SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SLOVENSKÝ POLITIK V PRAHE

Ivan Dérer

V tomto roku sme si pripomenuli okrem iných výročí aj 120 rokov od narodenia JUDr. Ivana Dérera, významného slovenského politika, zastávajúceho v rokoch predmníchovského Československa rad vysokých štátnych funkcií. Nijako nadnesené nebude ani tvrdenie, že v rokoch pred druhou svetovou vojnou patril k najvýraznejším osobnostiam vtedajšieho politického života.

Ivan Dérer sa narodil 2. 3. 1884 v Malackách. Už v rokoch štúdia práva, ktoré dokončil v Budapešti, sa aktívne hlásil k národnému a pokrokovému programu hlasistov. Pomerne skoro vstúpil i do sociálnej demokracie a stal sa rozhodným a tvrdým kritikom necitlivých maďarizačných snáh na Slovensku. Tento postoj ho významne zblížil s českými politikmi a čoskoro patril k najaktívnejším slovenským stúpencom T. G. Masaryka. V roku 1918 sa stal jedným z autorov a signatárov Martinskej deklarácie, proklamujúcej začlenenie Slovenska do novo vznikajúcej Československej republiky. Po celý čas predvojnovej existencie samostatného československého štátu bol dôsledným zástancom jeho nedeliteľnej jednoty. V rokoch predmníchovskej republiky zastával Ivan Dérer v koaličných vládach rad ministerských funkcií. V roku 1920 bol ministrom pre správu Slovenska, v rokoch 1921-1922 a potom ešte v roku 1926 ministrom pre zjednotenie zákonov a organizačnej správy. Päť rokov, v rokoch 1929-1934, bol ministrom školstva a od roku 1934 až do septembra 1938 bol vo funkcii ministra spravodlivosti. Výpočtom zastávaných ministerských funkcií i dĺžkou ich trvania tak patril spolu s Milanom Hodžom k najvyťaženejším slovenským politikom.

V súčasnosti sa spomína ako mimoriadne významná a obecne prínosná predovšetkým jeho činnosť v školstve. Reformné kroky, ktoré realizoval minister Dérer, pozdvihli na vysokú a medzinárodne oceňovanú úroveň predovšetkým stredné školstvo. Pre Dérerove školské reformy neboli charakteristické náhle a jednorazové akty, ale vyplývali z presvedčenia, že zodpovedná školská politika musí vychádzať zo sústavného a permanentného zlepšovania existujúceho stavu. Množstvo diskusií, do ktorých sa zapájali tak uznávaní odborníci, ako aj učitelia z praxe, prispievalo k tomu, že sa všetky reformné snahy stali spojitým a pozvoľným procesom, ktorý školy v ich každodennej práci nijako neznepokojoval. Mimoriadne významné pritom bolo, že s takto realizovanými reformnými krokmi sa plne stotožnili predovšetkým učitelia, ktorí sa celkom oprávnene cítili byť nielen realizátormi, ale aj iniciátormi všetkých zmien.

Politicky zostával Ivan Dérer po celý svoj život presvedčeným čechoslovakistom. To ale v niektorých prípadoch (ako napríklad v roku 1931 pri jeho rozhodnutí o nových pravidlách spisovnej slovenčiny zbližujúcej ju viac s češtinou) vyvolávalo istú neľúbosť. Skutočnosť, že tieto pravidlá dôrazne odmietla napríklad Matica slovenská, toho bol názorným dokladom. Po 14. marci 1939 nebol už Ivan Dérer na Slovensku vítanou osobou. Jeho meno bolo vymazané z registra slovenských advokátov, bol mu zabavený bratislavský byt a bolo mu odopreté i slovenské občianstvo. Po celý čas vojny žil teda v Prahe, kde bol v roku 1944 zatknutý za protinacistický odboj. Po vojne sa opätovne vrátil do významných funkcií. Stal sa predsedom Najvyššieho súdu v Brne. Ako presvedčený sociálny demokrat však nesúhlasil so zlúčením sociálnej demokracie s komunistickou stranou, čo predznamenalo jeho dochod z verejného života. V rokoch 1954-1955 bol dokonca na základe politického procesu väznený. Posledným verejným vystúpením vtedy už 84-ročného Ivana Dérera bol jeho prejav k novo vytváranému federatívnemu usporiadaniu štátu. V ňom sa opäť vyznal zo svojho celoživotného presvedčenia o správnosti masarykovskej koncepcie spoločného štátu Čechov a Slovákov. O necelých päť rokov neskôr - 10. 3. 1973 - Ivan Dérer zomrel. To, čo dosiahol vo svojom úsilí o rozvoj a kvalitu československého predvojnového školstva, však patrí dodnes k najlepším tradíciám tak českého ako aj slovenského školstva. V mnohých konkrétnych a aktuálnych skutočnostiach sú inšpiratívne myšlienky Dérerových školských reforiem stále čitateľné a živé.

FRANTIŠEK MORKES


Zpět na obsah