dvadsiatich ponúk na predĺženie môjho penisu. Keď som to dostal prvýkrát, veľmi dobre som sa pobavil ("už ma odhalili") a v dobrej viere som ten inzerát rozoslal svojim známym. Tak ako Švejk vraj veril v "dobro vyslané do vesmíru a jeho návrat", tak aj ja dnes verím v "chybu vyslanú do vesmíru a jej návrat". Táto chyba sa mi vracia každý deň. Niekto z tých mojich známych musí mať poriadne malého vtáka, že ho to tak naštvalo…

Konečne nachádzam rozumnú správu od kolegu z iného pracoviska, ale nemôže ma to potešiť. Z neznámych dôvodov je táto komunikácia výhradne jednosmerná. On mi písať môže, ale moje odpovede sa zakaždým vrátia. Príroda je o jednoduchosti, my si komplikujeme ešte aj to, čo sami vymyslíme. Internet je dôkaz.

Blíži sa poludnie a ešte sa mi nepodarilo nič poriadne urobiť. Na druhej strane si ale v duchu hovorím "ono je to vlastne normálne - nenormálne je mať každý deň normálny a tento deň je deň blbec, musí byť miesto úniku, miesto pokoja, miesto bez stresu". A našiel som ho. Chodíte tam aj vy. Počul som o chlapíkovi, ktorý sa tam chodil schovávať pred rodinou. Pred tou, ktorú splodil a aj pred tou, s ktorou ju splodil. Čítal tam knihy. Nemám poruke knihu (smie sa v práci vôbec zájsť až do takého hlbokého azylu?!), zato počujem kroky v chodbičke k dverám, za ktorými potupne čupím (ja viem, sedíme, ale odmyslite si ten podklad). Vždy sa ma opakovane chytá strach z toho, že tie dvere zabudnem zamknúť a niekto ma takto objaví v nedôstojnom predklone (ja viem, ale odmyslite si ten podklad, hovorím). Tak pre istotu chytám ešte aj kľučku. Tá osoba siahne po kľučke a - to šťastné vydýchnutie, odolali dvere, zámok, aj ruka na kľučke. A vtom ďalší šok - ten šialenec na druhej strane ZAKLOPE?! Tomuto nerozumiem, čo tí ľudia očakávajú, že sa ozve po zaklopaní?! Ja viem, slušní ľudia na zaklopanie odovzdane odpovedajú "Obsadené!". No mne je to trápne. Čo to ten migrifič vonku nevie, nechápe, nerozumie? Neodpovedám a len drzo zaklopem späť. A viete, čo ten neznámy šialenec urobil? Povedal: "Obsadené!".

Zase som na Internete a snažím sa zbaviť pošty. Je až neuveriteľné, koľko času tým denne stratím. Ešte si pamätám, keď si ľudia písali listy na papieri a ručne. Človek dostal list, potešil sa, zbežne ho prehliadol a odložil. Keď nadišla správna chvíľa, list si prečítal a zase odložil. A keď nadišla ďalšia správna chvíľa, na list odpovedal. Trvalo to dni. Internet to skrátil na sekundy. Ale to zrýchlenie je zradné. Čím viac máme strojov, ktoré majú svojou výkonnosťou šetriť náš čas, tým viac úloh si berieme, a tak máme menej času. A to všetko zrýchľujeme v šialenej akcelerácii ako cyklista, ktorý čím viac šliape do pedálov, tým viac sa nakopáva, aby ešte rýchlejšie šliapal do pedálov. Nedávno som dostal mailovú správu, ktorá podľa dátumu mala prísť až zajtra. Človek nestihne odpovedať a už je tu odpoveď z druhej strany. A keby to aspoň boli nejaké naliehavé a urgentné správy! Ktosi vraj povedal, že čím technicky dokonalejšie spojenie, tým menej hodnotné informácie ním prenášame. Ako napríklad toto:

"Vladko nemohla som prist na krst tej knihy, ale ozvem sa Ti, len co budem mat trochu casu… Tana"

A toto rozoslané automaticky okrem mňa ešte dvadsiatim iným adresátom. Píšem teda dobrú radu svojim priateľom Vladovi a Táni, aby si neposielali odkazy s príveskom 20-tich iných adries. A už je tu odpoveď:

Mili moji, toto je komunikacia noveho tisicrocia, novodoby virtualny, po starom platonicky, GRUPAK. Caute! Tana

A to ešte môžem byť rád, že tento zázrak celosvetového spojenia vôbec funguje. Môj starší kolega mi to vysvetlil jasne:

"Internet? Ty si ešte ani nevedel, čo to je, a mne už nefungoval!"

Dnes našťastie linky nezamrzli. Dočasne (zajtra bude schránka zase plná) teda nastoľujem rovnováhu došlých správ a odoslaných odpovedí a ešte mám aj čas zbehnúť na druhý koniec mesta po úradnú poštu na riaditeľstve. Od istého času sem chodím nerád. To bolo vtedy, keď som tu písal svoju žiadosť o neplatené voľno. V knižnici riaditeľstva máme dva počítače. Ten jeden zásadne odmieta otvárať moju súkromnú mailovú poštu, ten druhý má viac pochopenia. Oba sú napojené na jedinú obecne dostupnú tlačiareň. V ten deň som sa musel poponáhľať, aby sekretárka stihla podstrčiť riaditeľovi žiadosť na podpis. Všetko by som stihol až na malý problém. Tlačiareň práve len v tú chvíľu a len mne odmietla vytlačiť veľké písmeno B. Volám sa Burák, tak si iste viete predstaviť, ako som v tej žiadosti vyznel. Celý upotený od nervozity som vyskúšal oba počítače a všetky tlačidlá na tlačiarni. Výsledok bol rovnaký. Skrátka, všetky tri stroje si zo mňa urobili …uráka. Tú žiadosť nakoniec vypísala sama riaditeľova sekretárka, ale až potom, čo som sa musel priznať, ako ma volajú tí traja plechoví spiklenci v riaditeľskej knižnici. Odvtedy sa na riaditeľstve všetci tak čudne usmievajú, keď prídem.

Nové prekvapenia

"Uz mi TO zase pisalo. Tak mam pocit, ze si niekto zo mna robi p… Alebo nie? Zajtra sa uz tesim. Dovi, Lubka"

Nepoznám žiadnu Lubku a to telefónne číslo mi nič nehovorí. A už vôbec sa neteším, že TO píše už aj mne. Ak sme oddnes v TOM s Lubkou ako dvaja cudzí ľudia, tak to nemôže byť osobná vec. Správna otázka teda znie "Čo si z nás robí p…?!"

Cesta domov elektrickým dopravným strojom bez problémov. Pohľad na lístkový automat mi pripomenie, že už aj tie sa pridali k novému svetu strojov, ktoré v poslednom čase čudne oživli a musíme s nimi a ich zvláštnymi náladami akosi vyjsť. Nemohlo to začať inde, než v Amerike:

S americkým známym menom Ron sme sa vo Washingtone ponáhľali na slávnostnú recepciu. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Vošli sme do metra a ja som si chcel kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre platil! Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol by tú kartu z trucu aj zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo priveľa. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o lístky. Vysvetlili sme im, že automat nefunguje. Pohotovo sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!

Ron ostal brániť automat vlastným telom, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, statný, pohodový černoch. Všetko som mu to, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som spadol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa odhodlane so mnou.

Svojím spôsobom to bola pozoruhodná scéna. Predstavte si decentného chlapíka v obleku, ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme sa blížili ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.

Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby sa preľaknuto prikrčil, chvíľu váhal a potom nečakane rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak, ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi rozpačité:

"Sorry."

Dozorca nástupišťa švihol pomyselným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli. Dodnes mám pocit, že sme vtedy boli svedkami prvého telepatického dohovoru medzi človekom a strojom.

Show sa nekončí

Keď otvorím dvere na našom byte, nikto ma nevíta. Jedine naša mačka. Žena si v spálni na jej počítači vykladá solitér. Mladšia dcéra okupuje televízor zapnutý na tom najstupídnejšom "detskom" kanáli plnom kreslených gebuzín. Staršia dcéra sedí v kuchyni za stolom, na ušiach slúchadlá od CD-prehrávača a vôbec ma nevníma. Keď ich tak vidím, niekedy ma prepadne strach, že práve v takejto chvíli zase (tí sviniari) vypnú prúd. Čo by sme si asi povedali? Čo by sme potom spolu robili? Ako by sme strávili-zabili-zlikvidovali ten spoločný čas? Ešteže tá mačka nie je na baterky.

Som šťastný, že doma nemám Internet, hoci mi to občas komplikuje život, keď sa zjaví niečo urgentné. Ale niekedy neodolám a nosím si domov texty, čo mi nevyžiadané prídu na mailovú adresu v práci a nemám čas ich prečítať. Napríklad táto "ZPRAVA TOMUTO SVETU":

Sdeleni 1803. Prijal Ivo A. Benda.

"Oznamujeme vam, ze se nachazite v LOUTKOVEM SVETE, vase fyzicka tela jsou docasne ODPOJENA od vasi duse a vaseho Ducha a maji s nimi jen MINIMALNI - 5 % spojeni. To se tyka drtive vetsiny - 95 % obyvatelstva ze 6,5 miliardy lidi planety Zeme dalkove ovladanych z Temnych svetu (obr. 811 a sdeleni 1761 na www.vesmirni-lide.cz).

Kedysi písali apokalyptici svoje strašidelnosti na písacom stroji cez desať kopírákov. Viac sa nadreli a menej ľudí vystrašili. Teraz strašia globálne. Ale slovník je úplne rovnaký.

Tento stav nazyvame NEGATIVNI STAV, nebot toto bylo kvuli POUCENI A ZKUSENOSTI na vlastni kuzi DOVOLENO Stvoritelem Prvotnim vseho a vsech, aby se vedelo, CO NEVOLIT. Tedy zpusob a hlavne ZDROJ vedeni a rizeni vasich fyzickych tel je diametralne ODLISNY - PREVRACENY oproti puvodnimu ZDROJI - STVORITELI PRVOTNIMU VSEHO A VSECH, coz je NEJVYSSI LASKA, DOBRO, PRAVDA, MOUDROST, HARMONIE A INTELIGENCE.

Kto to kedy povedal, že vzdelaním sa staneme rozumnejšími? Tento Benda je dokonca inžinier čohosi a na záver ešte aj pridá vlastnú adresu!

Zajemce najde vsechny odpovidajici info VE SVEM OTEVRENEM SRDCI a na vasem internetu v rozsahu 5000 stran textu 50 knih a 1000 obrazku. Zde o vasem stavu podrobne take v NOVEM ZJEVENI PANA JEZISE KRISTA. Zajemce muze obdrzet v zemich ceskych a slovenskych letaky k tomuto tematu na adrese: Ing. Ivo A. Benda…. Predejte tuto ZPRAVU dalsim lidem. Milujte se a mejte se radi. Mir.

Neboli kedysi blázni ľahšie rozpoznateľní ako dnes? Raz za mnou z ničoho-nič prišiel nejaký chlapík, predstavil sa, že je z Akadémie, strčil mi do ruky sci-fi román a vyzval ma, aby som si ho prečítal. Keď som tú knihu prečítal, objavil sa znovu a kládol mi kontrolné otázky, až som mal vážne pocit, že ide o ďalší uletený akademický výskum. Nakoniec sa ukázalo, že uletený je len on. Z poverenia ufónov ma prišiel požiadať, aby som zostavil skupinu deviatich spravodlivých a pripravil ich na závažné svetodejinné poslanie. Tých spravodlivých som toľko nenašiel. A ten chlapík už nikdy neprišiel.

Odvtedy mám pocit, že si zo mňa ufóni robia srandu permanentne. Výborne sa zabávajú za pomoci našich domácich elektrospotrebičov. Veď čo si mám vlastne myslieť o tom, že náš prvý rodinný gramofón sa rozbiehal ako skokan do diaľky? Teda najskôr cúvol a až potom sa normálne rozbehol! Keď som to v predajni reklamoval, tvrdili mi, že to nie je možné. A keď som im to predviedol, predavač aj s vedúcim sa pozerali kdesi do plafóna, aby nevideli nemožné.

Keby ma niekto pozoroval pri počúvaní starých nahrávok z magnetofónu, tak by musel mať dojem, že som buď nahluchlý alebo totálny ignorant hudby. Rozhodne by asi mal čudný pocit z faktu, že pri prehrávaní vždy raz za čas, uprostred piesne, magnetofón hrá, ale bez zvuku. Až po kratšom či dlhšom čase skladbu dokončí. Ja sa nad tým ani nepozastavujem, tak som si zvykol, že bez tých páuz by som asi začal javiť známky nepokoja. Ktosi by povedal, že tie pauzy vznikli logicky tým, že pri spúšťaní pásky som náhodou stlačil súčasne "play" aj "record" a tak sa časť nahrávky vymazala. Ale to by bolo príliš jednoduché, ja mám svoje tušenia...

Naše video je tiež pozoruhodná osobnosť - nahrá, čo len chceme, ale pustí nám, čo chce ono. Respektíve obraz ide vždy, ale zvuk sa (opäť vždy) na nejakom mieste na chvíľu stratí. Ale po minúte - dvoch sa zasa vráti, takže sme to video zatiaľ ani nevyhodili a ani nemienime vyhodiť peniaze za opravára tejto záhady. Rozhodli sme sa s touto zvláštnosťou žiť. Výsledkom je to, že pri detektívkach sa občas nedozvieme, kto je vrahom a v zábavných reláciách pointu vtipu. Ale ono nie je až tak veľa detektívok či zábavných relácií, kde by to naozaj vadilo. Naše video je osobnosť a hlavne - je to naša osobnosť.

Aj naša automatická práčka má pre nás tiež osobitý pozdrav. Vždy, keď z nej vytiahnem vyprané ponožky, tá jedna drží normálny ponožkový tvar pripomínajúci spodnú časť hokejky zboku. Tá druhá je vždy vyrovnaná, ako keby na tú hokejku niekto šliapol. Stalo sa to už toľko krát, že by z toho dala urobiť štatistická štúdia. Len na čo by bola dobrá?

A televízor? Roky hral bez problémov, ale v posledných dňoch občas nečakane vypne. Volali sme k tomu opravára, ale márne. Vraj, keď to vypne len raz za deň, nemá zmysel sa tým zaoberať. Máme zavolať, až to začne vypínať viackrát. Takže by sme si vlastne mali priať, aby sa kazil viac a aby sa kazil poriadne! A pritom je to možno len nejaká maličkosť. Ovládač k nášmu videu začal zázračne fungovať potom, čo mi nechtiac padol na zem. No ale pustiť televízor na zem? A z akej výšky? Verím, že stroje sa akosi samé napravia, keď si oddýchnu. Koľko oddychu však môže mať taký televízor vo štvorčlennej rodine, kde naše dcéry "musia" pozerať hitparádu a hokej (?! sú tam fešáci hráči…), moja žena relácie o varení plus seriály a ja dokumentárne filmy a tenis. Naša staršia dcéra to rieši tým, že zakaždým, keď chce pozerať, televízor pohladí a poškrabká za reproduktormi. Pri zvlášť dôležitých programoch televízor aj pobozká. Zatiaľ to funguje.

Norman Mailer písal o "duši strojov", ale kde môže sídliť tá ICH duša, keď ani my nevieme, kde sídli tá naša?! Podľa Biblie je naša duša ukrytá v krvi, ale stroje krv nemajú. Mohli by sme si myslieť, že sídlom našej duše je srdce alebo hlava. No dobre, ale kde má naša práčka srdce a kde hlavu?

Na lustri v domácej pracovni mám zavesený pozoruhodný suvenír z Mexika. Nejaký deduško ho predával na najväčšom námestí mesta zvanom Zócalo. Je to lietadlo, zložené z jednotlivých častí plechoviek od nejakého osviežujúceho mexického nápoja. Trup tvorí plechovka, kolesá sú z vrchnákov od dvoch iných plechoviek, krídla a chvostové plochy z ďalších plechoviek. Vpredu je plechovková vrtuľa, ktorá sa pri fúknutí točí. A TOTO funguje spoľahlivo. Vnútri, v trupe lietadielka je veľké prázdno. Dosť miesta na dušu…

Večer trávim, ako obvykle, pri počítači. Kúpa môjho prvého domáceho počítača z druhej ruky tesne po revolúcii bola skutočným zážitkom. Nakoniec som ho s pomocou priateľa kúpil od nejakého Rakúšana na inzerát. Keď sme počítač doniesli slávnostne domov a priateľ ho nainštaloval za posvätnej asistencie mojej ženy a našej prvorodenej dcéry ("A na čo je toto tato?"), pre istotu som sa opýtal:

"Čo mám robiť, keď sa to pokazí?"

Priateľ na mňa pozrel s pohŕdaním odborníka a mávol rukou:

"Na tomto sa nemá čo pokaziť."

Do týždňa sa počítač pokazil. Môj priateľ sa nad ním potil niekoľko večerov a nakoniec to vzdal:

"To sa nedá opraviť, ale tiež to vlastne nebude prekážať, ak…"

Stručne povedané, môj prvý počítač bol už starec a trpel Alzheimerom. Občas zabudol, kto je a ako sa volá. Keď ste mu to pripomenuli, v pohode naskočil a šliapal svojím dôchodcovským krokom ďalej. Jedného nedeľného neskorého večera som na ňom dokončil asi štyridsaťstranový text a s úľavou ho uložil. Od tej chvíle som sa k nemu nedostal, nedokázal som ho ani len otvoriť. Jediné, čo sa s ním dalo urobiť, bolo skopírovanie na disketu. V pondelok som ten text mal odovzdať a išlo naozaj o veľa. Nikto z mojich kolegov a známych tomu však nevedel pomôcť. Z diskety ťahali len akési náhodné útržky textu bez najmenšieho zmyslu. Bol som zúfalý. Potom mi ktosi poradil ísť za počítačovým šamanom…

Počítačový šaman bol mladý chalan, ktorý sídlil v byte na akomsi panelákovom sídlisku. Keď som zazvonil a vstúpil, viedol ma prázdnou chodbou okolo miestností, kde nebolo nič, len holé steny a po zemi sa váľali rôzne pozostatky počítačov. Pripomínalo to obväzisko ranených tesne za frontovou líniou, kde vedľa seba ležia tí, čo už nikdy nevstanú, spolu s tými, ktorí ešte majú šancu a tíško krvácajú. Počítačový šaman robil súčasne na dvoch počítačoch a podľa zvuku cvrlikajúceho modemu vedel odhadnúť, z ktorého konca sveta mu prichádza elektronická pošta.

Moju disketu zobral zľahka medzi prsty a vsunul do jedného z počítačov. Po chvíli sa mu na obrazovke objavila spleť čísiel. Čísla, čísla a čísla. Všetko vo vzorne vyrovnaných riadkoch a zvislých stĺpcoch čísiel. Ale občas sa, na prvý pohľad náhodne, objavila prázdna medzera. Pozrel som na neho prekvapene. Nevšímal si ma. Do polhodiny poskladal celý ten text späť na základe tých čísiel. Nič za to nechcel. Naopak, ponúkol mi že vyrobí vírus podľa môjho želania a rozšíri ho po svete - stačí mať nápad. Žiadny nápad som nemal a dodnes neviem, či je to dobré alebo zlé.

Môj najnovší domáci počítač je skvelý. Len CD-čka s muzikou, ktoré doňho vložím "koktajú". Niektoré viac, niektoré menej. U opravára hrá vždy skvelo. Riešenie nie je. Má tiež takú drobnú slabôstku - môj počítač zásadne premieňa slovo "liek" na "like", len čo ho napíšem. A každé osamelé "i" mení na veľké (aj teraz zase!). A nechce sa to odnaučiť. Najnovšie vyrába z mojich textov gigantické súbory, ktoré sa nedajú preniesť na disketu. Ale keď tie texty ukladám priamo na disketu, nielenže sa zmestia, ešte sú aj pozoruhodne malé. Už s tým nič nerobím, nikoho k tomu nevolám. Koniec-koncov je to vlastne člen rodiny. Má svoju vlastnú hlavu. A ako-tak spolupracuje. Keby tak výkonne spolupracoval každý člen našej rodiny, žilo by sa nám priam rajsky.

Moja žena a deti už spia. Nechali mi na stolíku v predsieni jediný list, ktorý dnes prišiel. Je z banky a už na obálke je tento odkaz:

"Vo vnútri tejto obálky sa nachádzajú vaše osobné identifikačné prostriedky, ktoré poznáte iba vy. Po prečítaní a zapamätaní si ich vám odporúčame toto oznámenie zničiť."

Vnútri nachádzam heslo vygenerované náhodne počítačom banky. To heslo znie: PODRAZ.

Nerobím si srandu. A mám taký nepríjemný pocit, že ani ten počítač nie…

Ale nesmiem sa poddávať. Treba ostať nad vecou. Už mi je jasné aj riešenie. Idem do kuchyne a z chladničky vytiahnem fľašu piva. Niečím musím spláchnuť tento čudný deň a poznanie, že my nie sme pánmi ani len toho sveta, ktorý sme sami stvorili. Pivo v chladničke je akurát náhodou posledné a navyše aj nealkoholické (to sú nápady mojej ženy). Nevadí. Než stihnem otvoriť fľašu, zaujme ma vineta na zadnej strane. Svieti tam výrazne vytlačený tento poučný oznam:

"Charakteristická chuť piva s minimom alkoholu (obsah alkoholu je max. 0,49%)." Chvíľu neveriaco pozerám na nealkoholické pivo so zaručeným maximálnym obsahom alkoholu. Tuším sa dnes opijem: Ešte päť nealkoholických, pán vrchný!

GUSTÁV MURÍN