Exil, domov, Franken

EURÓPA JE NAŠOU SPOLOČNOU VLASŤOU

V živote národov nie je nič horšie, ako keď si susedia začnú rozbíjať obloky. Tento luxus si natrvalo nemôžu dovoliť ani malé národy v Strednej Európe. Ani Česi ani Slováci, a vice versa Slováci a Česi nemôžu žiť natrvalo s resentimentom v duši. Európa, táto stará Európa je našou spoločnou vlasťou. Z jej antickej a kresťanskej kultúry a z jej humanistickej tradície sme vyrástli, a to poznačuje dosiaľ aj naše myslenie a náš život. Tu, v Európe, vedľa seba máme svoje miesto i svoje poslanie. Hľadať možnosti, ako ho najlepšie splniť - to je naša dejinná úloha.

Treba nám spraviť prísnu, kritickú sebaanalýzu v nejednom ohľade. V ničom nie sme si takými dlžníkmi ako v priznaní objektívnej pravdy; tej konkrétnej reality, ktorá tvorila a tvorí život národa. Je zvrchovaný čas, aby sme tak spravili. Slobodná časť osudov Slovákov i Čechov odohráva sa dnes v zahraničí, v exile, teda mimo vlasti. O to väčšia zodpovednosť padá na nás, aby sme sa zamýšľali nad našimi vzťahmi. Myslenie a činy exulantov patria tiež do dejín národa.

Hovoriť sami za seba

Pohľad na súčasný, ideologicky i politicky rozpoltený svet, zanecháva hlboké stopy aj v našich kritériách, v našej orientácii, v našom myslení a v našich počinoch. Na tomto sympóziu stretajú sa príslušníci staršej i mladšej slovenskej i českej generácie, aby spoločne, s cieľom objektívneho hľadania pravdy analyzovali vzťahy svojich národov vzhľadom na minulosť, prítomnosť a budúcnosť a aby na základe osudovej európskej spolupatričnosti viedli otvorený dialóg o všetkých otázkach, ktoré sa dotýkajú na jednej strane nás samých, na druhej strane nás a Európy. Musíme slušným a vecným spôsobom hovoriť pravdu o sebe, o našich potrebách a cieľoch, ale aj o našich nedostatkoch a omyloch. Osobujeme si právo na všetko: na prísnu kritiku, obranu toho i onoho, dokonca aj na chválu všeličoho; len na jedno nemáme právo: navzájom si luhať. Naše prejavy zostanú svedeckou výpoveďou o našom zmýšľaní aj pre budúce časy. Máme čo povedať o sebe národu, svetu i dejinám.

V dejinných stopách

Maďarské krivdy na Slovákoch boli také veľké, že Štúr v nacionálnom zápale volal: "Najprv sa musí Maďar zničiť a potom nech spojí Dunaj tieto obce". Nie, nechceme a nesmieme, nech by akékoľvek boli naše resentimenty, opakovať so Štúrom "najprv sa musí Maďar zničiť", ale musíme a chceme aj z tohto miesta volať: Európa je našou spoločnou vlasťou! Samozrejme, že slobodná a zjednotená Európa a v nej aj slobodné a na princípe národnej a štátnopolitickej rovnoprávnosti zjednotené národy strednej Európy.

Počiatky česko-slovenských vzťahov

Slováci prijali českú bibličtinu z núdze i potreby. Čeština bola v tom čase i diplomatickým jazykom v Uhorsku a Poľsku. Ako takú ju prevzali i Slováci, ktorí ju užívali najprv len ako administratívno-právnu reč proti latinčine, lebo bola zrozumiteľnejšou a prístupnejšou ľudu. To znamená, že jej funkcia na Slovensku "bola spočiatku veľmi obmedzená". A aký bol osud tohto jazyka na Slovensku od začiatku? V čistej forme ju Slováci neužívali nikde. Zámerne ju slovakizovali do tej miery, že v nej nachádzame výrazy (boženík, zbojníctvo, haluz, úžera, vrece, robota, svák, ujec, atď.), ktoré čeština neužívala. Autor úvod k Prešpurskému latinsko-českému slovníku v 15. storočí vyčítal slovenským študentom, že "krivia" čistotu českého jazyka.

Reformácia "nadviazala na tieto základy" a začala v 16. stor. používať češtinu ako liturgický jazyk a od polovice 16. storočia stáva sa čeština na Slovensku aj spisovným jazykom. Ale ani slovenskí evanjelici "nepoužívali češtinu v aktívnom dorozumievacom styku".

Keď hovoríme, že si bibličtina udržala svoju vládu na Slovensku skoro 300 rokov, tu je potom namieste otázka: ako je možné, že sa Slováci nepočeštili napriek, ročnej vláde češtiny? V tom je ten tajomný fenomém slovenského života, ktorý robil a robí zázraky v jeho dejinách. Pomohol mu v 13. stor. prežiť tatárske plienenia, vtedy Slováci bránili Európu, pomohol mu prežiť poldruhastoročnú okupáciu Dolného Uhorska Turkami a trvalé turecké prepady slovenského územia v 16. a 17. storočí, pomohol mu prežiť mohutné sťahovanie Slovákov na vyľudnené územia v olnom Uhorsku po odchode Turkov, keď karlovacký mier r. 1699 uzavrel "krvavú kapitolu tureckého panstva na Strednom Dunaji" - a to všetko znamenalo státisícové straty slovenského obyvateľstva. V druhej polovici 19. storočia pristúpila k tomu ešte masová emigrácia Slovákov do USA, kde ich okolo r. 1900 bolo už 700 tisíc. Po tatárskom vpáde v polovici 13. storočia bolo slovenské obyvateľstvo tak zdecimované, že v nasledujúcich obdobiach vedelo prijať tisíce nemeckých kolonistov, ktorých počet v 14. storočí narástol až na 500 tisíc. A napriek tomu všetkému v tomto divokom stredoveku Slováci nepodľahli ani maďarskému, ani nemeckému a ani českému náporu. V polovici 15. storočia bola už situácia taká, že sa ustrašené uhorské stavy obracali depešou na pápeža, kde sa sťažovali: "V horných častiach nášho kráľovstva zavádzajú zbojníci Česi husitské kacírstvo, takže na Spiši a Šariši je viac kostolov, kde sa prijíma pod obojím spôsobom". To je dôkaz, že slovenské ľudové sebavedomie aj pod vplyvom vlasteneckých a demokratických tendencií reformácie stávalo sa nebezpečným pre feudálne vládnuce vrstvy.

Počiatky formovania slovenského národa

Uhorský kronikár Anonymus, notár kráľa Belu III., už v 12. storočí rozlišoval medzi "Bohemi et Sclavi Nitrienses", čiže medzi Čechmi a Slovákmi v Nitre. Už na začiatku 13. Storočia Slováci, ktorí tvorili hornú časť Uhorska, zhotovili si vlastný erb - dvojkríž na trojvrší - aby dokumentovali svoju identitu. Aj keď Slovensko okrem obdobia Matúša Čáka koncom 13. a počiatkom 14. storočia, od zániku Veľkej Moravy netvorilo samostatnú politickú oblasť, žil tu slovenský ľud, ktorý sa aj za ťažkých podmienok v starom Uhorsku vyvíjal v samostatný národ.

Pojem "natio slavica" - národ slovenský - začal sa rodiť už v 14. stoočí., od prvého národného "kádrovania" Slovákov pri ich prijímaní do cechov, za mešťanov a podobne. S názvom "Slovák", miesto veľkomoravského označovania "Slovien - Slovieni" stretáme sa už v Thurócziho Kronike z r. 1488. Modlitba pri kázaní zo Spišskej Kapituly z r. 1480 s textom v jazyku slovenskom dokazuje rovnako, že vlastenecký duch žil na Slovensku už pred reformáciou. V Bratislave sa kázalo "moravským nárečím" už koncom 14. stor. Išlo tu o nárečie, akým hovorí ľud na západnom Slovensku od čias Veľkej Moravy. Súčasní jazykovedci tvrdia, že v "kultivovanom slovenskom jazyku existovala terminológia, ktorá sa utvárala a používala v slovenskom prostredí už v časoch pred preniknutím spisovnej češtiny na Slovensko".

Tak sa stalo, že "z princípu dvojrečovosti sa vyvinul princíp samostatnej spisovnej reči slovenskej. Prečo? Lebo reč Slovákov a reč Čechov nestojí k sebe v pomere nárečí, ale v pomere samostatných rečí, a preto Slováci na základe ústrojnosti vlastného jazyka nikdy sa nevedeli naučiť po česky tak, aby to zodpovedalo ústrojnosti jazyka českého".

V 17. a 18. storočí pod vplyvom Trnavskej univerzity a rekatolizačného procesu sa vôbec zoslabuje český kultúrny vplyv na Slovensku. Slovenské vysoké školy v Trnave, Košiciach a Prešove vytvárali vhodné podmienky pre národotvorný proces Slovákov a formovanie jeho národnej ideológie. To viedlo nakoniec k Štúrovej požiadavke, aby sa "Slovensko osamostatnilo ako osobitná korunná krajina, vyňatá z uhorského rámca a podriadená priamo Viedni".

Vplyv osvietenstva -Nový vek Slovákov

Pojem "natio slavica" viedol tak v prvej vhodnej chvíli k vystúpeniu Antona Bernoláka, ktorý r. 1787 zaviedol prvý spisovný jazyk slovenský (západnú slovenčinu) a potom k vystúpeniu Štúrovmu, ktorý v polovici 19. storočia dáva Slovákom nielen definitívny spisovný jazyk (strednú slovenčinu), ale formuluje už jasne aj ich národno-politický a demokratický program a vedie ich do ozbrojenej revolúcie proti Maďarsku za politickú samostatnosť. Cesta slovenského národného obrodenia nebola však jednoduchá. Oba prúdy - Bernolákov i Štúrov - sa museli vysporiadať ešte so starým svetom Slovákov, reprezentovaným Kollárom, ktorý sa kŕčovito pridŕžal "českoslovenčiny", ako začali nazývať biblickú češtinu, a to i napriek tomu, že Jungmann r. 1836 písal Kollárovi: "V Čechách nikdy nebude se psáti, jak Vy píšete; s nechutí odvracujeme se od toho způsobu. A to jest příčina, že i Vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe, a síce nářečí ne slovenského, jako jsou Bernoláci, ale ve fantasii utvořeného..."

Toto Jungmannovo stanovisko predvídalo už pád slovakizovanej českej bibličtiny a bolo predzvesťou prebudenej národnej a jazykovej samostatnosti Slovákov. Pre budúcnosť platilo to, čo povedal J. M. Hurban: "Let poézie Kollárovej vznešený rozdrúzgal sa o skaly skutočnosti politickej a vzdelanosti rozumovej".

Aj štúrovci vstupovali však do života cez česko-slovenské spolky a národné i kultúrne česko-slovenské tendencie, až prišli k poznaniu, že národ možno zachrániť len slovenčinou ako vlastným spisovným jazykom. A že slovenčinu treba vniesť zo života do kníh. Slovenčina bola i demokratickým prejavom zmýšľania štúrovcov. Ňou robili službu ľudu, ako to žiadal už P. J. Šafárik, keď volal: "dolu k národu". J. M. Hurban vtedy hlásal, že "nastúpil takú cestu, na ktorej odrazu sa spojí s ľudom, vysloviac jeho jeho žiale jeho vlastnými zvukmi, jeho nádeje jeho vlastnou rečou".

Rozpad umelého ilyrizmu na Balkáne aplikuje Hurban aj na umelú koncepciu československú a vyhlasuje: "My sme už dávno s Čechy v odporu, nyní to vystoupiti musí vážně. My jsme Slováci veskrze, v nás nic není českého, naše díla jsou plod ducha veskrz slovenského: proč nás tedy neuznávají Češi?" Spor vtedy bol, ako sa Slováci majú zapojiť do Slovanstva. Pýtali sa: Prečo "Slovák do Čecha... Čech teprve do Slovanstva. Proč ne zrovna Slovák - Slovan, Čech - Slovan, Horvat - Slovan..." Štúr a s ním i Slováci si boli vedomí, že Česi sú im najbližším národom; chceli s nimi zostať v kultúrnom spoločenstve, ale Štúr "pri slovenčine stál celou dušou". A práve oproti slovenčine sa staršia generácia na čele s Kollárom a aj konzervatívna česká inteligencia, združená v Múzejnom zbore, stavali najviac. R. 1846 vydali proti slovenčine polemický spis "Hlasové o potřebě jednoty společného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky." Nech odporci slovenčiny robili v Čechách i na Slovensku čokoľvek, jej zákonitý vývoj zadržať nemohli. Pochopila to aj pražská mládež. Preto keď Štúr prišiel 21. apríla 1846 do Prahy, mládež ho demonštratívne oslavovala na ulici i v spolku Slávia. A polemický spis "Hlasové" spálili na ulici. Dokonca i Havlíčkove noviny, ktoré sa najviac stavali proti Štúrovi, písali vtedy: "sláva záměřům Štúrovým a Hurbanovým".

V Čechách žila tradične predstava, že Slováci sú českým kmeňom a slovenčina českým nárečím. Nevedeli pochopiť, že hoci oba národy mali spoločný dávny slovanský pôvod, vyvíjali sa za vonkoncom rozdielnych historických podmienok, ktoré determinovali ich mentalitu, charakter, myslenie, túžby i ciele. A v tomto nechápaní odlišnej zákonitosti slovenského života spočívalo a dosiaľ spočíva jadro česko-slovenských sporov. Ale ako hungarizmus, ani tieto spory nemohli narušiť, nevládali narušiť etnickú integritu Slovákov, ktorí si aj v najťažších podmienkach národného života vedeli udržať kultúrnu pružnosť a tvorivosť, ako aj vnútornú dôveru v mravnosť a vieru.

Po Štúrovej revolúcii

Keď sa pozeráme na slovenské štátoprávne požiadavky od jari 1848 do jesene 1849, sú medzi nimi návrhy na autonómne postavenie Slovenska v Uhorsku, na postavenie Slovenska ako korunnej krajiny mimo Uhorska a na "spoločný štátny zväzok s Čechmi". Táto posledná eventualita bola predmetom rozhovorov aj na Slovanskom zjazde v Prahe. Štúr tu však nenašiel veľa porozumenia a dokonca aj česká pomoc jeho revolúcii bola viac-menej iba symbolická. Rozpory pre slovenčinu išli do takých dôsledkov. Nie div, že to u Slovákov po revolúcii vyvolalo roztrpčenie a nedôveru. Slováci videli, že boli opustení, a preto sa usilovali o vyrovnanie s Pešťou, ale Maďari sa vrátili po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) k politike útlaku národností a ku koncepcii jednorečového a jednonárodného uhorského štátu, čo znamenalo smrť všetkému, čo nebolo a nechcelo byť maďarské.

Až v druhej polovici 19. stor. začali si zotročené Slovensko všímať niekoľkí českí básnici (Adolf Heyduk, Jan Neruda, Vítězslav Hálek a Božena Němcová, Jaroslav Vrchlický, Julius Zeyer, Svatopluk Čech) ako aj iní kultúrni pracovníci (Rudolf Pokorný, František Táborský, Jaroslav Tichý, Jaroslav Vlček, Jozef Holeček a iní). Na slovenskej strane sa J. M. Hurban v dvoch almanachoch Nitra (1876 a 1877) v zúfalstve vrátil k "českoslovenčine", aby aj tak vzbudil český záujem o postavenie Slovákov. Hurbanova snaha bola však literárnym anachronizmom. Čo tu najviac platilo boli medziľudské vzťahy, krásne najmä v pomere B. Němcovej k slovenským spisovateľom, Jaroslava Vlčka k Hviezdoslavovi a Škultétymu a ozývalo sa to aj z článkov Jozefa Holečka "Podejme ruku Slovákům" v Slovanských listoch (1880).

Na oboch stranách bolo tu plno nedôvery, ktorá vyplývala zo vzájomného nechápania sa. A "česko-slovenská zhoda" sa nedala umele vytvoriť.

Na kultúrnom poli česko-slovenskú vzájomnosť pestovali aj slovenskí študenti v Prahe, najmä v spolku Detvan, ktorý si založili roku 1882. Boli to menovite Ladislav Nádaši, Martin Bencúr (Kukučín), Jozef Gregor Tajovský, Mikuláš Schneider Trnavský, Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár a iní. Z Detvana vyšla aj skupina hlasistov (Vavro Šrobár, Pavol Blaho, Milan Hodža, Fedor Houdek, M. R. Štefánik a iní), ktorí roku 1898 začali vydávať časopis Hlas. Ich programom bola československá ideológia. Stáli pod vplyvom T. Masaryka. Svojou koncepciou "československého národa" narazili na ostrý protest národného martinského centra pod vedením Sv. H. Vajanského.

O podporu Slovákov v čase národného útlaku sa na českej strane uchádzal aj Andrej Hlinka, ktorý na Morave našiel vzácneho priateľa Slovákov v Alojzovi Kolískovi. Hlinkovo rečnícke turné po Morave a Čechách po černovskej masakre roku 1907 stalo sa manifestáciou solidarity Čechov a Slovákov.

Počiatkom 20. stor. sa česko-slovenské vzťahy aktivizovali najmä zásluhou československy orientovanej slovenskej inteligencie, ktorá sa sústredila popri Hlase aj okolo časopisov Slovenský obzor a Prúdy. Prehĺbeniu týchto vzťahov slúžili aj každoročné stretnutia politických predstaviteľov oboch národov v Luhačoviciach. Táto aktivita vniesla postupne aj diferenciačný proces do slovenského politického myslenia. Inak zostávala obmedzená na úzky kruh inteligencie a na oblasť západného Slovenska.

O politických cieľoch sa pred prvou svetovou vojnou odvážili hovoriť iba Slováci v zahraničí. Slovenský sokol v Amerike už na jar 1914 napísal: "Naše ašpirácie sa musia viesť snahou, že Slováci sa budú snažiť dostať von spod koruny svätoštefanskej". A za týmto cieľom šli Slováci v Amerike dôsledne najmä po vypuknutí prvej svetovej vojny.

Akcie za česko-slovenský štát

Clevelandská dohoda je najreálnejšou predstavou o usporiadaní budúceho česko-slovenského štátu. Takto na ňu za prvej svetovej vojny nazerali Slováci v Amerike i v Rusku. Slováci v Amerike sa však pýtali: "Kto je ten profesor Masaryk?", lebo tento predstaviteľ českého odboja im bol neznámy. Národné noviny v Pittsburgu ho potom predstavili takto: "Aj keď s niektorými názormi menovaného pána profesora nesúhlasíme... je dnes uznávaným vodcom českého národa, a veľkým priateľom národa nášho."

Pozoruhodné je, že v oficiálnych dokumentoch česko-slovenského odboja sa Clevelandská dohoda zamlčuje, jej text sa nikde neuvádza, Beneš ju opomína úplne a Masaryk sa o nej zmieňuje iba jednou vetou, že Česi a Slováci sa v Clevelande v októbri 1915 "dohodli na jednote a spolupráci". "Za Slovensko vo svetovej federácii" sa postavili aj slovenskí socialisti v Amerike. Na konvencii v Newarku menom Slovenského robotníckeho spolku m. i. vyhlasujú: "Uznávame právo každého národa na samostatnosť".

Clevelandskú dohodu uvítali aj "predstavitelia všetkých smerov medzi ruskými Slovákmi". Časopis Čechoslovák (Petrohrad), ktorý vychádzal ako "vestník Zväzu československých spolkov v Rusku", komentoval uzavretie tejto dohody ako "skončenie politickej koncentrácie československej emigrácie". Slovenskoruský spolok pamäti Štúra, ktorý sa predtým vyjadroval za "prilúčenie Slovenska k Rusku", vyslovil tiež súhlas so zásadami Clevelandskej dohody "za predpokladu ich rigorózneho zachovania a uplatnenia". Čo v celom zahraničnom odboji za prvej svetovej vojny najviac kalilo pomer Slovákov a Čechov, bol pojem "československý národ". V Amerike ho neuznávala a nikdy neprijala Slovenská liga a v Rusku Slovenskoruský spolok pamäti Štúra. V Rusku bolo vyše 200 tisíc slovenských a českých zajatcov, z ktorých sa potom vytvorili známe légie. Česko-slovenské rozpory sa prejavili aj v týchto vojenských jednotkách. Už tu sa šíril i pojem "separatizmu", ktorým označovali národne uvedomelých Slovákov (J. G. Tajovský, J. Jesenský, I. Markovič, V. Daxner, V. Hurban, J. Janček a iní). Ako v Štúrovej dobe sa česko-slovenské vzťahy lámali na slovenčine, tak neraz, v Rusku i v Amerike sa lámali na ideológii čechoslovakizmu, a z nej vyplývajúceho československého národa.

Medzi Slovákmi v Amerike sa čím ďalej tým viac presadzoval nacionálny prúd, hlásaný Slovenskou ligou. Jej predstaviteľ Jozef Hušek r. 1917 žiadal "Slovensko ako samostatný štát v ríši česko-slovenskej". Ako mala podľa Slovákov vyzerať táto česko-slovenská ríša, to vysvetlil Rev. J. Murgaš, organizátor miliónovej zbierky amerických Slovákov na česko-slovenský odboj, ktorú odovzdali T. G. Masarykovi, keď napísal, že "budúci česko-slovenský štát má pozostávať zo štyroch nezávislých slobodných štátov: z Česka, Moravy, Sliezska a Slovenska pod Karpatmi". Išlo im teda o jasnú konfederáciu a nie centralistický štát.

Na českej strane v Rusku boli však aj hlasy (L. V. Tuček a iní), ktoré sa pozitívne stavali k slovenským postojom a hlásali, že Slováci, ktorí sa historicky vyvíjali mimo českej politiky "vstoupili ve svá práva" a dokonca si cenili "náběhy k tzv. separatizmu jako důkaz překypujíci životnosti národního organismu". Iní zas v Kyjevskom zápise, ktorý vydali na schôdzi Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku v dňoch 22. - 29. augusta 1916, sa naďalej hlásili k československému národu. Boli medzi nimi z vedúcich činiteľov Česi J. Dürich, V. Vondrák a J. Volf a Slováci M. R. Štefánik a G. Košík. Kyjevský zápis, ktorý formuloval Štefánik, vyvolal pobúrenie najmä v Amerike, pre podpis delegáta Slovenskej ligy Gustáva Košíka. Tento Zápis prekazili tiež snahy Slovákov zo Slovenskoruského spolku pamäti Štúra, ale aj z česko-slovenských spolkov, ktorí pripravovali "zvolanie širokej slovenskej porady," na ktorej chceli zrejme deklaratívne prijať zásady Clevelandskej dohody. Všetci títo Slováci, moskovskí i petrohradskí, chceli podporiť Štefánika a spoločný česko-slovenský odboj v zahraničí, ale chceli mať vlastnú spoločnú slovenskú organizáciu v Rusku, aby mohli udržiavať priamy kontakt aj so Štefánikom, aj so Slovenskou ligou v Amerike. Štefánik mohol prekaziť zjazd ruských Slovákov, ale nemohol prekaziť ich programový prejav Náš cieľ z 19. 10. 1916, v ktorom sa slovenskí reprezentanti v Rusku (V. Hurban, J. Janček , J. Orságh, J. G. Tajovský, J. Jesenský, I. Markovič a V. Daxner) osvedčujú: "Náš cieľ je - slobodný slovenský národ... Samostatné Slovensko a samostatné české zeme spojujú sa v jeden štátny celok..."

Veľkým otáznikom zostáva, prečo po prijatí jasnej Clevelandskej dohody z r. 1915 uzavreli Slováci a Česi v Amerike r. 1918 novú dohodu, Pitsburskú. Text Pittburgskej dohody, prijatý 30. mája 1918, roztrieďoval požiadavky Clevelandskej dohody, nehovoril už o "federatívnom zväzku štátov", ale iba o "samostatnom štáte z českých zemí a Slovenska". Ale i tu sa Slovákom zaisťovala "vlastná administratíva, snem, súdy, slovenčina ako úradný jazyk v škole, úradoch a verejnom živote vôbec...", čiže plná autonómia. Tvrdenie, že Slováci po dorozumení s Čechmi chceli mať dohodu aj s T. G. Masarykom ako predsedom Československého národného výboru, nie je presvedčivé, lebo vtedy Masaryk mohol podpísať už jestvujúcu Clevelanskú dohodu. Na novej dohode zaiste záležalo i Masarykovi, lebo sa obával separatistických hlasov v Rusku i v Amerike, ktoré ukazovali, že požiadavka Clevelandskej dohody s "federatívnym zväzkom štátov" by mohla budúci československý štát priviesť do dualizmu a lá Rakúsko - Uhorsko po r. 1867. Preto v hoteli Loyal Order of Moose v Pittsburghu zoštylizoval sám dohodu, ktorú potom podpísali predstavitelia amerických Slovákov. Masaryk sa zrejme aj od tejto dohody chcel dištancovať a podpísal ju až na Mamateyovo naliehanie 14. novembra 1918, keď už bol doma zvolený za prezidenta ČSR a keď dohodu už pred ním podpísalo 17 slovenských a 11 českých predstaviteľov v USA. Masarykovi Pittsburská dohoda nikdy nebola po vôli; dištancoval sa od nej od začiatku. V liste predsedovi vlády V. Tusarovi z 5.2. 1920 ju nazval len "jedným z predprevratových zahraničných programov", ktorý má "svoju historickú cenu" a v liste A. Hlinkovi z 12. 10. 1929 už hovorí iba o tzv. Pitsburskej dohode, a doslova napísal: "Ale hlavnou vecou je, že dokument tohto dohovoru je falsum, pretože keď americkí Slováci si toho dohovoru priali, Liga legálne neexistovala, bola uznaná štátom až r. 1919. Preto politik vážny, štátnik, s takým papierom nemôže a nesmie operovať... Falzifikát sa nemôže stať štátnym aktom".

Je neuveriteľné, ako mohol prezident napísať takýto list, kde predstavuje Slovenskú ligu ako podvodníka a kde nazýva "falzifikátom" dohodu, ktorú podpísal rovnako ako 28 iných popredných amerických Slovákov a Čechov, a ktorú si najväčšia slovenská politická strana vytýčila za hlavný politický program. Domnienka, že list štylizoval Ivan Dérer, nijako nesníma zodpovednosť z prezidenta za jeho postoj. Tu bola nalomená nielen integrita Masarykovej osobnosti, ale vrazený aj tvrdý klin medzi Slovákov a Čechov. Prezidentovi veľmi jasne odpovedal jeho bývalý tajomník v Amerike Karel Pergler v prejave v poslaneckej snemovni 22. 1. 1930, kde dosvedčil, že Masaryk dohodu podpísal. Zastal sa Slovenskej ligy, ktorá vznikla už r. 1907, ktorá veľa vykonala proti maďarizácii a spolupracovala s česko-slovenským zahraničným odbojom, pre ktorý zorganizovala aj zbierku niekoľko miliónov dolárov. Čo sa týka legality Slovenskej ligy ako organizácie, Pergler dodal: "Amerika nie je policajný štát, nepozná vôbec pojmy schvaľovania stanov".

Slovensko sa v Československej republike oprelo práve o túto dohodu, ktorá niesla podpis prezidenta Masaryka. Táto dohoda sa stala kľúčovým bodom česko-slovenských vzťahov po celý čas trvania predmníchovskej republiky (1918 - 1938).

Nádeje - omyly - sklamania

Slováci sa oficiálne vyslovili za spojenie s Čechmi v spoločnom česko-slovenskom štáte v Deklarácii slovenského národa v Martine 30. októbra 1918. V Deklarácii sa miešajú pojmy "československý národ a slovenský národ", čo ukazuje, že domáci Slováci, na rozdiel od Slovákov v Amerike, nemali jasný národno-politický program. Aj keď je Martinská deklarácia iba slávnostným osvedčením, na nej sa odzrkadľuje slovenský politický romantizmus. Bol to tiež výraz prebudenia z politickej pasivity za prvej svetovej vojny, kedy sa na jednej strane zasadzovali za Uhorsko "až po hrdlá a statky", ale na druhej strane sa iba pár jednotlivcov (M. Hodža, V. Šrobár, A. Štefánek, I Dérer a K. Stodola) snažilo o politické kontakty a informácie. Nejasné predstavy Slovákov v národnom programe boli aj príčinou ich politickej nejednoty v slovenskej otázke za prvej republiky.

Základným omylom politiky nového československého štátu bola ideológia čechoslovakizmu, ktorá narazila na ostrý protest Slovákov už v zahraničnom odboji. Z tejto ideológie sa zrodila aj ústava ČSR r. 1920 s uzákonením "československého národa" a "československého jazyka", čo bolo jablkom sváru po celý čas predmníchovskej republiky. Dnes sa na mnohých stranách aj u Čechov otvorene priznáva, že táto ideológia vychádzala "z dvou zcela neslučitelných zásad: zásady historické kontinuity zemí Koruny české a zásady sebeurčení narodů ve smyslu státoprávním". Kritické české hlasy tu vyznievajú dnes v tomto zmysle: "Pojetí československé národnosti, vytvořené jako improvisace pro pařížskou mírovou konferenci, vyvolalo oprávněný slovenský nacionalizmus. Český nacionalismus dočasně triumfoval - také ovšem nad národními aspiracemi slovenskými".

"Čechoslovakismus nebyl integrující státní ideou, ale pokusem poněkud zaostalejší Slováky... zahrnout do vyspělejšího a silnějšího českého národa". "Odmítli jsme možnost přetvoření republiky na společenství svrchovaných národů". A takéto hlasy pribúdajú a budú pribúdať. V divnom zmysle tu vyzerajú, vzhľadom na minulosť i na prítomnosť, postoje tých ojedinelých Slovákov - ktorých hlas tiež nechceme zamlčať - , ktorí z rôznych dôvodov nechápali a nechápu slovenskú realitu. Ale dejiny kráčajú ďalej.

Nový štát mal odčiniť krivdy minulosti na Slovákoch i Čechoch, ale jeho predstavitelia, opojení slobodou a sledujúci mocenské ašpirácie v zmysle československej ideológie si neuvedomovali, že im vyrastajú nové problémy:

1.) Problém prisľúbenej autonómie Slovenska (Pitsburská dohoda), keď už odhliadneme od požiadavky federatívneho zväzku štátov (Clevelandská dohoda), ktorý sa mal riešiť už ústavným zákonom z r. 1920.

2.) Problém sudetských Nemcov, ktorých nový štát považoval akoby za "emigrantov a kolonistov" v zmysle výroku T. G. Masaryka, hoci početne predstavovali polovicu českého národa (6, 840.580:3,218.005).

Podľa úradnej štatistiky Česi predstavovali v ČSR r. 1921 celkove 6,340.580 obyvateľov v pomere k 1,978.875 obyvateľov Slovákov. V porovnaní s národnosťami a Slovákmi ako nečeským obyvateľstvom to bol pomer 6,840.580: 6,772.592; čiže polovica obyvateľov ČSR bola nečeskej národnosti. Československo po národnostnej stránke predstavovalo tak v malom obraz bývalého Rakúsko-Uhorska. Na tomto vratkom nepomere vyrastala ilúzia "čechoslovakizmu", z ktorej sa podľa I. Svitáka rodil potom "český nacionálny mýtus" i "česká nacionálna legenda". I napriek tomu musíme priznať, že prvá republika bola skutočne "ostrovem ve fašistickém a fašistoidním moři a sledovala liberální ideály západních demokracií". Podobne i E. Kohák priznáva, že Česi chápali prvú republiku ako "český či československý národní stát".

Čo sa týka menšín, ktorými boli a sú premiešané národy v strednej Európe, tu treba konštatovať, že snaha vyriešiť národnostné problémy v tomto priestore je nad ľudské možnosti jednej generácie. Tieto problémy nahromadili stáročia a možno ich riešiť len s prihliadaním na životný priestor jednotlivých národov.

Nech spokojnosť i napätie, rozpory i súhlasy boli v prvej republike akékoľvek prudké a veľké, táto politická realita pomohla Slovákom stať sa vyspelým kultúrnym a politickým národom, a občianskou individuálnou demokraciou ukázala im cestu k národnopolitickej i štátnopolitickej sebarealizácii. Po odchode Kúnových vojsk zo Slovenska "vo všetkých vrstvách obyvateľstva prevládalo presvedčenie, že za daných okolností spolužitie s Čechmi je pre nás nie jednou z alternatív, ale jedinou možnosťou.

Čo Slováci neboli schopní v starom Uhorsku dosiahnuť za stáročia, to v neporovnateľnej miere dosiahli v ČSR za 20 rokov. To je politický zázrak, ovocie slobody a demokracie. Do veľkej miery je to aj zásluha Čechov, ale nadovšetko zásluha Slovákov samých, že vedeli využiť podmienky slobodného života v demokratickom štáte vo svoj prospech a že mali pevnú vôľu žiť a rozvíjať sa ako samostatný národ i napriek tomu, že ich národnú existenciu štátna moc legálne neuznávala. Nevidieť tieto fakty bolo by sebaklamom a zapieraním historickej pravdy.

Treba však vidieť aj druhú stranu mince: Česi potrebovali Slovákov na vytvorenie silnejšieho štátu, ako protiváhu trojmiliónovej nemeckej menšiny a aby sa dostali z nemeckého obkľúčenia. Od začiatku narážali tu na seba české a slovenské nacionálne hrany: české povýšené kolonizátorstvo a slovenská zaťatá opozícia. Anglický vyslanec Cecil Gesling po prvej návšteve Slovenska koncom októbra 1919 svojej vláde napísal, že "na Slovensku zaviedli Česi administráciu, ktorá sa prejavuje ako krutá a v mnohých prípadoch brutálna nadvláda, v dôsledku čoho sa tam vytvorila chúlostivá situácia a vznikla politická skupina, ktorá požaduje úplnú autonómiu a utvorenie osobitného slovenského snemu.

Toto sú hlavné chyby českej administrácie:

1.) Českí vojaci a úradníci prejavujú svoju nevraživosť voči katolíckej cirkvi v takých prečinoch ako znesväcovanie a mrzačenie krížov a božích múk, rozbíjanie manželstiev a podobných urážlivostí proti zásadám kultúry a slušnosti.

2.) Slovenskú krajinu zaplavilo české úradníctvo, Slováci sú zo služieb prepúšťaní, a keď aj dostanú zamestnanie, ich pláca je o polovicu i dve tretiny menšia než pláca Čechov.

3.) Vo verejných a štátnych službách vládne korupcia.

4.) Robia sa pokusy nahradiť slovenčinu češtinou.

Tak vznikala "česko-slovenská disonancia", ktorá potom prechádzala v tvrdý politický boj. Ako v 19. stor. bolo "základnou zložkou" životného boja Slovákov vyriešiť pomer k Maďarom, tak ich politickou úlohou v 20. stor. je vyriešiť pomer k Čechom. Usilovali sa o to 20 rokov za prvej republiky presadzovaním práva na autonómiu, pričom vychádzali zo svojho tradičného humanizmu, že národ je členom človečenstva a ako taký musí mať v ňom aj vlastné právo. Boli si vedomí povinností k vlasti (sebe) i k štátu a neporušovali ich. Nechceli ovládať druhých, ale chceli si vládnuť sami. Ale platilo tu to, čo povedal Štúr už na Slovanskom zjazde v Prahe: "Vy chcete rovnoprávnosť - menšiny s väčšinou: to ani nie je možné". Nespokojné Slovensko a početné menšiny - to podrývalo vnútornú stabilitu štátu. A Česko-Slovensko nepotrebovalo nič viac ako spokojné spoločenstvo občanov všetkých národností. Z pozície čechoslovakizmu sa to však dosiahnuť nedalo.

IMRICH KRUŽLIAK