Prednedávnom jeden známy poznamenal, stretnúc ma na ulici, po ktorej som doslova nedôstojne bežala s výrazom štvanca, že človek, zaťažený prácou nad vlastné sily, sa pozná najmä podľa toho, že takmer nikdy nezdvíha hlavu nad úroveň svojich očí. V tempe, v ktorom žijeme, máme totiž len ťažko čas sledovať prekrásne sochy vo výklenkoch pod strechami, ornamenty na ich štítoch, kvety na stromoch či už nebodaj beh oblakov alebo svit mesiaca...

Vlastne som nemala čas dokonca ani nad týmito slovami zauvažovať a preleteli mi mysľou až celkom nedávno, keď som bola v Bratislave ako hosť na večere Ľubomíra Feldeka "Bratislavská káva" (píšeme o ňom na inej stránke tohto čísla Slovenských dotykov). Predstavovala som činnosť Slovensko-českého klubu a úprimne ma to aj samu zarazilo, keď som takto súhrnne vymenúvala všetky aktivity, čo sa okolo klubu nabalili - časopis, knihy, divadelný žurnál, Česko Slovenská Scéna, celosvetový internetový denník Český a slovenský svet, festivaly slovenskej kultúry po českých mestách, rozbeh novozriadeného Klubu slovenských spisovateľov v ČR, spoluorganizovanie medzinárodnej detskej súťaže Eurorebus, ktorú rozširujeme do celého visegradského priestoru, príprava konferencií najrôznejšieho typu, o akciách menšieho rozmeru ani nehovoriac. Píšem, že ma to zarazilo, pretože som pobadala nedôveru na tvárach niektorých novinárov, ktorí, keď sa spýtali, koľko ľudí celú túto prácu realizuje, tak dostali pravdivú odpoveď, že profesionálnych pracovníkov je nás doslova tri a pol (a vôbec to nebolo vyslovené ako hyperbola!). Zabrzdila som ďalšie otázky úprimným povzdychom: "Nepýtajte sa ma, ako to stíhame. To neviem..." Už som však nedodala, že určite viem toľko, že sme prakticky stratili akýkoľvek voľný čas a napokon aj to, že spôsob života, ktorý pod všetkým tým tlakom nových a nových aktivít vedieme, nebude nepochybne najzdravší. A radšej to nebudem konzultovať so žiadnym lekárom!

Pravdu povediac, sú časy, kedy podobne hekticky žije obrovské množstvo ľudí - nemyslím si preto, že sme nejakou výnimkou, i keď bez preháňania nepochybne patríme medzi tých, ktorí pracujú už na hraniciach ľudských síl. "Šťastný je ten, kto našiel svoju prácu, nech si už nežiada viacej šťastia," povedal anglický historik a filozof Thomas Carlyle. Je to nepochybne pravda - je obrovskou satisfakciou, keď človek robí to, čo ho baví, čo ho teší, čo je jeho koníčkom i životnou náplňou zároveň. Viem to, pretože to zažívam. Predsa však... Niekedy, keď sa mi podarí aspoň na chvíľu zastaviť sa (a nebýva to veru mojou zásluhou, skôr zhodou všakovakých náhod!), uvedomujem si nečakane hlboko, ako nás všetkých ten stres deformuje, ako nemáme čas cibriť, ba čo cibriť, ani len udržiavať vzájomné vzťahy aspoň na akej-takej pokojnej hladine. Nervozita a zahltenosť problémami je, priznajme si, veľmi nešťastným spolupútnikom akýchkoľvek priateľských i partnerských vzťahov, ktoré si denne po kvapkách ničíme. A keď sa i tie, ktoré sa zdajú byť najstabilnejšie, napokon rozsypú, stojíme nad ich troskami v nemom úžase, nechápuc, ako sa to vlastne všetko stalo.

Je to trošku paradoxné, pretože mnohé priateľstvá spája práve láska k spoločnej práci a prehlbuje spoluprežívanie rovnakých starostí, problémov a nepochybne i radostí. Hovorí sa, že nikoho nemôžeš mať za priateľa, s kým si predtým nezjedol lyžičku soli. Zjedli sme jej pri tejto práci s kolegami viac než dosť. Niekedy mám pocit, že napokon ani tej soli by nemalo byť priveľa. Veď nemáme čas sa na chvíľu zastaviť, porozprávať sa o súkromných problémoch (a napokon aj akéže súkromie - ani to bez času takmer nejestvuje...!), nehovoriac už o tom niekam si zájsť, zabaviť sa, uvoľniť. Ľudia na celom svete vytvárajú stále dokonalejšie diela, ale tam, kde civilizácia pokročila najďalej, sú spravidla medziľudské vzťahy najkomplikovanejšie a najlabilnejšie. V Spojených štátoch amerických patria psychiatri k najvyťaženejším lekárom a psychológovia radikálne bohatnú. Nám by možno stačilo zatiaľ si len občas nájsť čas zastaviť sa. Započúvať sa, čo hovorí ten druhý, zasmiať sa, prehovoriť vľúdne slovo, dotknúť sa jeden druhého. A verte, že tento apel neadresujem len vám, čitateľom, ale najmä nám a sebe. Uvedomujúc si dnes viac ako inokedy, že kto má čas, má život...

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah