ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Folk na Slovensku

FOLK NA SLOVENSKU

Vydavateľstvo Hudobné centrum Bratislava sa rozhodlo urobiť užitočnú a záslužnú vec. Začalo mapovať hudbu takzvaných menšinových žánrov na Slovensku. Po vydaní napríklad Slovníka slovenského džezu, publikácie Blues na Slovensku a ďalších pripravuje na koniec tohto roka vydanie knihy Folk na Slovensku od zasvätených autorov Miloša Janouška, Hany Daubnerovej a Petra Lachkého. Ponúkame vám niekoľko vybraných rukopisných ukážok z kapitoly História slovenského folku, ilustrovaných zopár textami špičkových slovenských predstaviteľov tohto žánru.

V šesťdesiatych a vlastne aj začiatkom sedemdesiatych rokov bolo Slovensko - minimálne aspoň z hľadiska folku - panenskou krajinou, terra plana, miestom, ktoré sa zvyklo označovať v mapách nápisom "Hic sunt leones". A tento dobrodružný kolorit si zachovalo ešte dosť dlho potom, ako sa tu objavili prví pesničkári. Mnohí novinári a redaktori v médiách si zamieňali pojem folk a folklór, diviac sa, prečo dotyční umelci vystupujú v džínsoch a kde majú cimbal (to najmä v šesťdesiatych rokoch), neskôr, v období normalizačných sedemdesiatych rokov zas rovnako suverénne dávali už ideovo podkutí úradníci, ale aj preventívne opatrní dramaturgovia znamienko rovnosti medzi folk a protestsong, a ako a priori podozrivý žáner ho vyškrtávali z vysielania a z klubov.

Hoci v šesťdesiatych rokoch vo svete kulminovalo, resp. práve sa končilo "zlaté" obdobie folkového revivalu a jeho hviezdy vypredávali najväčšie koncertné sály, za železnú oponu vtedajšieho Československa prenikalo len málo informácií. Obrovským impulzom boli československé koncerty Pete Seegera v roku 1964. Aj keď prvotné dôvody importu tejto živej folkovej legendy boli ako obvykle ideové (ľavicovo orientovaný Američan s visačkou politicky prenasledovaného umelca bol prijateľný aj pre vtedajších strážcov ideovej čistoty), na koncertoch v Prahe a v Ostrave sme mali možnosť po prvýkrát na vlastné oči vidieť archetyp folkového pesničkára v tej najlepšej forme a takisto po prvýkrát vidieť a počuť autentický model folkového koncertu - s brilantnými inštrumentálnymi výkonmi, rozospievaním publika a s komentármi medzi pesničkami.

Čo sa týka poézie a textov, veľmi dôležitým medzníkom a inšpiračným zdrojom pre nádejných pesničkárov bola poézia liverpoolskej scény. Vyšla v roku 1967 v šiestom čísle neoceniteľnej Revue svetovej literatúry a ukázala nový spôsob textovania a práce so slovom. O tom, aký dôležitý to bol impulz, by mohol hovoriť napríklad Pavol Hammel - ten z tejto antológie zhudobnil a pod názvom Akýsi cudzinec hrával text Rogera McGougha Mama (skrine sú plné pešiakov). Ďalší dôkaz, že folkové texty môžu byť u nás akceptované aj ako poézia, priniesla opäť Revue svetovej literatúry začiatkom sedemdesiatych rokov v podobe profilu 8 piesní Boba Dylana (preklad Ján Štrasser). Pri pohľade na svetovú folkovú scénu bolo jasné, že išlo naozaj len o špičku obrovského ľadovca, človek však musel byť vďačný aj za to.

Prvá vlna - HĽADAČI (šesťdesiate a sedemdesiate roky)

Je teda zrejmé, že v takejto situácii neboli začiatky žánru ani tak veľmi o nadväzovaní na tradície či o napodobňovaní vzorov, ale skôr o hľadaní cesty. Slovenský folk začínal prakticky z ničoho, na zelenej lúke. Na rozdiel od českého folku, ktorý predsa len mohol nadviazať na tradície trampskej piesne a mestského folklóru, slovenský folk si musel hľadať svoju cestu, svoje vlastné výrazové prostriedky, vlastný jazyk a témy. Obvykle tradovaný názor, že slovenský folk nadväzuje na český, platí len do určitej miery, a aj to približne až od polovice sedemdesiatych rokov. Podobne ako v rocku, aj vo folku bolo na Slovensku toto prvé obdobie predovšetkým obdobím hľadačstva.

V našej histórii pripadá úloha akýchsi folkových vierozvestov a "praotcov slovenského folku" predovšetkým dvom osobnostiam - Samovi Ivaškovi a Pavlovi Hammelovi. Samo Ivaška, divadelník a bábkar z Banskej Bystrice, začínal ako klasický folkový spevák, sólista s gitarou. Po viacerých vystúpeniach na Slovensku sa v máji 1970 objavil skôr náhodou než zámerne aj na prvom pražskom Folk singers festivale. "Urostlý, černovlasý, s frajersky puntíkovaným šátkem v kostkované halence a kdysi bílé vestě s beránčí kožešinou," nadšene popisovali českí publicisti slovenského pesničkára. Nešlo však len o povrchnú eufóriu nad bukolickou štylizáciou: "Nikdo ho v Praze neznal, nikdo ho neslyšel, jenom ho doprovázela pověst talentovaného interpreta protestsongu," dodávali noviny jedným dychom. Balady a piesne vychádzajúce zo slovenského folklóru si rýchlo získali svoje publikum a ohlas potvrdili aj úspešné vystúpenia na viacerých ročníkoch Folk & country festivalu v Prahe (spoluúčinkoval s ním aj dnešný renomovaný "klasický" gitarista a vysokoškolský pedagóg, profesor Jozef Zsapka). Ako prvému slovenskému pesničkárovi sa mu podarilo zaznamenať svoju tvorbu aj v televízii v niekoľkých televíznych recitáloch a autorských programoch. A do tretice - pieseň "Nebuď taká prekvapená" vyšla na single Supraphonu (1969) a zrejme sa dá považovať za vôbec prvú vydanú platňu slovenského folku.

Pavol Hammel od začiatku rozdeľoval svoje aktivity na dve oblasti - bola to jednak skupina Prúdy (jej bigbítovú podobu i repertoár formovala predovšetkým osobnosť Mariána Vargu), ale popritom vystupoval aj na rýdzo folkových alebo folk & country podujatiach. Tu mali miesto predovšetkým Hammelove folkovo znejúce skladby, ako napríklad už spomínaný Akýsi cudzinec, Šesť starcov alebo Spievam si pieseň. Podobne ako Ivaška, aj Hammel vzbudzoval pozornosť a (rozhodne nielen zdvorilostný) záujem aj v Čechách. Dôkazom toho bola napríklad v roku 1971 Cena za sólový výkon na 2. folk & country festivale v Prahe a zároveň v tom istom roku aj 2. miesto v ankete Osobnosť roku folk & country. Aby sa však na Slovensku Prúdy dostali do televízie, musela táto výsostne autorská skupina odviesť svoju daň v podobe neveľmi šťastnej cover verzie skladby Massachussetts v Malej televíznej hitparáde. Na rozdiel od Ivašku teda Hammel nemal o pozícii pôvodnej tvorby na Slovensku ilúzie. "Človek musí u nás spraviť najprv podraz a potom si ho všimnú..." roztrpčene písal v liste publicistovi Jiřímu Černému. (ČERNÝ, J: "Uvádzajte ma v rámci Prúdov". Aktuality Melodie, ročník 2, č. 23, 1970, s.1)

Začiatok sedemdesiatych rokov prináša na slovenskú folkovú scénu ďalšie mená. Rok 1971 bol úspešný predovšetkým pre Margitu Šukajlovú, ktorá mala v tomto období aktivity doslova na všetkých poliach. Patrila k prekvapeniam festivalu nových spevákov populárnej hudby v Jihlave, odkiaľ si priviezla Striebornú reťaz, zúčastnila sa III. folk & country festivalu v Prahe aj 3. festivalu politickej piesne v Berlíne. Pritom Šukajlová sa od začiatku považovala skôr za šansonierku. Ďalšími významnými pesničkárkami tohto obdobia boli Zuzana Lysonková-Hubová, speváčka temného hlasu a podobného šansonierskeho zamerania ako Šukajlová, a Zuzana Homolová.

Zuzana Homolová svojím profesijným zameraním (vyštudovala francúzsky jazyk) by mohla byť opäť len ďalšou šansonierkou s gitarou, v skutočnosti však od začiatku prinášala na slovenskú scénu ten najrýdzejší folkový prejav. Paradoxne jej v tom pomohol študijný pobyt vo Francúzsku, kde sa zoznámila nielen s angloamerickým folkom, ale našla vlastnú cestu k upravovaniu slovenských ľudových balád. Jej bratislavské začiatky sú spojené s vystupovaním v Divadle u Rolanda (po boku Jara Filipa) v legendárnej inscenácii Ostrovy. V neposlednej miere v tomto období treba pripomenúť osobitého pesničkára Juraja Bindzára. Už počas svojich štúdií v Prahe skladal piesne, aj po česky, a pretextovával piesne Boba Dylana v nezameniteľnom pezinskom dialekte. A hoci jeho verejné vystúpenia sa dali zrátať doslova na prstoch rúk, piesne rýchlo začali žiť vlastným životom a zľudoveli predovšetkým medzi mladými ľuďmi, ktorí určite nemali ani tušenia, že existuje nejaký Juraj Bindzár a že napríklad morbídná pieseň, ktorá začínala slovami "V ulici pustéj nikeho už, na dlažbe kamenné leží ten muž" je vlastne novootextovaný dylanovský evergreen The Times They Are A-Changing...

Koncom prvej polovice sedemdesiatych rokov sa začína zintenzívňovať kontakt s českou folkovou scénou, ktorá má medzitým za sebou už oveľa dlhšiu cestu. V Čechách už vyšiel Krylov Bratříček, svoj album mala aj dvojica Paleček-Janík, Supraphon koncom šesťdesiatych rokov vydal prvé malé platne folkovej edície (Jaroslav Hutka, Vladimír Veit), v časopise Melodie vychádzali fundované úvahy na tému folk a profilové články najdôležitejších predstaviteľov tohto žánru. Na Slovensku udával tón predovšetkým časopis Populár svojím mainstreamovým zameraním, a čo sa týka vydávania platní, vydaním singlu Zuzany Homolovej Išlo dievča po vodu/Býval v horách jeden mlynár (Opus 1973) sa konečne zdalo, že ľady sa pohli. Lenže, ako sa vraví, vždy je všetko inak - nahrávka ľudových balád nebola vytvorená pre singel, ale pochádzala len z archívu prešovského rozhlasu, a ani Zuzana Homolová vtedy nemohla tušiť, že na ďalšiu platňu si počká viac ako pätnásť rokov. Pri jednom z bratislavských koncertov sa Jaroslav Hutka zoznámi s nahrávkami Zuzany Homolovej, výsledkom je pozvanie na spoločné koncerty s pražskými pesničkármi, až nakoniec sa Zuzana Homolová stáva členkou združenia Šafrán. V Prahe sa začína hovoriť a písať o slovenskej dvojici Katka Karovičová-Peter Topoľský, ktorí pre krehkosť pesničiek i prejavu získali označenie "porcelánový folk". V Prahe vystupovali na doskách Semaforu a nebolo to prvý ani poslednýkrát, keď slovenskí pesničkári získali lepšie renomé i popularitu v Čechách než doma...

V oblasti festivalov sa toho zatiaľ ešte veľa nedialo. Už sa síce objavili prví organizátori a prvé prehliadky, ako napríklad v Bratislave usporiadaná Luna Silva, z ktorej sa neskôr, po dvoch rokoch, rozvinula slovenská Porta, alebo nitrianska prehliadka Folk-V, ale zatiaľ výrazne prevažovalo predovšetkým trampské alebo country zameranie.

Dôležitú rolu v procese hľadania zohrali malé mládežnícke kluby, niektoré s vlastnými scénami divadielok MJF. Takým bol v rokoch 1976-1978 aj Klub mládeže Jána Osohu na bratislavských Ostredkoch (ObKaSS II), kde pracoval jeden z protagonistov trnavského Plastického divadla MJF z Trnavy Marcel Šustek. Popri "plastikoch" tu hosťovali české divadielka - Na okraji, Hanácke divadlo, konali sa tu literárne a hudobné podujatia a vystúpil tu napríklad aj francúzsky pesničkár Jean Paul Carrat.

Z viacerých hľadísk prelomovým bol 1. festival mladosti v júli 1976. Išlo o najväčšiu koncertnú akciu, akú sa dovtedy v socialistickom Československu podarilo uskutočniť a hoci označenie "československý Woodstock" bolo možno nadsadené, čo sa týka počtu návštevníkov rozhodne vystihovalo prelomovosť akcie i hudobnú pestrosť, aká na otvorenej scéne pezinského amfiteátra defilovala. Rock, džez a džezrock, folk, dokonca aj folklór... Na jednom pódiu sa stretli elektrifikovaní i akustickí muzikanti (Collegium musicum, Vladimír Mišík a Etc., Jaroslav Hutka, Modus, Vladimír Merta, Marsyas, Gabriel Jonáš a i.), a toto spojenie i vzájomná koexistencia spolu celkom dobre fungovali. Zo slovenských pesničkárov na festivale vystúpili Margita Šukajlová a Miloš Janoušek.

Druhá vlna - (PREVAŽNE) MESTSKÝ FOLK (osemdesiate roky)

Prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bol v znamení viacerých zmien a udalostí. Zuzana Homolová so svojimi baladami vystupuje na pôde Divadla P.O. Hviezdoslava (aj keď to bolo len v hre P. Kováčika Krčma pod zeleným stromom), redakcia mainstreamového Populáru sa otvorila novým externým dopisovateľom (Ladislav Snopko, Vladimír Petr, Ladislav Krnáč, Richard Müller a i.) a vďaka nim sa začalo písať aj o iných hudobných žánroch a interpretoch, než doposiaľ. A v Bratislave vzniklo združenie pesničkárov Slnovrat.

Slnovrat

Združenie Slnovrat vzniklo ako výsledok stretnutia piatich pesničkárov, ktorých od počiatku spájala predovšetkým chuť hrať vlastné, pôvodné skladby. Väčšina z nich už mala za sebou určité koncertné skúsenosti (Miloš Janoušek a Dušan Valúch vystupovali od polovice sedemdesiatych rokov v rámci divadielok Fyloxéra, Pegasník a MI, neskôr spolu ako pesničkársky tandem, podobnú dvojicu tvorili Ivan Hoffman a Peter Michalovič. Ďalší skladajúci spevák a gitarista Julo Kazimír do Slnovratu priviedol svojho spoluhráča Ola Lachkého a keď po treťom koncerte sa k tejto šestici pridal ešte Pavel Malovič, základná zostava Slnovratu bola pohromade.

Rozhodnutie vytvoriť voľné združenie bolo čiastočne inšpirované pražským združením Šafrán a čiastočne aj poznaním, že osamelý pesničkár nemá v podstate šancu. Prvý koncert sa uskutočnil 1. marca 1979 v Divadle u Rolanda.

"Voľba Rolanda nebola náhodná. Jednak to bol v podstate jeden z mála fungujúcich bratislavských klubov a okrem toho už od začiatku bolo jasné, že je treba vytvoriť priestor, kde sa pravidelne hrá, priestor, kam sa diváci naučia chodiť. Toto pravidelné vystupovanie, stála folková scéna bol vlastne jeden z dôležitých krokov, ktoré pomohli Slnovratu etablovať sa a vytvoriť si meno. Slnovrat nebol prvým pokusom o folk v Bratislave - jeho predchodcovia si však nikdy nevytvorili dostatočný priestor, aby sa dostali do povedomia. Jedno-dve vystúpenia za pol roka nestačilo na upútanie diváckeho záujmu a už vôbec nie na jeho udržanie. Okrem toho spoločné účinkovanie v jednom priestore s Pegasníkom alebo s Faustom, v ktorých pesničkári vycítili spriaznené duše, dávalo šancu rozšíriť divácke zázemie o vzájomné publikum. " JANOUŠEK, M.: Divadlo u Rolanda alebo Roland-retro. TÁLIA-press 1996, s. 100.

Slnovrat svojím pôsobením vytvoril nielen prvú stálu folkovú scénu, ale na rozdiel od svojich predchodcov (ale aj od vtedajšej populárnej hudby) prišiel s novým textárskym jazykom a s novými témami: "V tvorbe členov Slnovratu netreba hľadať remeselné, profesionálne istoty v hráčskom či speváckom umení. Jeho základným a jedinečným prínosom je v prvom rade práca so živým slovom. Texty piesní... vypĺňajú prázdne priestory hovorovej slovenčiny v populárnej hudbe. Človek pri ich počúvaní konečne cíti, že žije v poslednej tretine 20. storočia... (NES): Bratislavskí pesničkári. Večerník, 11. júla 1980.

Slnovrat bolo od začiatku predovšetkým združením sólistov, ani tento status však nevylučoval ďalšiu spoluprácu či už v rámci združenia alebo s externými spoluhráčmi. Takže v rámci pravidelných piatkových koncertov vystúpilo množstvo muzikantov, či už ako spoluhráči jednotlivých členov Slnovratu (Fedor Frešo, Milan Tedla, Fero Griglák, Igor Jančár, Vlado Velecký, Karol Kňazovický a ďalší) alebo ako hostia (Marián Varga, Vladimír Merta, Dáša Voňková, Emil Pospíšil, Jaro Filip, Ján Litecký-Šveda, Zuzana Homolová). V rámci večera sa usporadúvali výstavy, občas sa organizovali a podpisovali rôzne ochranárske aktivity... Priestor na koncertoch Slnovratu dostávali aj noví, začínajúci pesničkári (Igor Miščík, Andrea Gryzlovová-Andrade, Mirko Turčan).

Členmi združenia boli predovšetkým pesničkári a základnou podmienkou bola vlastná tvorba. Zo všetkých externých inštrumentalistov sa stal riadnym členom Slnovratu len jediný - hráč na klarinet a píšťalky, Karol Svozil. Posledným "kooptovaným" členom združenia sa stal Martin Mašek v r.1983.

Skutočnosť, že Slnovrat bol zoskupením sólistov, nevylučovala ďalšie aktivity vo vnútri združenia ani navonok. Časom sa v rámci združenia vytvorila akási "pridružená platforma" v podobe skupiny Jednofázové kvasenie, okrem toho Miloš Janoušek postupne pôsobil aj v ďalších dvoch, na viachlasy orientovaných skupinách. Pod názvom Zátvorka existovalo zoskupenie (Zuzana Homolová, Tamara Koričanská, Július Kinček a Miloš Janoušek) s vokálmi na pomerne profesionálnej úrovni, avšak s hodne nesúrodým repertoárom (popri autorských, folkovo orientovaných piesňach Z. Homolovej a M. Janouška boli na repertoári aj skladby Mariána Vargu, Jána Lehotského a texty Daniela Heviera). Folkovejšiu podobu reprezentovalo trio Homolová-Hoffman-Janoušek - opäť trojhlasy, tentoraz však v štýlovo čistejšom tvare a s pôvodným repertoárom.

Čoraz väčšiu dôležitosť postupne získavajú klubové scény. Okrem Rolanda, kde bola pesničkárska tradícia zakotvená už od polovice sedemdesiatych rokov, sa pesničkári začínali objavovať aj na ďalších pódiách. Po odchode Radošincov z priestoru na Sibírskej sa tu vytvoril Divadelný klub. Ten mal síce divadlo v názve i "popise činnosti", ale popri literárnych večeroch a zaujímavostiach z kinematografie tu v rokoch 1979-1982 dostávali pomerne slušný priestor Folkové večery; pravidelne hrávali Kvapky, po prvýkrát sa tu predstavila dovtedy "neznáma" pesničkárka z Dunajskej Stredy Soňa Horňáková, hrali a spievali Miloš Janoušek, Paľo Malovič... Folk mal svoje miesto aj v ďalších, predovšetkým vysokoškolských priestoroch, napr. v Divadielku MI na Mladej garde, v klube STEPS na Panenskej ulici a pod.

Klasickú folkovú líniu v tomto období reprezentovala napríklad skupina MAT alebo viac na vokáloch postavená Mana; osobitné postavenie si na tunajšej amatérskej scéne udržiavali Kvapky. Táto skupina spájala tri výrazné osobnosti - skladateľa a aranžéra Lojza Bereca a spevákov Martu Benešovú a Kala Zúrika. Skôr popfolkový než striktne folkový repertoár si nekládol žiadne štýlové obmedzenia, prechádzal od zhudobnenej poézie až ku kabaretným popevkom a od začiatku upútaval bohatými a nápaditými aranžmánmi. Svoj okruh divákov mala aj skupina Prešporok, združená okolo autorov Klimenta Ondrejku a Kamila Vilinoviča a len málokto si dnes uvedomuje, že v tejto skupine začínal ďalší významný spevák slovenskej populárnej hudby Robo Grigorov. Prvé ocenenia (predovšetkým na oficiálnych festivaloch) už získavala aj pesničkárka so zaujímavým bluesovým cítením, Soňa Horňáková, svojimi náročnými a prepracovanými vokálnymi partami upútalo z Many vzniknuvšie Sklo.

V osemdesiatych rokoch sa začali organizovať aj väčšie folkové akcie, ako napríklad Prehliadka mestského folku v ŠD J. Hronca. Okrem už relatívne etablovaných predstaviteľov tohto žánru sa na prehliadke predstavili aj prešovská skupina PUKA a začínajúci Peter Nagy I keď mladý Prešovčan vystupoval ako folker a jeho nie celkom bežná fingerpickingová gitarová technika vzbudzovala rešpekt (napr. v inštrumentálnej verzii skladby The Entertainer od Scotta Joplina), prítomný recenzent už vtedy upozornil na Nagyove oscilovanie medzi folkom a stredným prúdom ("..zaplnil sálu ľúbivými, z bežnej populárnej hudby vychádzajúcimi pesničkami, ktoré v konečnom dôsledku patria skôr k strednému prúdu ako k samotnému mestskému folku.") (nes): Mestský folk. Večerník 20. mája 1981. Aj združenie Slnovrat (predovšetkým vďaka organizačnému úsiliu Petra Michaloviča) od roku 1981 organizovalo svoje výročné koncerty, rozšírené o ďalších hostí zo Slovenska a z Čiech (Kvapky, Oldřich Janota, Petr Lutka, Emil Pospíšil, Folk Team, Jakub Noha, Jablkoň a i.). Koncerty sa najprv niesli pod názvom Letný Slnovrat, neskôr k nim pribudla ich zimná obdoba - Folkové Vianoce. Dôležitým momentom týchto koncertov bolo, že slovenskí pesničkári tu boli nielen v pozícii hostiteľov, ale v praxi sa takto realizovalo dovtedy (a vlastne ani dlho potom) nevídané, partnersky rovnocenné stretnutie slovenského a českého folku. Tieto "slnovrat-festy" sa však už neodohrávali v malom Rolande, ale vo vždy vypredanej sále Domu kultúry na Vajnorskej ulici. Práve táto sála začala byť ďalším dôležitým bratislavským koncertným centrom.

V rokoch 1982 až 1994 sa tu zišli ľudia s podobným hodnotovým cítením. Alena Kaclerová, Pavol Králik, Marcel Šustek a ďalší dávali na pôde Obvodného kultúrneho a spoločenského strediska Vajnorská priestor alternatívnym žánrom v celej šírke tohto pojmu. Popri divadle (Hanácke divadlo, Divadlo Na provázku) tu mali svoje miesto aj menšinové hudobné žánre, a okrem prehliadky Folk a výročných koncertov Slnovratu sa na Vajnorskej napríklad konala aj ďalšia akcia s názvom Country - tá však takisto poskytovala priestor aj folkovým muzikantom. S podporou vtedajšieho riaditeľa Milana Krištofoviča sa na tu realizovali aktivity, ktoré rovnakou mierou - i keď z rôznych dôvodov -vzbudzovali pozornosť divákov, ale aj strážcov "ideovej čistoty". Nie náhodou sa na Vajnorskej neskôr, koncom osemdesiatych rokov, uskutočnil významný projekt Ladislava Agnesa Snopka Dotyky a spojenia (hudobno-literárno-výtvarné spojenia; účinkovali tu napríklad Jaro Filip, Jiří Stivín, Dežo Ursíny, Jednofázové kvasenie, Zuzana Homolová), hral sa džez, rock, folk, a rovnako nie náhodou práve tu po páde komunizmu, začiatkom roku 1990, vystúpil aj Karel Kryl. Okrem takýchto, často skôr nadšenecky organizovaných prehliadkach, však folk dostal priestor už aj na podstatne oficiálnejšom Hudobnom festivale mladých v Bojniciach. V roku 1981 bol folkovej hudbe venovaný hneď prvý večer festivalu a vystúpili tu napr. Vločka, Kvapky, Soňa Horňáková, Peter Nagy, Dušan Valúch, Peter Michalovič, Karel Plíhal a Průdušky. Ale aj v ďalších ročníkoch tu mal folk svoje miesto (Inoväť, TBC, Luscinia, Štefan Vida, Hrot, Genéza, A prečo nie, Fragment, Bazár a ďalší.)

V roku 1982 v Bratislave k akciám ako Blues na Dunaji, Koncert Populáru, Poetická lýra a Koncert mladých (na tie sa folkoví hudobníci dostávali aspoň občas) pribudla aj jednoznačne na folk orientovaná prehliadka Folkfórum. Hneď prvý večer sa predstavili českí pesničkári Jakub Noha, Oldřich Janota, Emil Pospíšil, Vladimír Mišík a Marsyas a zo slovenských zástupcov tu vystúpili Z. Homolová, Kvapky a Slnovrat. Folkfórum so svojimi siedmimi ročníkmi patrilo k najdlhšie existujúcim prehliadkam folkovej hudby na Slovensku. Nezanedbateľné miesto si folk v osemdesiatych rokoch vydobyl na festivale Kremnické gagy, a to prakticky hneď od jeho prvých ročníkov. Niet sa ani čomu diviť... Veď satira, sarkazmus, absurdita, zosmiešňovanie tabu - to bola parketa, na ktorej sa pesničkári cítili ako doma. Takže na Gagoch sa objavovali mená ako Slnovrat, Marián Bumbala, LOJZO, Prešporok alebo Peter Janků...

Sprievodným javom, ktorý v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dokázal nesmierne komplikovať život rovnako profesionálom i amatérom, bol systém všelijakých schvaľovaní, posudzovaní a rekvalifikácií. V podstate každý verejne prezentovaný text, každý (aj hudobný) program bolo potrebné nechať si posúdiť a schváliť (vrátane sprievodného slova). Hudobníci sa museli uchádzať o kvalifikáciu a keď ju získali, museli ju opätovne potvrdzovať takzvanými rekvalifikáciami. Kvalifikácie a rekvalifikácie boli vlastne skúšky, na ktorých umelci museli pred komisiou preukázať znalosti nielen z hudobnej, ale aj z politicko-spoločenskej oblasti. Kto prešiel skúškami, získal oficiálny kvalifikačný stupeň, "papier". Umelci bez "papiera" mali len minimálnu šancu na hranie na oficiálnych scénach a prakticky nulovú šancu získať za svoje vystúpenie honorár. Ako sa však ukázalo, ani dotyčná kvalifikácia nezaručovala bezstarostné vystupovanie, pretože štátna agentúra mohla previnilého alebo neposlušného umelca kedykoľvek prestať sprostredkovať a tým aj zabrániť jeho vystupovaniu. I keď sa tvárili ako odborné kritérium, kvalifikácie boli v podstate nástrojom na reguláciu poslušnosti a konformnosti umelcov.

