Gymnázium V4 v Prahe

V chladných, takmer mysterióznych priestoroch KAZEMÁT na Vyšehrade v Prahe sme mohli byť v jednom z minulých dní prítomní na otvorení netradičnej výstavy. Študenti Gymnázia Pod Vyšehradom tu vystavili práce, čo vytvorili spolu so svojimi profesormi aj študentami spriatelených škôl Visegradskej štvorky počas letných sochárskych sympózií. V historickej sále Gorlice sa pri svite fakieľ rozhostilo nielen umenie všelijakých bizarných tvarov v hline, ale zaujali tu miesta aj príchodzí zo všetkých svetových strán. Aby sme zostali trochu viac pri zemi: zo všetkých svetových strán nášho stredoeurópskeho priestoru. Lebo o ten išlo.

Sú tomu necelé dva roky, čo z pôdy Gymnázia Pod Vyšehradem v Prahe vzišiel vzdelávací projekt "Učíme se spolu". Ide o ponuku stredoškolského vzdelania pre deti, ktorých pôvod a rodinné zázemie sú rozprestrené širšie, než aby sa dali vtesnať do hraníc jednej krajiny. Myšlienka vzišla od koordinátorky projektu V4 Anny Harvánkovej - Slavíčkovej za výdatnej podpory riaditeľa gymnázia Jiřiho Šulca a ostatných pedagógov. Gymnázium ako také funguje už trinásť rokov. Obrátili sa s návrhom na vytipované školy v okolitých krajinách, a našli tam odozvu. Partnermi sa stali okrem iných Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti, Gymnázium J. A. Reimana v Prešove, maďarské gymnázium v Bratislave a škola v mestečku Grudziadz na severe Poľska. Doterajšie výsledky, tak ako som mohla sledovať na odvíjajúcom sa filme a vo videoprojekcii, pôsobili viac než presvedčivo. Chronologicky zachytené vyzerali napríklad takto: február 2002: podujatie Tancujeme spolu, marec 2002: Spoločná lyžovačka vo Vysokých Tatrách, september 2002 Športujeme spolu v Budapešti so zápolením v kolektívnych športoch ako sú volejbal, basketbal a iné, v bližšie neurčenom termíne sa medzitým mihli ešte zábery z Plesu a módnej prehliadky, z divadelného predstavenia "Pokušenie sv. Antonína" z Poľska, z putovnej výstavy na tému komunikácia v Budapešti spojené s návštevou Visegrádu a jeho historických sídel na Dunaji, aby študenti rukolapne poznali, odkiaľ iniciatíva pre spoluprácu krajín v srdci Európy vzišla. Ale ocitáme sa aj na severnom pobreží Poľska: Sopoty, Gdynia, Gdaňsk... Na videozázname jeden obraz nasledoval druhý a pravdu povediac nedali sa v prítmí sály dosť dobre zachytiť v poznámkach. Čo mi však neušlo a bolo zjavné, to bola akási osnovami ani pedagógmi nenanútená aktivita a zápal študentov, vnútorná chuť podieľať sa na akciách, čo tu boli pre nich a s nimi.

Rovnakú radosť z toho môcť byť spolu som vytušila aj ako svedok rozhovorov hostiteľov - teda zástupcov Gymnázia Pod Vyšehradem s maďarskými a slovenskými priateľmi v útulnej reštaurácii na Vyšehrade. Riaditeľka Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským z Budapešti Anna Csörgöl a jej zástupca Tibor Molnár sa netajili tým, že sú v Prahe radi. A to nielen preto, že si tu nakúpili kulinárske lahôdky ako pražskú šunku či pre nich vzácne zemiakové knedle aj "houskové knedlíky". Vravia, že pre maďarských Slovákov by bol hriech nerozširovať si poznanie smerom k západným susedom. Iste, pre dnešných mladých ľudí je pobyt v cudzom prostredí druhou prirodzenosťou. Ale prečo vycestúvať hneď do Ameriky? Nemenej podnetné a najmä nám blízke je tu hneď na dosah ruky.

Podotýkam, že Tibor Molnár je navyše môj krajan viac než na dosah ruky. Pochádza z Rimavskej Soboty (ja z okresu Rožňava), a to - dovolím si povedať, je styčných bodov toľko, že by sa reč nemusela zastaviť po celý večer. V takej spoločnosti nemusí človek rozmýšľať, čo povie, ako povie, aby ho takzvane nechytili za slovo. Hodinka-dve strávená v spontánnom rozhovore pôsobí ako relaxačný kúpeľ. Spolu s nami pri stole sedel psychológ Jan Rychlík. S námestníkom ministerky školstva ČR Jaroslavom Müllnerom rozoberajú otázku, kedy treba podchytiť talent a vlohy dieťaťa, ako ho správne usmerniť a v ktorom veku sa to láme a potom je už neskoro. Je to vraj okolo trinásteho roku a po ňom smerovanie záľub dospievajúceho človeka už je v jeho rukách samotných.

Uvedomujúc si, čo všetko som už vo výchove vlastných detí prepásla, opúšťam toto milé posedenie a vykročím do hmly smerom k metru. Zostáva spomienka na jeden netuctový večer, ktorý našťastie bude mať v blízkom čase pokračovanie.

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah