Zamyslenia slovenského reverenda v Kanade

DUŠAN TÓTH - SLOVENSKÝ REVEREND

Vyštudoval Slovenskú bohosloveckú fakultu v Modre, ktorú dokončil v roku 1961. Po základnej vojenskej službe, v roku 1963, začal študovať na Vysokej škole múzických umení, kde promoval v roku 1967. Oženil sa s Máriou Valériou Solárovou 17. novembra 1962. Jeho manželstvo bolo požehnané dvoma deťmi, Petrom a Andrejkou.

V rokoch 1967-1968 pracoval ako redaktor bratislavského rozhlasu vo vysielaní Dobré ráno.

V roku 1969 emigroval do Spojených štátov. V júli 1971 prišiel do Kanady, kde v roku 1977 prijal kanadské štátne občianstvo.

Do kňažskej služby bol ordinovaný v roku 1969 v East Chicagu, štát Indiana. Ako kňaz slúžil v cirkvách Sv. Trojive v East Chicagu (1969-71) a Sv. Pavla v Toronte (1971-90). Na Torontskej teologickej fakulte postgraduálne vyštudoval starostlivosť o chorých a zomierajúcich; súčasne pracoval v nemocnici Sv. Michala v Toronte (1990-92). V roku 1992 prijal povolanie do Cirkvi Sv. Lukáša v Toronte, kde pôsobí doteraz.

V rokoch 1969-72 pôsobil ako prispievateľ náboženského vysielania Slovenskej evanjelickej hodiny, od roku 1971 do roku 1990 ako generálny tajomník Svetového kongresu Slovákov v rokoch 1990-93 ako asistent prezidenta Evanjelickej cirkvi Missourskej synody pre vzťahy cirkvi s Európou. Od roku 1993 pracuje ako koordinátor Medzinárodnej luteránskej laickej ligy pre Strednú a Východnú Európu.

lhé roky pôsobil ako spolupredseda Židovsko-kresťanskej organizácie za ľudské a občianske práva a člen riaditeľskej rady Mnohokultúrnej divadelnej asociácie. Od príchodu do emigrácie bol spolupracovníkom rozhlasových staníc Hlas Ameriky, Rádio Canada International a Slobodná Európa.

Skutočná láska našej mamy

Na Deň matiek napísal manžel manželke: "Drahá, dnešný deň je veľkým dňom nielen pre Teba, ale aj pre mňa. Je Deň matiek a navyše výročie, keď sme sa začali priateliť. Chcem Ti len toľko povedať, že som mal mamu a otca, ktorí sa ľúbili a pri nich som spoznal pravú lásku. Ťažko som pracoval, aby naše dve deti relatívne pokojne prešli pubertou. Mal som veľa možností, aby som poznal trpezlivosť a potom pocítil spokojnosť. Modlil som sa a moje modlitby boli vypočuté. Viem preto o svojej viere. Po svojom boku som mal a stále mám najláskavejšiu, jemnocitnú, čestnú a spravodlivú spolupútničku životom. A tak viem, čo znamená bohatstvo. Ľúbim Ťa."

Mama. Na svet ťa priviedla v bolestiach. Keď si prišiel na svet, v okamihu si naplno zaujal jej myseľ a srdce. Jej ruky a všetka starostlivosť patrili len tebe. Stal si sa jej dieťaťom. Aj prvú modlitbu preto vzniesla k Bohu. Piesňou ťa uspávala a vždy mala pre teba čas. Neunikol jej tvoj prvý úsmev na tvári a prežívala s tebou aj prvé bolesti. Sledovala prvé kroky a prvé slovo "mama" sa jej hlboko vrylo do srdca - bol to tvoj prvý prejav vďačnosti. Ona ťa ďalej učila prvú úlohu - malú modlitbičku. Bolo to prvé krásne spoločenstvo s matkou. A nielen s ňou, ale aj s Tým, o kom si už mal tušenie, že patrí k vašej rodine a oslovoval si ho Otče náš.

Mama. Sledovala tvoje prvé kroky do školy, do života a formovala tvoj mladý život, pokiaľ si sa jej formovať dal. Ona ťa učila aj najvyššiemu zákonu - milovať Boha a blížneho ako seba samého.

Mama. Bola prvou učiteľkou, ktorá ťa vychovávala k pravej múdrosti. Priviedla ťa aj k prameňu, z ktorého si mal piť živú vodu. Dala ti istotu pre život. Všetkými nezištnými činmi sledovala len jeden cieľ, aby jej deti dospeli do osobnosti, ktoré ponesú vo svojom vnútri obraz Boží. Usilovala sa, aby z detí, ktoré jej Boh zveril, sa nestratilo ani jedno.

Mama. Niesla s tebou spoločné školské, ale aj mládenecké či dievčenské starosti. Každý neúspech ju ničil viac ako teba. Nie vždy vyjavila, prečo sa trápi. Hľadala vždy pomoc a záchranu u Boha, a to aj vtedy, keď to iní ani netušili.

Deň matiek je azda najlepšou príležitosťou, aby sme svojim úsilím priniesli radosť a úsmev. Matka žije len pre blaho svojich detí. Nespôsobujme jej žiaľ a zármutok. Všetko, čo matka úprimne dáva deťom, je prejavom jej nezištnej lásky a výsledkom jej práce. Vážme si prácu matky. Jej najväčším šťastím je, keď deti berú vážne jej slová či láskavé napomenutia.

Vážte si ruky matky. S úctou na ne hľaďte, keď držia starú knihu po rodičoch, citujú modlitby a spievajú: "Pán Boh je moja sila a dúfanie." S úctou stíchnite v tejto neopakovateľnej chvíli. Pripojte sa k jej hlasu. Raz, keď vám po nej v dome zostane iba storočná kniha, z ktorej spievalo a modlilo sa niekoľko generácií, s pietou si ju chráňte. Vážte si túto starobylú studnicu života, knihu modlitieb, okovaný Tranoscius, zodratý spevník, na ktorom sú odtlačky materinských prstov. Nezbavujte sa takýchto vzácnych kníh. S láskou ich odovzdajte svojim deťom a vnukom. Niektorý z potomkov ju raz bude potrebovať a keď po nej siahne, s úctou si spomenie na prastarú matku, ktorá mu zanechala duchovnú studnicu života.

Sloboda - chlieb každodenný

Uprostred jednej z manifestácií hovoril Slovák redaktorovi z New York Times "Vy, Američania, poznáte slobodu veľa rokov. My ju poznáme len niečo vyše mesiaca." Zamyslime sa nad jeho myšlienkou. Nezáleží na tom, či sme Američania, Slováci, Česi alebo Maďari, či sme spoznali slobodu pred mesiacom alebo rokom, alebo sme v nej vyrástli. A tu sa nám natíska otázka: "Akú slobodu? Slobodu vo vzťahu k čomu?" Sloboda je všetko to, čo spoločnosť vytvára. Sloboda je ale najmä to, čo každý člen spoločnosti dostáva, ako ona obohacuje každého jej člena. Sloboda je stav, ktorý zaisťuje dobro pre tých, ktorí ju užívajú a tešia sa z nej. Sloboda ale nie je všeliek. V konečnom dôsledku nezáleží na tom, ako užívame slobodu, ale že ju využívame tak, aby sme o všetkom slobodne rozhodovali. Každý deň, hodinu, minútu. Jeden z najčítanejších vedcov zo sociálnej oblasti - profesor Abraham Maslow - raz na prednáške "trápil" svojich študentov otázkami: "Ktorý z vás bude veľkým spisovateľom? Ktorý z vás bude svätcom ako František z Assissi? Ktorý z vás bude svetovým humanistom ako Albert Schweitzer?"

Študenti boli zaskočení takýmito predstavami. Profesor však pokračoval, lebo tieto otázky neboli bezvýznamné. Jeho otázky sledovali jeden cieľ. "Ak nie vy, tak potom kto?"

Sme v období pôstu, v ktorom vidíme Ježiša na púšti, ako premáha zlo dobrom. Diabol chcel, aby sa Ježiš vzdal svojho unikátneho poverenia - stať sa vykupiteľom sveta. Keď mu diabol položil celý svet k nohám, Ježiš povedal: "Odíď, Satan, lebo je napísané: Pánovi svojmu - Bohu, sa budeš klaňať a len Jemu budeš slúžiť." Počas pokušenia sa Ježiš slobodne rozhodoval v duchu Božieho poverenia a v tom duchu aj žil. Každý jeden z nás má presne tú istú možnosť. Prostredníctvom životného partnera, detí, rodičov, učiteľov, priateľov, spolupracovníkov, lebo Ježiš sa pýtal: "Kto z vás bude svätcom?" Vôbec ale nezáleží na tom, či sa usmievate, alebo si myslíte, že ide o bezúčelnú otázku. Ježiš myslel tak, ako aj hovoril: "Budeš svätcom a chceš sa slobodne rozhodnúť imitovať Pána? Chceš slobodne sprostredkovať lásku, ktorú si od neho dostal? Ak to neurobíš ty sám vo svojom vnútri, potom niet nikoho, kto to urobí za teba." Všetko záleží len na tebe a na tom, ako budeš nakladať so svojou osobnou slobodou.

Usmievajte sa v každej chvíli

"Bol som si istý, že ma zabijú. Bol som preto veľmi nervózny a roztržitý. Keď ma sotili do cely, začal som si prehrabávať vrecká, či v nich nezostali nejaké cigarety, ktoré ušli pozornosti väzniteľov. Jednu som našiel. Ruky sa mi triasli natoľko, že som si ju ani nevedel vložiť do úst. Zápalky som nenašiel - neušli ich pozornosti.

Pozrel som sa cez mreže na môjho väzniteľa, ktorý stál pri dverách. Nepozeral na mňa. Konečne, kto sa uprene pozerá na obyčajné veci či mŕtvoly? Odhodlal som sa zavolať: "Máš oheň?" Prezrel si ma, prikývol a podišiel ku mne, aby mi zapálil cigaretu. Keď prišiel a zapálil zápalku, jeho oči sa nevdojak stretli s mojimi. Vtedy som sa usmial. Neviem, prečo som to urobil. Možno preto, že som bol nervózny, alebo možno preto, že keď ste pri niekom blízko, je ťažko neusmiať sa. V každom prípade - usmial som sa. V tom momente akoby iskra preskočila medzi dvoma srdcami, medzi dvoma ľudskými dušami. Môj úsmev nakazil jeho pery a tiež sa usmial. Držal zapálenú zápalku, pozeral sa mi do očí a na tvári sa zrkadlil sympatizujúci úsmev. Usmieval som sa na neho a uvedomoval som si, že on je tiež človek, nielen väzniteľ. Jeho pohľad nadobudol novú dimenziu: "Máš deti?" spýtal sa. "Áno, tu,...tu" a nervózne som sa prehrabával v peňaženke, v ktorej som mal fotografie mojich detí a manželky. Ukázal mi tiež obrázky svojich detí a rodiny. Pomaly sa rozhovoril o plánoch, ktoré pre nich pripravuje. Moje oči zvlhli. Vybľabotal som niečo v tom zmysle, že sa bojím, že už nikdy viac neuvidím svoju rodinu, deti dorastať a nebudem môcť spoločne snívať ich sny. Aj jeho oči sa zarosili... Zrazu, bez akýchkoľvek slov, otvoril dvere na cele a ticho ma viedol von z väznice a zadnou cestičkou von z mesta. Na kraji mesta mi oslobodil ruky a pustil ma bez slova. Potom sa otočil smerom k mestu a odišiel.

Úsmev ma zachránil. Áno úsmev - neafektovaný, neplánovaný, spontánny - prirodzené spojivo medzi ľuďmi."

Rozprávam príbeh, pretože chcem, aby ste ho zvážili a zamysleli sa nad ním. Pod množstvom vrstiev, ktoré sme si vytvorili na ochranu vlastnej hodnosti, postavenia a našich potrieb - aby nás ľudia videli v nami želanom svetle - hlboko vo vnútri pod nimi je ukrytá skutočná autenticita a podstata. Nebojím sa povedať - duša. Verím, že ak časť teba a mňa spozná jeden druhého - vtedy nemôžeme byť nepriateľmi a nemôžeme sa nenávidieť alebo báť. S ľútosťou uzatváram, že všetky tie vrstvy, ktoré sme si každý z nás veľmi pozorne vytvárali počas života, nás oddeľujú a izolujú od druhých. Príbeh môjho bratranca Jožka Moravca hovorí o neopakovateľnom, priam tajomnom momente, keď sa dve duše dotkli jedna druhej.

Každý z nás sme už neraz zažili podobné momenty...keď sme sa zaľúbili, keď prišlo na svet naše dieťa a zahľadeli sa do jeho očí...

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že vždy, keď uvidíme bábätko, usmejeme sa? Možno preto, že bez všetkých obranných nánosov a škrupúľ vidíme niekoho nevinného, kto sa usmieva nefalšovane, úprimne...Vtedy sa usmieva duša dieťaťa, hlboko skrytá v nás, ktorá túži po poznaní.

SLAVOMÍR SZABÓ