SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ĽUDOVÉ NÔTY OD VÁHU A VLTAVY

Česko-slovenský večer

Je dnes oprávnená požiadavka, aby nositeľ folklóru mal korene v dedinskom prostredí? Iste, ak podávateľ ľudového tanca či spevu vyrastal v regióne, kde s tým odmalička zrastal a prešlo mu to do krvi, potom je jeho umelecké podanie prýštiace z neho samého. Ale dnes, keď väčšina z nás žije (a aj vyrastá) v mestských aglomeráciách, s obdivom tým väčším treba vnímať hodnoverné prejavy odpozorované z prejavov ich nositeľov v minulosti a schopnosť zrásť s nimi natoľko, že sú na nerozoznanie od tých pôvodných.

Takýto pocit ma sprevádzal na vystúpení jedného z troch súborov, ktoré sa predstavili v programe Na lidovou notu od Váhu a Vltavy, súboru Šarvanci v Městskej knihovne v Prahe. Doslova unesená som bola výkonom tanečníka Jirku Pelnářa. Že vraj Pražák? Bolo radosť sa pozerať na tance zo Šariša v podaní členov súboru. Nohy tancovali akoby samy, presnosť krokových variácií, umelecký výraz, prežitok... To, čomu sa v balete hovorí "vydreté", tam vôbec nebolo poznať. Nepôsobilo to umelo a ani najostrieľanejší choreograf by myslím nebol mohol nájsť chybičku. Je to iste aj zásluhou toho, že ostrieľaní choreografovia bdejú nad nácvikom súboru a prísnymi požiadavkami, ale najmä schopnosťou kreovať postavia číslo s plnou parádou také, aké má byť. A viem si predstaviť, že je to v neposlednom rade aj zásluhou vedúcej súboru Viery Zemanovej, ktorá vlieva potrebnú energiu a zápal. Súbor Šarvanci má vynikajúceho primáša Juraja Karlíka. Dokonalý kontráš je mu Ľubo Pípal. "Nepojdem do domu, bo nemam ku komu" mi znelo, ani keby som bola na východoslovenskej svadbe. (Pred koľkými že to rokmi? Nech to radšej zostane utajené.)

Aby chvála večera neprekypovala, hneď aj niekoľko (malých) nedostatkov. Moderovanie večera si zaslúžilo ucelenejšiu koncepciu a profesionálnejšie prejavy. Útržkovité informácie na úvod boli na škodu, mohli navodiť entré súborov hodnotnejšie. Moderácia v druhom bloku - uvoľnená a výstižná - už navodzovala atmosféru prostredia, do ktorého sme sa mali dostať vzápätí (napríklad pri "Sousedskej" z južných Čiech v podaní českého folklórneho súboru Mateník). Škoda bolo aj chvíľ, keď sólistka súboru Otava z Nového Mesta nad Váhom nestála pri mikrofóne a jej výrazný hlas sa strácal. Keď podišla bližšie, bolže to rezký hlas!

Na záver treba len vysloviť želanie, aby takých večerov, aký bol ten v Mestskej knižnici v Prahe, bolo čo najviac. Veď - ako povedali zástupcovia "zaštiťovateľov" programu Zdeněk Pšenica, predseda Folklórneho združenia ČR a Pavol Zatĺkaj z Veľvyslanectva SR v Prahe, naše krajiny sú folklórne veľmoci. Nezaškodí si to ozrejmovať čo najčastejšie.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah