SLOVENSKÉ DOTYKY
 

O TUNELÁROCH, FORME A OBSAHU

Úvodník

Nechcem menovať. A vlastne ani netreba, lebo tých káuz sú médiá také plné, že o nich vie naozaj každý. Tunelovanie eurofondov vysokými úradníkmi a politikmi, spojené s ktovieakými vydieraniami či dokonca plánovanými vraždami. Inokedy zasa zneužívanie grantov, určených na tvorbu pracovných miest, na výstavbu bytov, na čokoľvek.

Je hrozné, ak peniaze z našich daní miznú takýmto spôsobom v niečích hlbokých vreckách, a je jedno, či ide o dane spravované obcou, krajom, štátom, alebo sprostredkovane celou úniou. Je to strašné o to viac, že financií na skutočne potrebné projekty - kultúrne, vzdelávacie, sociálne, ale niekedy i veľké infraštruktúrne - je často zúfalo málo. Verejnosť po najnovších negatívnych správach, nie prvých, hovorí takmer jediným hlasom: sprísniť podmienky na udelenie grantov, zaviesť ďalšiu kontrolu, skomplikovať cestu k peniazom...

Lenže, paradoxne, ďalšie formuláre a procesné prekážky zahatajú cestu skôr detským domovom a malým divadlám než veľkým tunelárom. Tí každé formálne kritérium splnia. Z veľkých ziskov môžu financovať prípravu projektov agentúrami, cestovanie za potrebnými medzinárodnými zmluvami, povinné audity žiadateľov, lobbovanie, ba i tie úplatky.

Už dnes je napríklad v oblasti kultúrnych eurograntov všeobecne rozšírený problém, že ich prinajmenšom pološpekulatívne získavajú skôr špecializované agentúry, než žiadatelia, ktorí by ich potrebovali a aj si ich zaslúžili. A nie je to žiadna záležitosť "mafiánskeho prostredia postkomunistických krajín", ako naznačujú naše noviny. Prim hrajú agentúry talianske či francúzske. Povýšili tak o úroveň problém, ktorý existuje v oblasti eurograntov všade - kvôli ich administratívnej náročnosti a často veľmi formalistickému bodovaniu takmer nie je možné získať ich bez najatia profesionálnej firmy, ktorá ich vypracuje. Často ich tvoria bývalí zamestnanci štátnych či európskych inštitúcií, ktorí pomáhali podmienky nastaviť a teraz na ich zložitosti a svojich nadštandardných znalostiach dobre zarábajú. Kultúrna politika Európskej únie, oproti politikám typu poľnohospodárskej naozaj tá povestná popoluška, tak dotuje bohaté firmy, ktorým o kultúru naozaj nejde. Navyše úspešným žiadateľom môže byť iba veľká inštitúcia s veľkým rozpočtom - eurogranty majú totiž veľký objem a pritom vyžadujú spolufinancovanie, väčšinou päťdesiatpercentné. Teda nepatrne nadnesene možno povedať, že je to ako s úvermi - dostanete ho až vtedy, keď dokážete, že ho nepotrebujete... A toto celé je iba príklad za všetky, pars pro toto. O eurograntoch - aj vo všetkých ostatných oblastiach - to platí takmer všeobecne, o iných, národných grantoch čím ďalej tým viac. Naši byrokrati sa od tých bruselských už stihli všeličomu priučiť a tiež podľahli ilúzii, že viac administratívnych nárokov znamená väčšiu akurátnosť pri nakladaní s peniazmi.

Paradoxom je, že mnoho inštitúcií, ktoré udeľujú granty a dotácie, vôbec nekontroluje, či sa dané podujatie uskutočnilo, kniha vyšla, nezamestnaný vyškolil... Stačí, ak sú v poriadku faktúry a vyúčtovanie vytlačené štvorfarebne a zviazané v pekných doskách. Nie nadarmo majú slová formulár a formalizmus spoločný koreň - forma. Čo tam po obsahu?

Samozrejme, nechcem generalizovať, ale takáto tendencia sa niekde naozaj nedá prehliadnuť.

Ako teda z toho? Rozhodne nie rozširovaním formulárov zo štyridsať strán na osemdesiat, ani povinnosťou prikladať ku každej žiadosti namiesto piatich potvrdení s okrúhlou pečiatkou rovno pätnásť. Skôr naopak, formuláre mierne skrátiť, ale skonkretizovať. Zamerať sa viac na obsah, od "nabubrelých" formulácií presunúť priazeň ku konkrétnej, dokázateľnej práci. Nebodovať farebnosť formulárov, ale prihliadať k názoru prizvaných odborníkov na danú oblasť. A najmä na európskej úrovni namiesto niekoľkých obrovských grantov udeľovať viac menších. Na tie dosiahnu aj normálni smrteľníci a pre veľké mafie budú menšie granty menej zaujímavé.

Nedá sa to samozrejme vždy a vo všetkom, ale smer by mal byť tento. Teda ak nechceme stále iba nadávať pred obrazovkou, aká sú tie granty zlodejina. Výsledkom by tiež mohlo byť, že verejnosť ich napokon zavrhne, politici jej názoru podľahnú a kultúra, školstvo, pamiatky, hendikepovaní či rôzne menšiny, tí všetci zaplačú. A my budeme chudobní. Nesmierne chudobní budeme s plnými peňaženkami sedieť vo fastfoodoch a rozprávať sa o najnovšej reality šou...

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah