SLOVENSKÉ DOTYKY
 

TICHÝ STAV MANŽELSKÝ

Príbehy spod Marhátu

Vinco Gregorík bol tvrdohlavý človek, ale jeho žena Zuza bola azda trikrát tvrdohlavejšia. Túto pravdu o sebe však zistili až nejaký čas po sobáši. Obom im bolo jasné: trafila kosa na kameň. A ktovie, ako by sa dve takéto nátury "pomestili" do jedného manželstva, keby si spory začali vyrovnávať inak než protestným, hrdým mlčaním. Tak napríklad Vinco sa dlhšie zdržal s kamarátmi v krčme, žena mu neuvarila obed podľa želania - rodinná obrazovka bola bez zvuku. Trvalo to pár dní, týždeň, niekoľko týždňov, ba aj mesiacov. Dohovárali im rodičia, vyčítali súrodenci, švagrovci aj kmotrovci, no všetko nadarmo. Nič sa nezmenilo, ibaže tiché dni trvali dlhšie.

Gregoríkovci mali dcéru Janku. Tá bola sprostredkovateľom aj poštárom-doručovateľom hlavatého otca a zanovitej matere. V dedine sa spočiatku o tomto nezvyčajnom manželskom zväzku veľa rozprávalo, no nakoniec, keďže k zmene nedošlo, táto téma zovšednela.

Keď si však pozorné susedky všimli, že Zuza sa zrazu začína akosi viac zaokrúhľovať v ich poctivých hlavách sa vynoril nejeden pikantný dohad o Vincových evidentných parohoch a o Zuze - hriešnici, tichej vode. Manželia sa totiž, a to dedina vedela, už vyše pol roka nerozprávali. Dohady a výmysly o otcovstve sa množili a ženičky boli zúfalé, že nijakovsky nedokázali vystriehnuť toho, kto sa v čase Vincovej neprítomnosti zakráda k Zuze. Vinco na okorenené narážky dobroprajných susedov zvykol reagovať len potuteľným úsmevom.

Dedinská modleníčka - nevymenovaná šéfka sobášnej kancelárie - stará Francka tú neinformovanosť už nemohla vydržať. Raz v podvečer zastavila Zuzu na ulici a pustila sa do nej: "Iste už víš, dývka moja, čo sa o tebe na celom okolí vyprává... jako bych ti to... no - že máš volákého fešáka a že ked Vinco neny doma, chodý za tebú na vohlady - jako keby si bola slobonná dývka. A mne sa to neste verit. Jako je to teda - máš frajíra? A gdo je to? Povedz!" Francka prísnym pohľadom skúmala Zuzinu tvár v očakávaní, že tá sa jej s plačom prizná k hriechu a zostala celá zdesená, keď sa celou dedinou obvinená Zuza zrazu len rozosmiala.

"Tak - takéto starosty majú ščil šecky tunajšé baby s vama, tetynka, na čele?! Mudrejší by urobili, keby sa račéj každá podývala na seba a porozmýšlala o vlastných hríchoch. A k téj vašej otázke: Verte - neverte, Francka, já zánného frajíra nemám a any ho nepotrebujem... ale hádam bych volákeho mohla vám pošikuvat... už ste dlhé roky vdovica. Očula som, že volakedy ste boli veliká potvora!" Starou modleníčkou poriadne zalomcovala zlosť.

"Ach, ty hnusoba jenna, že sa pána boha nebojíš?! Mne- poránnej osobe frajírov ponúkat?! Já som to predsa dobre myslela, šak sme aj tak trochu z rodyny. Tý sprosté reči o tebe a o Vincovi musíme voláko zastavit, ale bez tvójho vyjadrená to tažko pójde. Tak povedz, jak je to?"

Zuza nahodila akýsi záhadný úsmev, naklonila sa k starkej a polohlasom takto reagovala: "Nevím, Francka, prečo vás tak zaujímá akurát moje brucho. Predsa víte, že som vydatá! A kej je aj Vinco velice tvrdá kotrba, chlap je jaksapatrí, to mi móžete verit."

"Čo to trepeš, Zuza, šak já vím, že máš muža. A aj to vím, že vy dvá, hlupáci tvrdohlaví, sa už skoro rok nevypráváte. Aj vaša Janka mi to potrvdyla, chudátko malé. Tak - jako je to? S kým si sa dostala do druhého stavu? A neboj sa, nykomu to nepovím."

"Je to v porádku, tetynka, a móžete to povedat aj ostatným babám: my dvá s Vincom sa už celé mesáce hneváme, ale šak tý dolný sa nehnevajú?! No... už mi rozumíte?"

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah