SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Slovensko-české desaťročie po vzniku samostatných štátov

Ohliadnutie za rozdelením..... rôznymi očami

Pád komunizmu v roku 1989 vniesol do našich životov novú dynamiku, iné plynutie času. Zrazu sa pred nami otvoril slobodný priestor, ktorý sme mohli naplniť svojou vôlou bez čakania či spoliehania sa na príkaz jednej politickej strany. Bol to obrovský psychologický zlom. O inom plynutí času píšem preto, že sa blížime k desiatemu výročiu vzniku samostatných a nezávislých republík - Českej a Slovenskej, ktoré nastúpili na miesto bývalého federálneho štátu. Desať rokov z pohľadu individuálneho života je obrovský úsek času. Z pohľadu dejín a histórie štátov je to naopak pomerne krátke obdobie. Aj preto možno mnohí z nás vnímajú uplynulých desať rokov samostatnosti v dvoch rovinách - osobnej, pretože rozdelenie federácie zmenilo veľa individuálnych osudov, a celospoločenskej. Tú prvú, pocitovú rovinu, si nesieme každý sám v sebe a je len ťažko prenosná z jedného na druhého. V tej druhej se snažíme s odstupom času pozerať na historické udalosti, analyzovať ich a posudzovať.

Fakt, že po voľbách v roku 1992 sa spustili procesy vedúce k definitívnemu pádu Československa, nič nemení na tom, že naše oba národy kráčali vyše sedemdesiat rokov spoločnou cestou.

Existujú mnohé zjednodušujúce názory na spolužitie Čechov a Slovákov, ale nie je rozumné vzdávať sa spoločnej histórie. Toto obdobie prinieslo Slovákom nepochybne obrovské sociálne, vzdelanostné aj hospodárske pozdvihnutie. V období medzi dvoma svetovými vojnami bola Československá republika ostrovom demokracie v strednej Európe. Iste, nebola dokonalá, ale dávala priestor ľudskému rozvoju a bola stabilizujúcim prvkom na vtedajšom rozvírenom kontinente. Osemdesiaty deviaty rok otvoril mnhohé otázky, ktoré komunistický režim držal zmrazené alebo ich potláčal. K nim nepochybne patril aj charakter spolužitia oboch našich národov. Bolo jasné, že máme k sebe blízko - jazykovo, kultúrne, ľudsky. Zároveň sa však objavovali aj odlišné názory na rozdelenie prostriedkov, mieru zodpovednosti za riadenie štátu, rýchlosť a spôsob uskutočňovania reforiem. Nemá zmysel sa k tomu vracať detailne, to prislúcha skôr historikom, faktom je, že sme si každý nakoniec vybrali svoju cestu a svoje tempo. Toto radikálne riešenie však so sebou prinieslo aj niektoré pozitívne momenty: zvýšenie zodpovednosti, nemožnosť vyhovárať sa na toho druhého, koniec mnohých dohadov, domnienok a úvah typu čo by bolo, keby...

Hodnotová súčasť Západu

Dôležité podľa mňa je, že napriek rozdeleniu si po čase obe strany so stále väčšou intenzitou uvedomujú spoločné záujmy a to, že dvaja či prípadne v širšom tíme ich dokážeme lepšie a efektívnejšie presadiť. Už v deväťdesiatom treťom roku aj Slovensko aj Česká republika deklarovali, že sa cítia byť hodnotovo súčasťou Západu a chcú sa stať členmi medzinárodných organizácií, ktoré toto vyjadrujú, najmä OECD, NATO a Európskej únie.

Slovenská cesta k dosiahnutiu tohto cieľa bola o čosi kľukatejšia ako našich susedov. Príčiny tohto faktu možno označiť aj ako isté choroby rastu, sprevádzali ju zápas o charakter štátu, kryštalizácia politickej scény, vytváranie nových inštitúcií a hľadanie si miesta a úloh v medzinárodných vzťahoch. Mečiar a mečiarizmus sa stali na chvíľu medzinárodným pojmom s negatívnou konotáciou. Tieto choroby rastu však na druhej strane vytvorili aj pomerne silnú imunologickú reakciu. Reakciou na mečiarizmus a fakt, že Slovensko sa dostalo za jeho poslednej vlády na pokraj medzinárodnej izolácie, bolo obrovské vzopätie občianskej spoločnosti. Slovensko sa dnes nepochybne zaraďuje medzi krajiny s najrozvinutejším tretím sektorom a predstavitelia mimovládnych organizácií a občianskych združení odovzdávajú svoje skúsenosti v ďalších krajinách, ktoré prechádzajú reformami. Vzopätie politickej opozície a občianskych síl prinieslo zmenu po voľbách v roku 1998.

"Zameť si najprv pred vlastným prahom"

Po demokratizácii politického prostredia sme sa sústredili na prijatie hospodárskych a sociálnych reforiem, ktoré prinavrátili Slovensko na integračnú trajektóriu. Znamenalo to nielen uskutočniť tieto reformy, ale aj presvedčiť občanov Slovenska, že domáca a zakraničná politika sú úzko prepojené. Ukončili sme éru dvojtvárnosti, keď predstavitelia Slovenska niečo iné tvrdili vonku a iné v praxi realizovali doma. Na to sme dostali mandát od občanov vo voľbách a nepochybne aj to bolo silným pojivom azda najširšej vládnej koalície v histórii stredoeurópskeho priestoru.

V zahraničnej oblasti sme mali tri hlavné ciele, ktoré sú spolu navzájom tesne prepojené: európska a transatlantická integrácia, regionálna spolupráca a dobré susedské vzťahy. Staré slovenské pravidlo, dedené od dávnoveku, hovorí: "Zameť si najprv pred vlastným prahom." Okrem domácich reforiem, ktoré boli základným predpokladom akéhokoľvek posunu v integračných procesoch, sme sa sústredili na vzťahy so susedmi. Priateľsky podaná ruka našich susedov po nástupe vlády v roku 1998 bola pre nás silným povzbudením. Spoločne sme sa pustili do obnovenia visegrádskej spolupráce. Myslím, že po štyroch rokoch sú plody tejto spolupráce viac ako evidentné. V prvom rade mala zásadný vplyv na posilnenie kohézie celého stredoeurópskeho priestoru. V4 je dnes vo svete atraktívna značka. Viaceré krajiny mali záujem pridať sa a rozšíriť V4 alebo aspoň nadviazať úzku spoluprácu. Aj naši partneri z krajín EÚ a NATO objavili pôvab V4, o čom svedčia viaceré stretnutia na úrovni predsedov vlád vo formáte V4+1 (s Tonym Blairom, Lionelom Jospinom, Gerhardom Schröderom a ďalšími) alebo už pravidelné schôdzky predsedov vlád V4 a Beneluxu. Oceniť však treba najmä to, že spolupráca sa odohráva na všetkých úrovniach od prezidentov a predsedov vlád až po občianske združenia. Napomáha jej aj založený medzinárodný visegrádsky fond, ktorý podporuje kultúrne, vedecké, športové a poznávacie aktivity a vedie občanov krajín k bližšiemu vzájomnému poznaniu a pochopeniu.

Nezabudnem na bratislavský prejav Václava Havla

Priaznivá atmosféra v regióne a vzájomná ústretovosť českých a slovenských politických predstaviteľov naozaj v uplynulom období viedla k rozvoju nadštandardných vzťahov. Azda najvýraznejší moment uplynulého volebného obdobia prinieslo definitívne uzavretie otázok delenia majetku bývalej federácie, ktoré sa nám podarilo dosiahnuť s premiérom Milošom Zemanom. Naše vzťahy to posunulo do úplne novej fázy. Spoločné dedičstvo z čias federácie v mnohých oblastiach ležalo nevyužité, pritom predstavovalo pre obe krajiny komparatívnu výhodu oproti ostatným. Blízkosť zdedenej legislatívy nám umožňuje konzultovať a vymieňať si skúsenosti v oblasti aproximácie práva Európskej únie. Veľa sme mohli načerpať aj z českých skúseností pri aplikácii legislatívnych príprav vstupu na členstvo v Severoatlantickej alianci. Podobne desať rokov po rozdelení československej armády ozbrojené sily oboch štátov úzko spolupracujú. Podarilo sa nám vyslať do síl KFOR spoločnú jednotku, ktorej činnosť je vysoko hodnotená.

Pre Slovensko je viac ako symbolické, že pozvánku za člena Severoatlantickej aliance dostane na historickom summite v novembri v Prahe. Na posledný veľký otáznik dali odpoveď slovenské parlamentné voľby, ktoré potvrdili kontinuitu smerovania Slovenskej republiky. Pred Slovenskom sa tak otvorí nová etapa a zásluhu na tom majú aj českí politickí predstavitelia. K nášmu členstvu vždy zaujímali principiálny, ústretový a podporujúci postoj. Nezabudnem na silný prejav prezidenta Václava Havla, ktorým v bratislavskej Redute na konferencii za účasti premiérov ašpirantských krajín podporil rozširovanie Severoatlantickej aliance jasným hlasom v čase, keď mnohí lídri zaujímali skôr vyčkávacie stanovisko. Vstup Slovenska do aliancie znamená, že opätovne dosiahneme ten istý stupeň bezpečnosti ako Česká republika. Samozrejme, tento na prvé počutie abstraktný výrok má obrovský dosah v reálnom živote a otvára široké pole na ďalšiu spoluprácu v oblasti obrany, bezpečnosti a hospodárstva.

Ako zmení vstup do EÚ naše životy

Slovensko i Česká republika vstupujú do novej kapitoly modernej histórie - obe krajiny preukázali pripravenosť prijať záväzky členstva v Európskej únii, vstupujú do poslednej fázy rokovaní o pristúpení a očakávajú, že pozvanie do Únie dostanú spoločne (aj s ďalšími kandidátskymi krajinami) na summite EÚ v Kodani. Záleží nám na budúcnosti i na tom, aby sme vstupovali do EÚ ako jej rovnoprávni členovia, preto sa zameriavame na zlepšenie spolupráce s ČR (ale i vo V4) v záverečnej fáze rokovaní s cieľom vyjednať čo najlepšie podmienky pre našich občanov všeobecne, ale i podnikateľov, poľnohospodárov a ďalších.

Európa dnes diskutuje o budúcnosti - na pôde Konventu i na pripravovanej medzivládnej konferencii. Tu sa otvára široký priestor pre to, aby sme mohli spoločne a teda efektívnejšie ovplyvňovať svoju budúcnosť - v rámci možností, schopností i svojho potenciálu. Zo širšieho zahraničnopolitického hľadiska sa budeme zaoberať definovaním svojho miesta v spoločnej Európe, hľadaním kapitálu, ktorý môžeme ponúknuť, nemám na mysli len kapitál materiálny, ale aj duchovný a kultúrny, preto, aby sa zjednotená Európa stala bezpečným a prosperujúcim miestom.

Spomínam otázky globálne a európske, ale nazabúdame ani na veci, ktoré sa dotýkajú každodenného života obyvateľov na oboch brehoch rieky Moravy. Možno si s nami kladiete otázku - ako zmení vstup do EÚ naše životy, naše vzťahy? Práve tým sa chceme zaoberať v najbližších mesiacoch, na najbližších stretnutiach s českými partnermi. Náš vstup do EÚ - sme presvedčení, že tak do EÚ, ako aj do Schengenu budeme vstupovať spoločne - by nemal negatívne ovplyvniť občiansky komfort občanov v nijakej oblasti - ani pri prekračovaní hranice, pri hľadaní práce či pri štúdiu. Možno bude potrebné niečo zmeniť a upraviť tak, aby sme ku dňu vstupu preukázali pripravenosť prevziať záväzky vyplývajúce z členstva, zároveň sa však budeme usilovať o to, aby sa tieto zmeny dostali do života a práce takpovediac bezbolestne.

Vzťahy sme posunuli bližšie k ľuďom

Chceme sa zamerať aj na spoluprácu v sociálnej oblasti, hľadať spôsoby pri riešení nezamestnanosti, vymieňať si poznatky v tejto oblasti. Takisto máme záujem udržať nadštandardnú spoluprácu v oblasti školstva, ktorú sme vytvorili podpisom príslušných dohôd, a taktiež zamerať sa na zdravotníctvo, kde boli podpísané príslušné zmluvy, ale ich fungovanie nie je celkom podľa našich predstáv - vieme o tom aj z reakcií našich občanov.

Bohatstvo našich názorov je v kultúre - hudba, umenie dokážu často viac ako politici. Konkrétnym problémom je divergencia našich jazykov - v ČR možno viac ako v SR, aj to sa udialo za tých desať rokov. Ide nám o to, aby sa vzájomná zrozumiteľnosť oboch jazykov zachovala prirodzeným a nenásilným spôsobom - kultúrnou, študentskou výmenou, spoluprácou verejnoprávnych médií (príklad dali Český a Slovenský rozhlas) a podobne.

Rozdelenie federácie predstavovalo obrovskú výzvu a aj veľký otáznik k vzťahom medzi Slovákmi a Čechmi. Za uplynulých desať rokov sa naše vzťahy dostali do nadštandardnej - vyváženej polohy, dovolím si povedať, že azda nikdy neboli lepšie. Posunuli sme ich bližšie k ľuďom, bližšie k občanom, v srdciach ktorých je stále kus Česka či Slovenska. Dnes máme možnosť ísť ešte ďalej a verte mi, že urobíme všetko, aby sme to využili.

MIKULÁŠ DZURINDA


Zpět na obsah