SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SKÚMATEĽ LITERATÚR AJ VZŤAHOV

Profesor Miloš Tomčík osemdesiatročný

S niektorými ľuďmi sa zoznámite, prv než ich poznáte osobne. S profesorom Milošom Tomčíkom som sa zoznámila počas svojich stredoškolských štúdií. A to tak, že mi dal základ na celý život. V jednom malom slovenskom mestečku, kde som navštevovala SVŠ - povedali by sme dokonca, že tam líšky dávajú dobrú noc - som mala to šťastie, že sme slovenskú literatúru preberali podľa učebníc, ktorých bol spolu s Mikulášom Gašparíkom autorom. Učebnice boli z rokov 1968-69 a patrila k nim aj Čítanka. Veľmi lapidárne, s citom pedagóga, ktorý vie, koho má pred sebou, vysvetľuje autor pojmy ako moderna, avantgarda, slovesná tvorba. Vďaka nemu som obsiahla (aspoň sa domnievam) zmysel niektorých abstrakt, dozvedela sa, čo rozumieť pod pojmami existencializmus, surrealizmus, dadaizmus či expresionizmus. Kto to bol Sartre, Camus, Solženicyn, zo slovenskej spisby mená ako Valentín Beniak, Tido J. Gašpar, Ivan Horváth, Ján Hrušovský. Zaiste aj vďaka nášmu profesorovi slovenčiny, ktorý vedel s učebnicami pracovať. Že je to samozrejmá stredoškolská látka? Nie tak celkom. Pár rokov po nás učebnice stiahli z obehu a niektorí z menovaných tvorcov už v učebných osnovách neboli. Ale nešlo len o mená. Aj o to, že takto pojatý predmet slovenská literatúra dával jedincovi rozlet, učil ho vnímať umenie, a to aj výtvarné. Knihy boli popretkávané ilustráciami popredných moderných výtvarníkov, takže ste si mohli vytvoriť kontúry postáv a predmetov takého Milana Paštéku, Milana Laluhu, Kolomana Sokola... Z učebníc som doslova "žila" aj na vysokoškolských štúdiách v Bratislave a nevedno, či nie aj ďalej.

Moje priame stretnutie s profesorom Tomčíkom sa odohralo až na pražskej pôde v rokoch sedemdesiatych. Prednášal na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a išli chýry, že predtým bol na univerzite v Bordeaux vo Francúzsku. Aj také chýry, že mu je česká kultúra hneď po slovenskej tá najbližšia a že sa tým netají. Profesor Tomčík mi pripadal ako typ intelektuála a vedca, ktorý neokázalo, ale vždy majúc na zreteli dôležitosť vzájomných vzťahov, zaujato vystupoval na podujatiach pražského Klubu slovenskej kultúry. Etické aspekty medziľudských vzťahov mu, zdalo sa, ležali na srdci prednostne.

Niekedy v osemdesiatych rokoch sa profesor Tomčík vrátil do Bratislavy. Keď sa tam bol zakladal Kruh priateľov českej kultúry, prichodilo mi ako naprosto samozrejmé, že sa stal jedným z jeho činovníkov. Viem si predstaviť, ako približoval slovenským záujemcom o českú kultúru mnohé kultúrnotvorné veličiny z Čiech. Viem si predstaviť aj to, že po rozdelení federácie trpel, keď sa kultúry, v jeho srdci a v jeho ponímaní ak nie zrastené, tak jedna do druhej prerastené, rozdvojili. Píše o tom vo vlastnom životopise, a na to, akého mierneho naturelu je pán profesor Tomčík, je to už čo povedať: "Po roku 1993 - teda po rozdelení Československej federácie - nastali ťažké podmienky pre činnosť Kruhu priateľov českej kultúry. Ministri kultúry vlády pána Mečiara nepriali myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti. Preto bolo takmer nemožné utvoriť koherentnú a aktívnu inštitúciu, ktorá by pokračovala ďalej."

Hľadisko úzkych vzťahov českej a slovenskej literatúry uplatňoval profesor Tomčík i vo svojich literárnokritických a literárnohistorických prácach, napríklad v knihe Literárne dvojobrazy (1976), Epické súradnice (1980), Tvorba a kritika (1987) , v mnohých štúdiách (slovenský vzťah k Wolkerovi, Hviezdoslav a česká skutočnosť a ďalších). Prispieva do slovenských, českých i zahraničných odborných časopisov. V roku, kedy sa profesor Tomčík dožíva osemdesiatky, ostáva želanie, aby sa naplnili prajné výpovede z jeho úst, vyslovené na pražskej pôde: "Úprimne si želám, aby sa menšinové spolky v Čechách, ktorých je chvalabohu niekoľko, naďalej úspešne rozvíjali a aby zostali spoľahlivým mostom spojenia a spolupráce medzi slovenským a českým národným spoločenstvom. Toto želanie vyslovujem nielen kvôli porozumeniu medzi našimi dvoma republikami a národmi, ale aj kvôli integračným úsiliam ostatných európskych štátov a národov. Dnes sa znovu ukazuje, že formovanie európskej súčinnosti bude síce naďalej zložité, ale že zostane dôležitou skúškou vzájomnej tolerancie a osudovou záležitosťou mieru na európskom kontinente."

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah