Zamyslenie

Leto bolo v slovensko-maďarských politických šírkach naozaj horúce. Na jeseň sa, ako to už každú jeseň býva zvykom, trochu ochladilo. Na Slovensku zavládlo sychravé počasie, občasné hmly, sem-tam malá búrka, dažde, skrátka typická jeseň. Nad Maďarskom sa ale obloha poriadne zatiahla, a aj keď sa tomu nechce veriť, jeseň priniesla do maďarských politických šírok silné búrky a ničivé vetry. Hotové hurikány! Čo sa to v tom povodí Dunaja vlastne deje?

Nič neobvyklého, iba pravda vyplávala na povrch. A zdá sa, že pravda je veru nebezpečná vec, ak vypláva na povrch, ma následky horšie ako olejová škvrna na morskej hladine.

Maďari, tak ako Slováci a tak isto ako Česi, na jar tohto roku volili. Predvolebná kampaň sa ničím nelíšila od tej slovenskej a ani od tej českej. Bola plná sľubov a urážok, emócií a patetických výrazov, nádejí a sklamaní. Víťazstvo víťaza bolo tesné, porazený sa cítil podvedený a emócie naberali nové dimenzie. Povolebná realita sa rozchádzala s predvolebnou ilúziou, Európska únia, ako správny rodič, pripomenula maďarskej vláde, že každá peňaženka má aj dno a vláda, ako každé správne dieťa, si tieto slová vzala k srdcu a pripravila rôzne balíčky. Keďže máme stále jeseň, nešlo o balíčky vianočné. Išlo o balíčky, v ktorých boli zabalene zvyšovania daní a cien energií, znižovanie počtov miest v štátnej správe a rôzne iné opatrenia, ktoré verejnosti neboli veľmi po srsti. A už vôbec nie o chlp porazenej opozícii.

A vtom sa stalo, čo sa stať nemalo - na verejnosť sa dostala niekoľko mesiacov stará neverejná nahrávka neverejného prejavu ministerského predsedu na vnútrostraníckej porade, kde sa chudák predseda rozhodol vyrukovať s pravdou von a tak ako mu jazyk narástol, to aj všetkým tam sediacim spolustraníkom povedal. Že vraj to za posledné roky ťahali od desiatich k piatim, že štátny rozpočet sa v Európe ešte nikomu nepodarilo tak prehajdákať ako im, že voličov vlastne stále ťahali za nos, skrátka že to pekne pohnojili. A že nastal čas, aby ten hnoj odpratali, pretože ak ho neodpracú, tak sa utopia v dlhoch. A hovoril aj o tom, ako sa z toho vyhrabať, čo robiť, a aj o tom, čo nerobiť. Bol to veľký moment pravdy a precitnutia. Ako to strávili tam sediaci prítomní, sa nevie. Maďarská verejnosť to ale nestrávila. Nie je sa čomu diviť, žalúdky už mali dosť pokazené z povolebnej reality, a tak tá nahrávka bola onou povestnou poslednou kvapkou. Opozícia sa presunula z parlamentu do ulíc, kde ju nasledovalo niekoľko desaťtisíc občanov, ktorí tam každý večer vytrvávali až do skorých ranných hodín. Odniesla si to aj Maďarská štátna televízia, kam v jeden večer vtrhlo niekoľko nespokojencov a obsadili to tam ako červenoarmejci Zimný palác v 17. roku minulého storočia. Bol z toho poriadny škandál a niekoľkomiliónová škoda.

Pravdymilovný predseda sa voličom za nevyberaný slovník a aj za všetky predvolebné plané sľuby ospravedlnil a potom dostal od parlamentu dôveru. Opozícia opustila pôdu parlamentu a rozhodla sa viesť dialóg na ulici. Maďarská verejnosť sa rozpoltila, polovica nechápavo krčí plecami a druhá polovica každý večer spustí natiahnutý budík na niektorom z maďarských námestí, to aby sa predseda vlády prebral a odišiel.

Toto búrkové počasie so silnými vetrami, ktoré ničia úrodu a odnášajú strechy, maďarskej spoločnosti nijako neprospieva. Ľudia sú už premočení do nitky a čakajú na prvé slnečné lúče. Niektorí ich však čakajú sprava, iní zase zľava.

Pozerajúc sa na celú situáciu z nadhľadu treba povedať, že v povodí Dunaja sa stalo čosi nevídané, niečo, čo moderná politika nepozná. Niekto sa chcel pozrieť pravde do očí, odkryl plášť utkaný z politických klišé a nazval veci pravým menom. Priznal sa k hriechom a sľúbil, že ich všetky napraví, ak dostane novú šancu. Spoločnosť sa ale rozpoltila, niekto by mu ju aj dal, niekto je ale striktne proti novým šanciam. V každom prípade maďarská politika tak dostala šancu napísať jednu novú kapitolu svojich dejín. Či ju ale využije, to ukáže čas.

Pravdepodobne mnohí európski politici s napätým dychom čakajú na vyjasnenie, to aby vedeli, čo ich môže čakať, ak v slabej chvíli vyrukujú s pravdou von. Všetci predsa dobre vieme, že ak by hodil kameňom, kto je bez viny, väčšina kameňov by zostala nepohnutá.

TIBOR NEIZER

---

Zpět na obsah