Pretože mnohé kluby a kultúrne domy sa z opatrnosti báli pozývať "neoficiálnych" umelcov, niektorí z pesničkárov sa pokúsili o profesionalizáciu aspoň z toho dôvodu, aby sa vyhli problémom s usporiadateľmi. Pokusy to boli zväčša skôr neúspešné a ich priebeh často tragikomický, ako napríklad keď Ivan Hoffman odmietol hrať pred doslova šokovanou skúšobnou komisiou predložený gitarový part "z listu" s odôvodnením, že on noty nepozná a ani ich poznať nepotrebuje, keďže svoje piesne si skladá sám. Okrídlenou sa stala pochvalná poznámka jedného z členov komisie, že "taký Dylan by si u nás ani neškrtol..."

Prenikanie folku do oficiálnych inštitúcií bolo len pozvoľné a skôr sporadické. Občas pesničkárov pozvali do svojich rozhlasových relácií Stano Štepka s Milanom Markovičom, dramaturg Július Kinček presadil v Slovenskej televízii dve relácie, venované tomuto žánru - Folkové premeny a Zrkadlenie - a Slovenský rozhlas pre svoje potreby (a archív) zaznamenal tvorbu niektorých pesničkárov (dodnes sa v SRo a v STV medzi tzv. "trvalkami" nachádza množstvo zaujímavých a často aj raritných nahrávok, ktoré zrejme už nikdy nikto nebude púšťať); pre monopolné vydavateľstvo Opus však tento žáner akoby ani neexistoval. V českom časopise Mladý svět sa síce objavila krátka správička o tom, že sa pripravuje sampler Slnovratu, k jeho realizácii však nikdy nedošlo, rovnako aj LP platňa Zuzany Homolovej bola niekoľkokrát zaradená do dramaturgického plánu, aby vzápätí zas bola z neho vyradená alebo nahradená iným interpretom.

Veľký ohlas na Porte malo v roku 1983 vystúpenie skupiny LOJZO a jej "dlažbového folku". "Lojzovia" priniesli - aj na pomery pestrej českej folkovej scény - neobvykle strhujúce nasadenie, plebejský imidž, a nákazlivý, nekomplikovaný humor ("A co teprv Lojzo, neuvěřitelně vtipný dlažbový folk z Bratislavy?") KLOS, Č: Porta živorodá. Melodie: roč. 21, č. 10, 1983, s. 304 a odôvodnene sa v Čechách stali jednou z najpopulárnejších slovenských folkových skupín. Na prekvapenú otázku českého novinára, kde sa na Slovensku nabrala takáto hudba, odpovedal Marián Kochanský: "Nie sme jediní ani celkom prví na Slovensku. I keď tradícií tu príliš mnoho nie je, máme svojich predchodcov. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov za nich môžeme označiť napríklad Kvapky, Slnovrat alebo Prešporok. Nedajú sa vynechať, i keď mená možno niekomu nič nepovedia." SNIEGOŇ, T.: Lojzo. Mladý svět, č. 7, 1985

V tom istom roku má svoje prvé vystúpenie piešťanská skupina Slniečko, vtedy ešte pod názvom Folkové združenie Bahno. Názov kapely sa odvtedy niekoľkokrát zmenil (v istom období existovali aj ako Punto a rybacé hlavy), humor a pódiové "nasadenie" však zostali chvalabohu nezmenené.

Martinské folkfórum

Stredoslovenské mesto Martin sa aj napriek svojej bohatej kultúrnej histórii stalo v istom smere synonymom ideologickej absurdnosti. Pričinil sa o to predovšetkým festival politickej piesne, na ktorom museli profesionálni umelci dokazovať svoju oddanosť režimu, a pre mladých, začínajúcich spevákov a hudobníkov sa - vďaka naznačenej ochote ku konformizmu - otvárala vhodná štartovná dráha pre ďalšie pôsobenie na oficiálnej scéne. Príležitostí k rozohraniu absurdného divadla bolo vždy dosť - večery venované výročiu založenia Komsomolu, Socialistického zväzu mládeže či Komunistickej strany, besedy umelcov s robotníkmi patronátnych závodov, názvy tematických večerov ako napríklad Ráno revolúcie, vhodným smerom zamerané protestné či oslavné texty...

Je možno do istej miery paradox, že práve v domovskom meste tohto ideologického festivalu vznikla nová hudobná prehliadka, ktorá s oficiálnou ideológiou mala pramálo spoločného. Partia z Klubu mládeže pri Dome kultúry ROH ZŤS Martin (vedúci klubu Ján Farský, neskorší režisér Folkfóra Milan Lesák, divadelník Rasťo Piško, literát Ján Brezina, pesničkár Josef Zrník, Alena Lámiová, Silvia Hamzová a ďalší) už za sebou mala úspešné organizovanie koncertov v rámci cyklu Pravidelne trinásteho a na základe dobrých skúseností sa rozhodli zorganizovať niečo, čo na Slovensku ešte nebolo - skutočný folkový festival. Je síce pravdou, že organizátori sa zaštítili hlavičkou miestneho Socialistického zväzu mládeže (bez podobnej "strechy" vlastne v osemdesiatych rokoch ani nebolo možné organizovať žiadnu oficiálnu akciu), ale všetko ostatné už bolo len skúšaním hraníc medzi možným a nemožným. Pozvánka na 2. ročník festivalu vyhlasovala, že toto podujatie je "venované 40. výročiu oslobodenia Československa Sovietskou armádou a XII. Svetovému festivalu mládeže a študentstva v Moskve:" Kto z divákov Folkfóra však zažil vystúpenia Eda Klenu, Ivana Hoffmana, Pavla Dobeša, Juraja Bindzára či Vladimíra Mertu, vedel svoje...

Úvodný koncert Martinského folkfóra sa uskutočnil 21. septembra 1984. V prvých ročníkoch prehliadky vystúpili jednak už etablovaní interpreti slovenského folku - Zuzana Homolová, združenie Slnovrat, Prešporok, LOJZO, Kvapky, Slniečko, boli tu aj čerství laureáti hlavných cien zo Zaprášených ciest - Sklo, skupina W-klub, a aj víťazi bojnického festivalu - skupiny Luscinia, A prečo nie a Inoväť. Ale boli tu aj celkom nové, alebo verejnosti nie až tak známe mená, ako napríklad Hrot, TBC, Batalion, Ľubomír Dovičín, No a čo..., Igor Miščík, Neofolk, Dajana Kája Wágnerová, Vločka, Táňa Hylská, Dominanta, Zuzana Kiripolská, duo Tília, Kolovrat, Bez pardónu...

Cieľavedomé uvádzanie nových interpretov sa stalo tradíciou a zároveň aj jedným z najväčších prínosov festivalu. Výber adeptov prebiehal komisionálne, na základe zaslaných nahrávok, a najzaujímavejší z nich dostali šancu zúčastniť sa súťažnej časti festivalu. Počas histórie Martinského folkfóra sa tu objavilo niekoľko desiatok nových mien, sólistov i kapiel. Mnohí z nich existovali len krátko, iní zanechali výrazný dojem a stali sa súčasťou nielen ďalších ročníkov Folkfóra, ale aj slovenskej folkovej scény. Veľkú odozvu mali napríklad hneď prvé vystúpenia Prešovčanov Eda Klenu ("Existuje zde i onen "jadrný lidově národní spodek", po kterém jsem volal v úvodu. Je jím (například) Edo Klena..)" VLASÁK, V.: Folk na Slovensku (podle mne). Spravodaj Martinského folkfóra, 19.9.1987 a Dušana Pappa, ako zjavenie pôsobili piesne slovenských vysťahovalcov v podaní Joža Barana, upútala aj vokálna krehkosť a nápaditosť martinských Dva až tri, "alternatívny" folk PVC Huba z Humenného, inštrumentálna zručnosť dua Harachrobák (Martin Chrobák a Miro Harach), bluesmeni Ján Litecký-Šveda a nitrianska skupina Bluescompany, satirický humor Mariána Bumbalu (a divadielka Veritas) a recesistické texty "pražského Slováka" Dušana Malotu a Bratislavčana Ľuboša Reiffersa, pod kožu sa dostávali piesne Juraja Bindzára, ale zaujali aj ďalší pesničkári (Inoväť, Dušan Dobiáš, Bobeš Zábojník +Závaha Band, duo Smolej a Harmatha, Michal Kurty, Kozanostra a iní). A práve Martinské folkfórum názorne ukázalo, že silné pesničkárske zázemie vyrastá aj na východe Slovenska.

Súčasťou Martinského folkfóra boli aj neodmysliteľné recitály už známych interpretov zo Slovenska i z Čiech, pričom za pozoruhodné možno považovať skutočnosť, že publikum (aspoň čo sa týka návštevnosti i ohlasov) považovalo vystúpenia slovenských interpretov za rovnako zaujímavé a atraktívne ako recitály renomovaných českých hviezd. O dôležitosti tejto prehliadky svedčí aj fakt, že na každom ročníku Martinského folkfóra sa zúčastňovali aj organizátori najväčšieho českého folkového podujatia (ostravský Folkový kolotoč) a tu si vyberali slovenských folkerov na svoju akciu.

Martinské folkfórum skončilo svoju existenciu piatym ročníkom, v roku 1988. Dôvodov bolo viacero, prinajmenšom neustále problémy so schvaľovaním stáli mnoho síl: "Nezabudnem, ako vždy ešte dve hodiny pred ohláseným začiatkom Martinského folkfóra hŕstka nadšených organizátorov nevedela s istotou, či sa festival pripravovaný celého pol roka bude vôbec konať, či ho národný výbor, stranícky výbor a ŠtB vôbec povolia, pretože tam všade sa museli predkladať texty piesní na schválenie. Po piatom ročníku už organizátori nenašli dosť síl podstupovať nekonečné šikanovanie a festival zrušili." MALOTA, D.:.Aby sa koza perestrojka nažrala. Obrana lidu, č. 24, 1990

Polovica osemdesiatych rokov na Slovensku priniesla aj novú vetvu folkovej hudby, keď popri tzv. mestskom (alebo tiež svetskom) folku sa začali objavovať prví interpreti a skladateľské osobnosti tzv. kresťanského folku (hudby neskôr označenej všeobecnejším názvom gospel). Na rozdiel od zahraničnej folkovej scény, kde sa interpreti svetského folku a gospelu stretávajú aj na spoločných podujatiach, na Slovensku žil gospel od začiatku vlastným životom, mal vlastné prehliadky a festivaly. Svetský a duchovný folk na Slovensku existovali a existujú popri sebe, ale až na výnimky nedošlo k ich prepojeniu. Podobne vlastnou cestou sa vybrali aj bluesoví muzikanti. Pre svoju hudbu našli celkom vhodné prostredie v pivárňach, postupne sa však začali organizovať aj bluesové kluby a festivaly.

V Čechách bol folk už od konca sedemdesiatych rokov takmer neprijateľný žáner a folkový pesničkár bol "persona non grata"; koncom prvej polovice osemdesiatych rokov sa však začali okolo folku sťahovať mračná aj na Slovensku. Prvotný nezáujem oficiálnych inštitúcií o folk z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vystriedal naopak zvýšený záujem až podozrievavosť. S povinnosťou predkladať texty pred väčšinou koncertov sa pesničkári vysporiadavali rôzne. Niektorí to odmietli aj za cenu, že si zároveň znemožnili verejné vystupovanie, iní zas dávali schvaľovať jedny texty, tie "nezávadné", a hrali celkom iné. Bola to hra na mačku a myš, ktorá mohla, ale tiež nemusela vyjsť.

Práve v tomto období sa v Bratislave uskutočnilo podujatie, ktoré malo na ďalšie hranie folku najmä v Bratislave (ale aj inde na Slovensku) pomerne veľký dopad. V čase, keď v Čechách i na Slovensku boli umelci ako Jaroslav Hutka, Vladimír Merta, Vladimír Mišík, Vlasta Třešňák, Oldřich Janota alebo Petr Lutka na čiernej listine a ich mená boli tabu, sa študentom bratislavskej Prírodovedeckej fakulty podarilo v klube Primaf zorganizovať dvojdňový koncert, na ktorom všetky tieto "tabuizované" osobnosti vystúpili. A na dôvažok slovenské farby na podujatí hájili Marián Varga a Slnovrat.

Z pôvodne plánovanej dvojdňovej akcie sa uskutočnil len prvý večer. Druhý osobne zrušil dekan fakulty, ktorého v noci vytiahli z postele príslušníci ŠtB, zároveň začali pre niektorých pesničkárov prvé predvolania a výsluchy. Ruka v ruke s tým sa objavili aj ďalšie zákazy. Napriek tomu, že niektorí pesničkári mali nahrávky u Slovkoncertu, Slovkoncert striedavo sprostredkovával a striedavo zas bojkotoval objednávky na ich koncerty; vystúpenia v televízii i v rozhlase sa na dlhý čas prakticky rovnali nule.

Ani v tejto situácii folkový život neutíchol. Niektorí slovenskí pesničkári (Zuzana Homolová, Slnovrat, LOJZO, Edo Klena) patrili už k pomerne stálym účinkujúcim v českých kluboch a na festivaloch. Na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU sa v roku 1986 podarilo realizovať prvý slovenský folkrockový muzikál Býval v horách jeden mlynár (autori Viki Janoušková/ Miloš Janoušek) voľne inšpirovaný rovnomennou ľudovou baladou z repertoáru Z. Homolovej. Objavili sa aj nové koncertné prehliadky, napr. Štrkovecká folková noc (1987 a 1988) v Bratislave, Popradský folkový maratón (1987 a 1988) alebo Folkmánia v Leviciach (1987), pesničkár Juraj Bindzár organizuje prvý zo svojich festivalov pod názvom Pezinské obstrleze (1988). Popri už osvedčených interpretoch sa objavujú aj nové pesničkárske mená (Štefan Šanta, Sui Generis, Vlado Železnák, Jano Ponka Duban, Zabudnutí, Embryo, Len tak, Ad libitum a ďalší).

Koniec osemdesiatych rokov bol aj v znamení ďalších udalostí. Definitívne sa rozhodlo o uzatvorení bratislavského Divadla u Rolanda a s ním aj dôležitej maloformistickej scény s takmer dvadsaťročnou tradíciou. V televízii - paradoxne v Pionierskej lastovičke - sa začali objavovať prvé "videoklipy" slovenských folkových interpretov. Zuzane Homolovej konečne vyšla prvá LP platňa Čas odchádza z domu, začal sa nahrávať prvý sampler slovenského folku Folkový kolotoč a z vystúpenia legendy folkovej hudby Joan Baezovej na Bratislavskej lýre sa stal obrovský škandál.

Keď organizátori medzinárodného pop festivalu pozývali túto americkú hviezdu, zrejme mali ešte v spomienkach obraz pokrokovej bojovníčky proti americkej politike, a rozhodne netušili, že boj za ľudské práva, ktorý už roky tvoril nosný program tejto speváčky, sa nemusí týkať len Spojených štátov. Joan Baezová najprv z pódia pozdravila prítomného disidenta Václava Havla, aby vzápätí - za zdeseného úžasu organizátorov - na scénu pozvala vtedy už zakázaného Ivana Hoffmana. ("Vrchol vystúpenia Baezovej však nastal vtedy, keď na pódium pozvala folkového speváka Ivana Hoffmana, ktorý začal s piesňou Nech mi nehovoria. Jej text evidentne kritizoval vtedajší režim. Doslova po prvých taktoch bol na príkaz "zhora" Hoffmanovi vypnutý mikrofón. Prítomní eštébáci následne spustili krik, aby Hoffmanov hlas, hoci už odpojený od mikrofónu, úplne zanikol. Paradoxom je, že spevák dospieval pieseň až do konca, hoci bez zapnutého mikrofónu ." KRÁĽ, J.: Malá spomienka na veľký festival. Slovo č. 27, 2005.)

Práve Ivan Hoffman sa stal jedným zo symbolov tzv. Nežnej revolúcie a jeho pieseň Sľúbili sme si lásku jej hymnou. Zavŕšením jednej etapy a určitým zadosťučinením pre slovenský folk bol televíziou prenášaný koncert Vianoce bez násilia, kde popri Karlovi Krylovi vystúpili aj Jaro Filip, Zuzana Homolová, Pepa Nos, Ivan Hoffman, Jednofázové kvasenie a Sklo.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah