ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Z pripravovanej knihy

EGON BONDY

Vlastním jménem Zbyněk Fišer (1930), filozof, básník prozaik a teoretik pražského undergroundu v dobách totality. Je autorem desítek básnických, prozaických i odborných prací, které vyšly v samizdatových vydáních; píše od začátku padesátých let. Jeho prózy mají výrazně intelektuální charakter, bohatě využívají prvků surrealismu a absurdity, odehrávají se v abstraktním "umělém" prostředí, vyúsťují do podobenství o základních duchovních problémoch doby. Jeho nejznámějším dílem je reflexivní próza a zároveň utopická vize Invalidní sourozenci (v samizdatu vyšla prvně 1974, v běžném vydání 1991). Bondyho básnické texty zhudebnila skupina Plastic People of Universe. S přáteli spisovatelem Bohumilem Hrabalem a malířem Vladimírem Boudníkem vytvářeli umění explozionalizmu, který chtěl "poumělečtit detaily a epizody do podoby zázraku a jedinečnosti". - Od začátku devadesátých let žije v Bratislavě, kde se plně aklimatizoval. Svědčí o tom jeho první slovensky napsaná próza, rozsáhlá novela Epizoda 96 (1998), v níž za přemítavých potulek bratislavskými ulicemi, tichými zákoutími a zbytky Podhradí objevuje genia loci staré Bratislavy a snaží se zachytit fluidum jejích legendárních postav. Naše ukázka je ze začátku této novely.

Epizóda '96

Hneď ako prekročím hranicu, pocítim zrazu čudný stav bezpečia. Som vo svojej krajine a keby som stratil peňaženku, nie je problémom ísť požiadať trebárs aj policajtov. euroexpres ide naozaj dosť rýchlo a má tú výhodu, že v každom vozni je aj oddelenie pre fajčiarov. Okná priehľadné, dlážka čistá, sedadlá široké, mäkké a nepresedené. Takto cestujem rád. Pretože vonku je už noc, v okne vidím len sám seba. Zvláštne, ako som aj v tvári zostarol. A pred týždňom som robil korektúru nového vydania svojej práce písanej pred štvrť storočím. Odvtedy som ju nečítal, a tak som predsa len trochu užasol. Nezmenil som sa ani v najmenšom. Len vnútorné pocity, introspektívne sebahodnotenie, bolesti, úzkosti, psychické aj fyzické ťažkosti, ba aj myšlienky boli už vtedy rovnaké, aký som zostarnutý. a všetko okolo toho. Samozrejme, som sám sebe smiešny, keď to čítam, ale pravda, bol som sám sebe smiešny už vtedy, to zasa nemožno poprieť, a písal som o tom otvorene a môžem povedať, s chuťou. Ďalšie štvrťročie veru nedožijem, ale aj tak sa budem na smrteľnej posteli musieť smiať nad tým, ako sa reflektujem dnes, trebárs v tom okne expresu.

Už švtrt hodiny pred príchodom do stanice sa obliekam a rovnám batožinu, stále ustarostený, aby som niečo nezmeškal. V kabáte je vo vozni príliš teplo, idem na chodbičku, kde otvorím okno. Už som vo svojom meste a necítim len bezpečie, ale aj radosť z domova. Pozerám sa do rozsvietených okien vežiakov, pozorujem prvé neónové svetlá a reklamné štíty, maličkú, až smiešnu predajňu Peugeot a tak ďalej, optori svetlejšiemu nebu sa rysujú obrysy veľkých budov. Prechádzame rozsvietenými lokálnymi stanicami.

Keby som prichádzal z letiska, veľmi dlho by som autobusom šiel len v tme. Akoby čírou pustatinou. Ideme cez jedno malé veselé mestečko a zas tma. Ale potom zbadám po ľavej strane Hrad. Ešte dlho ideme, hrad je opäť za nami, ale naozaj som už doma.

Na žiadnej stanici, na ktorej končím svoju púť, nie sú elevátory a s taškami, ktoré sú pre mňa priťažké, sa musím vláčiť po schodištiach a cez staničnú halu. Aj taxíky stoja dosť ďaleko, ale konečne som aj v jednom z nich. Cesta je už len krátka.

