ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Rakúsovo spectaculum mundi

RAKÚSOVO SPECTACULUM MUNDI

Stanislav Rakús debutoval v polovině sedmdesátých let sbírkou povídek Žobráci (1976), kterou záhy následovala próza Pieseň o studničnej vode (1979) přeložená též do češtiny (1982). V osmdesátých a devadesátých letech se Stanislav Rakús věnoval především literární vědě - postupně vyšly odborné práce Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995). Desetiletou pauzu od vydání posledního prózy (Temporálne poznámky, 1993) ukončil loňského roku knihou Nenapísaný román (2004).

Již její název poukazuje na fakt, že se tu nebude jednat o klasický ("úplný") románový útvar. Próza má totiž povahu zdánlivě samostatných zápisků (charakterových črt, drobných skečů z hospodského, pracovního, rodinného prostředí), které mají sloužit jako podklad pro rozsáhlejší práci, jejíž hlavní devízou by měla být nezavršená ("nenapísaná") kompozice. Vzhledem k deníkové povaze jednotlivých záznamů blíží se Nenapísaný román formě dokumentu; jeho téma je vymezeno prostorově osobou protagonisty, časově jeho působením v divadle. Také princip dějové gradace zakončené pointou je v románu jako celku potlačen a týká se především dějových celků dílčích (kapitol, ale i jejich částí). Právě na malé textové ploše se projevuje autorova schopnost dokonale postihnout detail a zdůraznit jeho konfliktní rovinu; dílčí motivy zakomponuje do celku tak, že plasticky vystihují danou situaci a podtrhují její tragikomický (někdy vyloženě směšný) charakter.

Z hlediska tvarového využívá Stanislav Rakús postupů postmoderní literatury. Na základní dějovou linii jsou vrstveny další epizody, vzpomínky, hospodská vyprávění tak, že se jednotlivé kapitoly v některých momentech formou přibližují rámcové povídce. Toto volnější pojetí kompozice odkrývá prostor pro uplatnění literárněvědné erudice Stanislava Rakúse, umožňuje mu organicky prokládat text svými odbornými postřehy (o průběhu vypravěčovy zapisovatelské činnosti) nebo používat intertextuální vazby (v podobě citací z cizích textů).

Vypravěčem-kronikářem je do značné míry autobiografický hrdina Adam Zachariáš - původně člen katedry slovenského jazyka a literatury, který byl z politických důvodů uvolněn z pracovního poměru na vysoké škole a v čase vyprávění působí jako dramaturg v divadle. Z nového pracovního prostředí se rekrutují další románové postavy. Jejich charaktery a historky se stávají součástí záznamů Adama Zachariáše, který, jak už bylo řečeno, svou osobou a svým působením v divadle, ohraničuje prostor a čas románu. Z daného hlediska může být Nenapísaný román chápán jako jakási zpověď politicky nepohodlného intelektuála. Avšak prostřednictvím jeho sběratelské vášně, která se projevuje protagonistovým zaujetím pro shromažďování drobných črt "ze života", v nichž vystupují nejrůznější, většinou dost podivínské postavičky (z řad nynějších spolupracovníků, bývalých univerzitních kolegů, příbuzných a známých), se nám otevírá další možnost uchopení textu - jeho sociologicko-psychologická, ale i politická rovina. Zpracováním osobních zážitků a hospodských rozhovorů, v nichž se po hrabalovsku vrší jeden příběh na druhý, reflektuje totiž autor důležité atributy normalizačního období: absurdní politické a sociální mechanismy, které se nenápadně vkrádají do vztahů jak pracovních, tak přátelských nebo rodinných. Zachariášovi respektive Rakúsovi "obyčejní lidé" nejsou obdařeni tragickým patosem velkých hrdinů; ten se vynořuje na povrch až v jejich výčtu a v podobě dosti nelichotivé odhaluje "tragédii" nedávno minulé doby: pravidelnost s jakou se v myšlení a jednání jednotlivců opakují dobové stereotypy a neschopnost tyto jednoduché šablony překonat.

Stanislav Rakús patří mezi slovenské literáty (např. vedle Rudolfa Slobody), kteří mistrovsky ovládají tok textu: diriguje jeho průběh - zrychluje a zpomaluje, ve správnou chvíli nechává zaznít kakofonické nebo eufonické tóny, a přitom udržuje od děje (sebe)ironický odstup. Způsob ironie, která do značné míry vyplývá z "dospělého" pohledu Rakúsova hrdiny, nabízí srovnání s odlišným pojetím ironie, které přinesla poslední dekáda v české literatuře a která spočívá v častém využití dětského vypravěče jako průvodce po normalizačním období. Reflexe reality očima dětského hrdiny (např. v Hrdém Budžesovi Ireny Douskové nebo Vieweghových Báječných letech pod psa) je postavena na nekritickém, bezprostředním a emotivním vnímání reality dítětem. Ironický efekt v těchto prózách je založen na kontrastu nutně idealizujícího (dětského) pohledu s "neideální" historickou skutečností, zatímco v románu Stanislava Rakúse spočívá v racionální věcnosti, s jakou autor (vypravěč) realitu nazírá. Srovnání těchto dvou přístupů nabízí otázku k nekonečným akademickým debatám, který z uvedených dvou druhů stylizace lze považovat za "větší kumšt".

S jistotou lze tvrdit, že v Rakúsově Nenapísaném románu se velká míra ironie stává pramenem smíchu vysvobozujícího tragickou malost vypravěče i postav ostatních, aniž by se přiblížila nihilistickému pohrdání světem.

HELENA VYPLELOVÁ


Rakús, Stanislav: Nenapísaný román

L.C.A. Publishers Group, Levice 2004, 160 s

Ukázka z první kapitoly, v níž se pojednává o branném dni vysokoškolských pedagogů

(...) " Všetko má svoj rozmer a mieru. Aj u tých, ktorým sa neušlo miesto v špičkových pozíciách, no svojimi zásadovými postojmi, odolnosťou voči nástrahám nepriateľských síl i tým, že nezlyhali v čase skúšok, patria tam, kam fakultná špička. Aj oni prišli na branný deň v tesilových oblekoch, v poltopánkach a v montgomerákoch.

Platí to i o docentovi Michalovi Lipnikovi, kandidátovi vied. Kým sa k nemu nepripojí prodekan, bude kráčať neďaleko Zachariáša sám. Aj pri svojich pevných postojoch je Lipnik vo viacerých ohľadoch dosť zvláštny, priam problémový človek. I preto sa neprepracoval až celkom hore. Ani jeho zovňajšok nie je stopercentný. Napriek veľkej a dôkladnej plešivosti sú Lipnikovou slabinou práve vlasy. To, čo mu z nich na bokoch a vzadu zostalo, sa dá hodnotiť ako nedostatočne prostrihnuté, bezmála bujné. Vzbudzuje to dojem, akoby Lipnika nikto z blízkych - možno úmyselne - na problém vlasov neupozornil. Dobrý pozorovateľ a analytik by azda z tejto Lipnikovej osobitosti vedel vyvodiť jeho sklony k nečakaným erotickým vzplanutiam. Keď však kráčal v tesilovom obleku a v čiernych poltopánkach jarnou krajinou, nik z účastníkov branného dňa netušil, že už o pol druha mesiaca pohryzie poslucháčku. Pôvodne ju pohrýzť nechcel, chcel ju iba po skúške, ako vysvetľoval, pobozkať za peknú odpoveď. Zrejme mal pri tomto úkone pootvorené ústa, a tak ju, keď sa začala brániť a trhať, zachytil očným zubom nad hornou perou. Poslucháčka ho oznámila a on musel odísť z fakulty. Musel odísť, hoci ju nepohrýzol pred svedkami a v zásadných otázkach nikdy nezaváhal. Vedúci činitelia fakulty, blízki Lipnikovi tým, že ani oni nikdy nezaváhali, ponechali v danom prípade zásadné otázky a pevné postoje bokom a sústredili se len na akt pohryznutia. Tento delikt im prišiel vhod. Neprijali Lipnikovu verziu, že si poslucháčka vo veľkom napätí ublížila na pere sama. Karhavými, no priateľskými slovami, dôvernými gestami a osloveniami v ňom vyvolali dojem, že eventuálne priznanie neprekročí hranice súkromného pohovoru a zostane pred osadenstvom fakulty utajené. Pri tejto predstave sa Michal Lipnik napokon priznal. Urobil tak v nádeji, že keď pred svojimi blízkymi, v principiálnych otázkach rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi, známymi už od mladosti a detstva, prejaví väčšiu dávku otvorenosti, nájde v nich spojencov pri hľadaní východiska z nepríjemnej situácie. Zanovito však trval na odbornej verzii svojho konania, na tom, že pohnútkou na bozk bola len a len emócia, ktorá náhle vyplynula z peknej, mimorádne kvalitnej odpovede poslucháčky. Tento výklad prežíval tak intenzívne a gradujúco, že sa pri jednom z jeho posledných opakovaní naplno a zvnútra rozplakal. Iba potom, keď si myslel, že je už všetko v poriadku, v pohode volnej, takmer familiárnej debaty, pri ktorej se nevdojak prešlo do nárečia, začalo vtipkovať a hovoriť i o sexe, pripustil, že postihnutá je bohato obdarená aj telesnými prednosťami a ako taká má už zrejme kadečo za sebou.

V tých chvíľach však už bolo o všetkom rozhodnuté. Vôbec nezáležalo na tom, či mal Lipnikov výstrelok erotický, alebo skrz-naskrz smiešny, detsky naivný odborný podklad. Dôležité bolo, že sa konečne našlo čosi, čo dalo vedúcim činiteľom fakulty príležitosť zbaviť sa človeka, ktorý sa svojou existenciou a počínaním kompromitoval v očiach dvojtvárnych, povýšeneckých, elitársky založených jednotlivcov aj tých, čo slúžili rovnakým ideálom ako LIpnik. Takýto krok bude navyše ukážkou, že pevnosť postojov v zásadných otázkach sa nedá oddeľovať od osobnej morálky.

Michal Lipnik mal väčšie i menšie nedostatky. Popri nepristrihnutých, takmer bujných vlasov patrila k jeho menším nedostatkom aj výslovnosť. Bujné vlasy by sa dali pristrihnúť, no s výslovnosťou, znehodnocovanou pri tvorbe samohlások agresívnymi, svojím zázemím a pôvodom však priehľadnými pazvukmi, s artikuláciou, v ktorej nezodpovedala jazykovej norme ani prevažná časť spoluhlások a ktorá vzbudzovala pozornosť i dôslednou neprítomnosťou kvantity a dvojhlások, nuž s tým všetkým prežije Michal Lipnik pravdepodobne už celý zvyšok svojho života. Jeho nedostatky zmierňuje fakt, že sa venuje disciplíne, pre ktorú nie je jazyková čistota rozhodujúca a nevyhnutná. Predstaviteľom fakulty Lipnikova výslovnosť až tak uši neťahá. V ovela väčšej miere ako on sa približujú jazykovej norme, vedia zachytiť povahu jeho najvýraznejších jazykových výkyvov, no vedomí si toho, že aj v ich reči a prejavoch môže ktosi z nežičlivcov vyhľadávať odchýlky od normy, stavajú do popredia iné hodnoty, než je hodnota jazykovej čistoty. Milšia im je Lipnikova vernosť ideálom, jeho pevné postoje a presvedčenie ako jazykový perfekcionizmus tých, ktorí navonok lojálni a kajúcni nikdy nedospeli názorovo tam, kam Lipnik. A jednako treba aj kvôli týmto ľuďom pokladať výraznosť jeho jazykových problémov za nedostatok, ktorý pri komplexnom zvažovaní prispeje - hoci len v menšej miere - k Lipnikovmu odchodu z fakulty. Vo väčšej miere sa o to pričiní jeho neohrabanosť, pomalosť v myslení, lineárnosť, výkyvy v primeranom správaní.

Aj iným sa stane, že sa občas verejne, pred tvárou fakulty opijú. Je však rozdiel, či sa niekto opije pri takých príležitostiach, akými sú oslavy Dňa učiteľov a Medzinárodného dňa žien, alebo v opitom stave diskutuje na vážne, pracovne zameranej schôdzi zamestnancov fakulty, zastúpenej aj vybranými študentmi, delegátmi z radov administratívneho a technického personálu, kompletným učiteľským zborom i hosťami z nadriadených orgánov.

Sprvu sa zdá, že je všetko vporiadku - oslovenie, úvod, nadýchnutie sa pred tým, kvôli čomu sa odhodlal diskutovať. Vzápätí sa však Lipnik začne krútit okolo akéhosi zahanbujúco podradného problému, z ktorého sa nevie vymotať. Nejasnosť svojho vystúpenia vyvažuje kritickým nasadením, silou hlasu, výraznosťou gest i tým, že zrazu zakričí:

- Nekop ma, súdruh Andrejko!

Vtedy zasiahne aj predsedajúci.

- Nechaj ma dohovoriť, Juraj! - povie mu Lipnik.

Ján Andrejko sa už svojho kolegu kopnúť neodváži a pritom je čoraz zjavnejšie, že ak má tento aktív pokračovať a nadobudnúť opäť dôstojný ráz, pomôže iba energický zásah.

Až dekanovi sa podarí Michala Lipnika prerušiť. Vyzve ho, aby to, o čom chce ešte hovoriť, spracoval a odovzdal písomne.

Lipnik sa zháči, zaváha a v tej chvíli ho Andrejko pod náporom dekanovej autority, ktorá v ňom uvoľnila nahromadené rozhorčenie, stiahne, priam strhne na stoličku.

Nebolo veľa takých Lipnikových vystúpení, no stali sa pamätnými. Necelé tri mesiace pred odchodom z fakulty kráča Michal Lipnik na brannom dni v tesilových šatách, zapáchajúcich pod pazuchami starým potom, stále sám. Pot ho sprevádza v každom oblečení. Možno i on zohral svoju úlohu v tom, že sa Lipnikovi blízki postavili do roly nekompromisných sudcov a využili jeho príhodu s poslucháčkou, ktorá nemala nijaké významnejšie zázemie, na vynesenie tvrdého, svojím spôsobom hraničného rozsudku.

Lipnik je v chôdzi zamyslený a zachmúrený, v teréne za mestom pôsobí tak, akoby nevedel, že k brannému dňu patrí radosť, zhovorčivosť, veselosť i vtip, akoby mu uniklo, že predstavitelia fakulty majú dobrú náladu a správajú sa inak ako v budove školy. Prehodia pár slov aj s tými, ktorým na chodbách fakulty sotva odpovedajú na pozdrav. Vyvoláva to dojem, že branný deň ich aspoň dočasne oslobodil od povinností, ktoré im nedovoľujú naplno vnímať okolie. Po tejto stránke pripomína branný deň výlet, uvoľnenie, regeneráciu. Prispieva k tomu svojimi vôňami, farbami a tvarmi aj kopcovitá krajina. V skutočnosti však branný deň nemá s výletom nič spoločné. Svedčia o tom i vyradené tesilové obleky. Možno si v nich ľahnúť na zem, hádzať granátom, strieľať zo vzduchovky, hrať prípadne aj futbal a pritom nie je nič, čo by poukazovalo na akúsi turistickú bezstarostnosť a nezáväznosť. Tvarovo sa zhodujú s oblečením, v akom vysokoškolský učiteľ prednáša. Je to tak preto, že svojím významom patrí branný deň k najzávažnejším dňom v živote fakulty." (...)

(s. 9-14)


Zpět na obsah