Býval na prvom poschodí a dom tam jen ja sám - ostatné miestnosti patria lekárni, ktorá je na prízemí. otváram a zažínam svetlo v predsieni. Za rohom, v dverách do kuchyne, stojí Júlia. Už to bude dva roky, čo je mŕtva, ale takto to vždy cítim a takto si robíme z každého môjho návratu hru. Idem sa pozrieť, či jej kytička za tých pár dní nezvädla - ešte nie, ale zajtra je čas kúpiť novú. A v kútiku pod oknom, v malom kvetináči, ešte menšia rastlinka, voči ktorej som sa veľmi previnil. Kedysi som ju nechal viac ako tri týždne bez vody - ako sa to stalo už neviem - a rastlinka, ktorá už bola mličkým kríkom s dužinatými svetlozelenými listami, skoro o všetky lístky prišla - ostali len dva. Musel som sa a musím sa hanbiť, teraz sa o ňu starám, ale bojím sa, že už to vyjde navnivoč. Ďalší z mojich nie najmenších hriechov. A Júlia ešte nie je ani dva roky preč, a ja sa denne prebúdzam s veselou mysľou. Pravda, o chvíľu, o dve hodiny, ju stratím. Moje ranné strasti, počnút toaletou a končiac raňajkami, nerátajúc upratovanie, sú také otravné a duchamorné, že po tých dvoch hodinách som opäť vyčerpaný a teraz zvažujem: vziať si knižku hneď, alebo predsierať životnú aktivitu, ísť na nákup, alebo vziať pripravené prášky a konečne, konečne urobiť koniec. Úvahy znova zaberú hodinu a potom si sadám k nejakej práci. Von som bol za tie dva roky tak zriedkavo, že zabúdam, že by som mohol ísť na prechádzku. Ani do Univerzitnej knižnice už nechodím - a to by som mal, lebo takto čítam nesystematicky čo mi príde pod ruku a všetky študiá som hodil za hlavu. Dôsledkom toho je, že pomaly, ale iste, strácam všetky vedomosti, ktoré som kedy nadobudol. Ide to rýchlo, lebo so sedemdesiatkou prichádza nerozlučne aj skleróza a senilita. Čo narobíš? Pokračovať v štúdiu by si mal, a keď to neurobíš, do hovna padneš, ako jedna a jedna sú - ktovie koľko?

Vyzlečený a s taškami vybalenými, po vyprataní neporiadku, sadnem a zapálim si prvú doma. (Pokiaľ možno s kávou.). Bude ich do polnoci ešte veľa. na papierik zapisujem, čo treba zajtra urobiť, čo kúpiť, čo "variť" (chlieb s kyslou kapustou a večer hrianky. Alebo možno zemiaky. Ostatné vyžaduje priveľa času a otravuje ma to). Hŕbu listov, ktoré boli pod dverami, ukladám na zadný rok stola - ešte tu zo dva dni akoby nie som. Niet ničoho, na čo by som čakal, na čo by som bol zvedavý, a nič pre mňa nie je súrne. Čítať listy pred spaním by ma predsa mohlo aj rozrušiť - a ja som tak rád, že som doma.

Je to mesto, akých sú dnes po celom svete šírošírom svete desiatky tisícok. Takže nie je nijako veľké. Nemá azda ani štyristotisíc obyvateľov. Rozťahané umelo doširoka, je po Oslo možno najrozsiahlejším v Európe. Ani Oslo nemá väčšiu populáciu. A ak má toto mesto svoju zázračnú rieku, má Oslo svoje fjordy aj vysoké hory a dokonca aj lyžiarsky mostík, vraj prvý na svete, čo ja ako antišportovec neviem, lebo učené knihy z tohto odvetivia som nikdy nečítal (mal by som - do sebakultivácie mám ďaleko, ak nad niektorou z ľudských vášní ohŕňam nos). A možno, že z desiatok tisíc takých miest iné majú aj ďalšie atrakcie a krásy. Lenže samozrejme, kto sa kde narodí, rodisko si väčšinou aj zamiluje. Takže zaľúbených sú milióny. To všetko treba brať do úvahy, keď už píšem o svojom meste. Nie, nechcem na to zabudnúť. No toto moje mesto má kdesi skrytého ducha, akého inde niet, hoci o tom len málo jeho obyvateľov vie. Niet divu. Mesto, ktoré malo zo všetkých európskych miest najväčší vzrast populácie v časoch po druhej svetovej vojne a pôvodných obyvateľov nezostalo veľa - v priebehu vojny a po nej zmizli. Bolo to kedysi mesto štyroch národova tri z nich sú preč. Nahradili ich noví, čo prišli z blízka-zďaleka, no koreňmi sú dosiaľ inde a moje mesto nie je ich vlastné, a tak sa im často zdá, že ich neprichýlilo, neprijalo, len im poskytlo prístrešie, v domoch často prirýchlo nastavaných, v panelákoch, ktoré pôsobia neútulne a mnohým sa zdajú až ozrutné. Z tých panelákov sú celé samostatné mestá, mestá státisícové, no samostatného života akoby nemali, chýba nielen všetko, čo k riadnemu mestu patrí, v prvom rade dejiny, no aj kino, nehovoriac o divadle alebo cirkvi. Zatiaľ sú to iba núdzové prístrešia a státisíce ľudí si z nich ešte len musia urobiť domov - čo je práca najmenej pre jednu generáciu. Zdalo by sa, že kde nie je domov, nemôže byť ani žiaden duch. Lebo len tak akosi z náhody, , či z nutnosti zastavaný priestor stratil krásu aj ducha voľnej zeme (ktorá nepochybne je vo všetkých poliach, kopcoch a aj pustatinách - veď akého ducha majú pustatiny, ako arabské, tak austrálske, keď sú vo svojom pôvodnom stave! - a nenahradil ju duch, ktorého vytvára ľudská súdržnosť). A predsa, keď sa pozerám na tieto časti môjho mesta, cítim zreteľne, ako sa osobitný duch tam ďalej vyžaruje z prírodnej pôdy a očarúva aj nové mesto. Neviem, či naň mesto nadviaže, či nie, pretvorí ho, dá sa ním modelovať, či ten duch privedie dnes a zajtra tu žijúcich k špecifickej zmene, spoluvytvorí nových, svojských obyvateľov. Bolo by to zaujímavé a vôbec to nie je vylúčené. Ľudia, nevediac o tom, tu majú veľkú pomoc, lebo duch tu už bol a zostal tu, a podľa mňa možno nielen cítiť, ale aj tušiť, že pôsobí ďalej. Práve táto časť môjho mesta ma pripútava, ešte sa k nej budem znova a znova vracať.

Čo bolo pôvodným mestom, ktoré rástlo tisíc rokov, je veľmi dokaličené. Také dokaličené, že sa z toho len ťažko spamätáva a akoby z odporu voči tým ozajstným zverstvám sa duch utiahol. Niežeby zmizol, ale skryl sa, ale len tým, ktorým dôveruje, sa sem-tam ukazuje a umožňuje im dať sa očarovať. Väčšina tých, ktorí sem chodia, žije v presvedčení, že sa stiahol úplne, alebo že tu ani nikdy vôbec nebol - tak súdia tí, ktorí mesto srdcom neprijali za svoje, bývajú a pracujú v ňom, pretože kde inde by mali, no svoje mesto, svoje miesto, majú stále ešte tam, odkiaľ priputovali. Keďže takých žije v mojom meste drvivá väčšina, ponosujú sa na to, že mesto je pusté.

Rúcanie mesta sa začalo pred necelými sto rokmi, keď si zadubené hlavy zmysleli urobiť cez noc z mesta európsku metropolu s miliónom obyvateľov. Zo všetkého najprv začali vo veľkom rúcať. Tak uvažujú konšeli mesta Kocúrkova a Boh ochraňuj Kocúrkovo, veď od toho je Kocúrkovom, ale tisícročné mesto je živá bytosť, aj keď na prvý pohľad bezbranná. Bráni sa tým, že zomrie pod rukami budovateľských konšelov. Jeho duch sa kryje, však má dosť času, aby sa opäť objavil po tisícročiach až bude po Kocúrkove a azda iná populáciaa iná civilizácia v sebe opäť nájde úctu k miestu, ktoré po veky prehlbovalo svoju posvätnosť. Sú však aj také prípady ako Ninive či metropoly Majov a Toltékov. Ľudia ich nechali zapadnúť a nech bolo aj neviemkoľko archeologických vykopávok, už ich neprebudili. A aj to boli posvätné mestá. Možno dúfať, že moje mesto bude ako Rím či Jeruzalem a prežije všetko barbarské ničenie? Možno - možno nie, ja to nerozhodnem a určite to už nezažijem. Čo zažívam ja, je čudné hľadanie ducha, čo sa na jednej strane stráca a opúšťa, na druhej možno rastie a rozvíja sa. Čudný pocit, ako je čudná celá doba a celý život, ktorý som v nej prežil, a keby som nemal skúsenosť s tým, že ma môj osud zo všetkých mlák vždy znovu vyviedol, nemal by som takú čudnú nádej ani v to, že ducha môjho mesta predsa len stretnem a že sa presvedčím o jeho novom živote.

Nie je možné, aby bolo tisícročné mesto bez ducha, nie je možné, aby mesto s toľkými zvláštnosťami nemalo špecifickú tvár. Nie je možné, aby také krásne mesto nevytvorilo osobitnú mýtickú dušu. Tá je zakopaná tými, čo sa tu cítia prišelcami a cnie sa im po miestach svojej mladosti pri starej mame na vidieku. Neuvedomujúc si to, zadupávajúc tak svoj terajší život a nebudú ho ako život, len ako kariéru či výkon v zamestnaní, prestali samozrejme hľadať mýtus tohto mesta a zapierajú ho. Hľadať, či z ducha tohto mesta ostali len mŕtve zvyšky, alebo či je aj naďalej živý a len čaká na príležitosť znovu sa objaviť, je viac ako pátranie nejakej štátnej informačnej služby (a koľko ich bolo za môjho života!), naozaj to nie je žiadna detektívka, len kontemplatívne podujatie s vnútornou prosbou stretnúť mýtus mesta. Netreba, ba bolo by zásadnou chybou pchať nos do historických kroník, zbierok povestí a rozprávok, ako aj do, ako sa hovorí, slávnych stránok minulosti - to všetko môže byť len mŕtva a už neoživiteľná hromada popola a hnoja, pokiaľ nie je mýtus živý. Z omieľania chýrnych príbehov minulosti nikdy nič dobré nevzniklo. Veď aj to sa tu už stalo - pre mesto v polovici minulého storočia vymysleli umelo úplne nový názov, riadiac sa podľa tendenčných propagačných výmyslov pražského kanonika. Vraj tak písal v dvanástom storočí! Čo komu do toho, aj keby to bola pravda - a ona nebola, mesto sa svojím vlastným pričinením volalo jednoducho inak a hodilo sa mu to! Každé mesto má svojské meno a nemôže chcieť napodobovať iné, inak je to proste neživotné, nezakorení sa to, je to smiešne, skôr to odradí. Peterbugr mal byť druhou, novou, lepšou Moskvou a nestal sa ňou. Namiesto toho sa stal Peterburgom, nie vďaka cisárskej vôli, ale vďaka ľuďom, ktorí si ho vzali za svoje a počas niekoľkých málo generácií mu dali, sotva postavenému, dušu, ducha aj mýtus, pred akým klobúk zložiť. Moje mesto nemá nijakú heroickú históriu, nemá ani žiadnu tragickú históriu ako trebárs Praha, ktorej historické centrum je plné minulých nešťastí a pohrôm a ako ťarcha to centrum leží na celom vľkomeste. Moje mesto bolo po tisíc rokov malé a patrilo malým ľuďom i vtedy, keď z núdze štátu, ku ktorému patrilo, stalo sa oficiálne mestom korunovačným a hostilo aj zemský snem. Šľachtici, ktorí boli nútení - prichádzajúc bohvie odkiaľ - mať tu aj svoje reprezentačné paláce, nemilovali toto mesto, nútené útočisko, žili pri cisárskom dvore, svoj obraz mestu nevtlačili, nanajvýš spravili to, že poničili jeho krásnu gotickú výstavbu. Ďalej ostalo mesto mestom drobných ľudí, ktorých záujmom bola dobrá úroda vo vinohradoch a úspech v obchodovaní s vínom, ktoré vyvážali do celej strednej Európy. Glorifikovať ich však za to, že boli a ostávali len vinohradníkmi a neveľmi úspešnými kšeftármi, bolo by naozaj bezcenné. Avšak nevidieť ich tisícročného ducha takisto nemožno. Asi tým najvýraznejším dokladom ich tradície je to, že mesto, ktoré má veru najchýrnejšiu európsku rieku, sa od tejto rieky až do našich čias stále odťahovalo. A naďalej sa odťahuje. Nie Rieka, ktorá toľkým iným mestám ležiacim na nej dala ich génia loci, bola láskou a stredom záujmu tých, čo mesto oživovali, ale len tie mierne svahy, ležiace za mestom, ďalej od Rieky, ďalej od jej večného mýtu, lebo rodili víno. Nejaká ta rybačkapre miestne trhovisko bola nepodstatnou čiastkou povedomia obyvateľov. Hoci zo Seiny, Temže, Tiberu aj Vltavy a čo to sú za riečky - spravili Paríž, Londýn, Rím i Praha svoju integrálnu súčasť a so svojou riekou žili a pestovali si ju, tu rieka tiekla pomimo a osud mesta nespoluvytvárala, a nijako ani nevzrušovala záujem ľudí. Pravda - hrozili od nej záplavy, to však bolo aj všade inde, a predsa sa ľudia s riekou zžili, milovali ju a prichýlili ju.

Nuž v tomto je tá tradícia vinohradníkov, ale z tej treba vychádzať, ak chceme vytušiť, kde je tu dych a duch mesta, a dokonca, či nie je tých mýtických géniov loci v našom prípade viacero. Lebo to, že Rieka, tečúca mestom, serie na ostentatívne obrátenie chrbta a nesie svoje úžasné posolstvo nerušene ďalej a vždy znova, sa nedá nevidieť, ak Rieku aspoň jedenkrát zazrieme. Je sám majestát. A právom. Nie azda len pre mohutnosť svojho toku. Ale bola to ona, ktorá sa stala vstupnou cestou každej civilizácie do vnútra Európy už pred piatimi, možno šiestimi tisíckami rokov, ak rátame od nás. Po nej prichádzali ľudia stále znova a znova, aby založili domov a vlasť - nie utečenci, nie dobrodruhovia, či stvanci, ale uvedomelí a húževnatí pracovníci, ktorí chceli nie koristiť, ale budovať život. A zaniesli ho po nej až ďaleko, ďaleko na západ. A prichádzali stále ďalší. A stále ďlaší prinášali nové a obohacovali všetku zem. Čím by bola Európa bez tejto rieky! Dávno, dávno predtým, než začali vlna za vlnou prichádzali dobyvatelia, drancovatelia, podpaľači, uzurpátori - niektorí veru len na krátky čas - po stepi, na koňoch a s vozmi, prúdila po tej rieke, v mieri a plná krásy, ľudská práca. O mnoho neskôr tvorila Rieka čosi ako hranicu a tak to ostalo po stáročia. Ale hranica, ako ju poznáme my, bola pre Rimanov neznámym pojmom, Rím bol tam, kde bol prítomný rímsky občan (a nielen vojak), a tak hovoriť o "hraniciach" ríše je síce bežná historická konvencia, ale je to fiktívne. Hovoriť, že tam, kde vzniklo moje mesto, bolo barbaricum, z ktorého sa hladnýmiočami hľadelo na usporiadanú civilizáciu, nie je celkom pravda. Na našom brehu rieky žili väčšinu času - onej historickej epizódy, ktorú predstavuje Rím - nielen legionári v táboroch (väčších či menších), no i civili, a necítili sa na nepriteľskom území. V pokoji hospodárili, bezpochyby aj na vinohradoch (veď prvé archeologické doklady vinohradníctva sú tu o tisíc rokov strašie než rímske).V jednej z dnešních častí mesta sa rozkladala ozajstná mediteriálna vila so všetkými vymoženosťami, ktoré bohatí potrebovali, a až za súmraku čias bola krajina "odstúpená" tým na koňoch, v tomto prípade Hunom. Podstúpená či odstúpená, nie prehratá - acius, vraj už "posledný Riman", vraj nie- ju "daroval". Čo sa týka môjho mesta, nič moc sa nestalo. Oproti desiatkam ozajstných rímskych miest, ktoré vyšli na psí tridsiatok, tu možno aj zopýr osadníkov - provinčných Rimanov - ostalo, lebo aj Huni chceli piť víno. No pravda - od tých čias tisíc rokov na rieke skoro neplávali lode. Tak ako za čias Ríše tu bola premávka, myslí, hustejšia ako dnes (menších lodí bol potrebný väčší počet), tak odrazu nič. Vieme, že Niebelungovia putujú ku kráľovi Etzelovi len v ságe, v skutočnosti rieka osirela - bolo jej to tiež jedno. Tak ako je jej jedno, že moje mesto ju chce až doteraz ignorovať. Nie rieke je to na škodu, ale mestu. Ale aj to spoluvytvára mýtus lokality. Dnes to badať na vnútornej tenzii, ktorú vytvára fakt sotva tridsaťročnej existencie jednej tretiny mesta za riekou. Tenzie nielen urbanistickej - urbanisti sa ráčili správať tak, akoby Rieky nebolo. Azda najradšej by ju boli videli niekde inde, odviedli koryto inam, či ho azda prekryli betónom. No nechajme ich, čo pokazili, nie je určené pre večnosť. Iné je dôležité: mesto za riekou má vlastný dych a ja cítim, ako sa nad ním vznáša iný mýtus, starý, prastarý, no pre doterajšie mesto nečakane nový, dých dávnej, večenej panónskej stepi, pre náprotivný breh veru nezvyčajný, až tak, že by sa mu chcel akosi brániť, no neubráni sa mu. Však sú tam na onom brehu aj rímske kastely, rímske cesty, rovnako ako všetky bohyne polí a ich roľníkov, čo sa ich tu za šesťtisíc rokov vystriedalo. Tie sú tam a konajú. Stojac tvárou ku kataklizme ďalšieho storočia, neodvažujem sa o tom, čo z tej zmesi vplyvov môže vzísť, povedať nič. Ale ak sa nejako zachráni tento kúsok planéty, je isté, že by niečo vyrástlo: tak je to vždy a všade, kde sa toľko na prvý pohľad heterogénnym vpyvov náhle konfrontuje.

Som zďaleka. Prišiel som starý. Celý život som prežil v jednom z najkrajších a najchýrnejších miest Európy. Čo je tu asi vo vzduchu, že sa cítim excitovaný aj pro zriedkavých vychádzakach do tohto mesta, dokonca aj doma na hlavnej ulici? Veď mi tu zomrela družka, pár mesiacov na to, čo sme prišli, a bez nej na prechádzky nechodím, lebo som sa nasilu prikoval k práci, aby som nepodľahol demoralizácii opusteného starca. Mal by som len smútiť, alebo akosi len vegetovať - a mesto mi pomáha. Čím? Keby nemalo svoj mýtus, nepoznalo ducha miesta, kde je, nezrodilo sa s dušou, nemalo by mi čo povedať - bolo by to nemožné, pretože som, čo sa atmosféry loci týka, priveľmi rozmaznaný a priberčivý. Je nad sily jedného človeka, aj keby bol básnikom, toho ducha, ten mýtus identifikovať. To chce generácie zamilovaných. V danom prípade aj hrošiu kožu voči inercii tých, čo tu len prebývajú a nežijú a proti zločinom, ktoré narobili vraj vlasteneckí megalomanskí urbanisti - ako som už spomenul. Aj pokornú dôveru, že mňa starkého, si ešte vôbec ten duch všimne. Zatiaľ bol voči mne ústretový. Nemôžem sa sťažovať. Dal sa mi poznať v ôznych západoch slnka na náprotivnej strane Rieky aj v neskorom popoludní v krátkej, úzkej, a stále frekventovanej Kostolnej uličke. A napriek tomu, že tu veru nie sú krčmy, aké som celý život obľuboval, aj v niektorých na prvý pohľad tuctových kaviarničkách. Ak budem zdravý a budem mať voľný čas, chcem sa za ním vydať na dlhšiu púť. Priťahuje ma - azda práve preto, že druhí to popierajú. Ako činmi, tak aj slovami. Keby som bol geológom, nástojil by som na tom, že hlboko vnútri zeme je na tomto mieste zlom, keby som bol etnografom, hovoril by som o strácajúcej sa vôni pozostatkov dávneho spoločenstva štyroch etník. Keby som bol historikom, naďabil by som na to, že je to jediné hlavné mesto na svete, ktorého katastrálne hranice sú súčasne hranicami troch štátov, či naopak na to, že to bolo mesto vždy bezvýznamné, ako zástavka medzi druhými mestami, naozaj veľkými a veľkolepými. No nie som nič z toho a moja profesia filozofia je tomu všetkému priveľmi vzdialená. Môžem byť teda len malým dieťaťom, ktoré sa zoznamuje s tým, čo je pre veľkých také triviálne, že si ani neuvedomujú, že to existuje. Svet dieťaťa je svetom, v ktorom nevidené je objavom, necenené pokladom a zabudnuté odhalením tajomstiev.

(1997)

Z pripravovanej antológie českých slovacík Emila Charousa Rozdíly sbližují, Slovenský literárny klub v ČR, 2005


Zpět na obsah