Spomienka

Bola ešte úplná tma, keď okolo šiestej pri Ráztočne - priamo pod nami - zarapkal párkrát guľomet a potom streľba trvala dobrých pár minút. V tom čase mal zbrane takmer každý, takže o slávnostnú streľbu pri rôznych príležitostiach nebola núdza. A ešte k tomu bol práve Silvester ... a čo keď niektorí už boli v nálade zavčas ráno...

Napriek tomu však v našej skupine nastal rozruch. Bolo tu niekoľko ľudí aktívne zapojených do Povstania a jeho prípravy a medzi nimi som bol i ja so svojimi rodičmi. Od konca októbra sme boli na úteku v lesoch pri Čiernom Balogu, väčšinou bývali natlačení v malých poľovníckych chatkách a raz presedeli celú noc v lejaku v lese poprikrývaní čečinou. Prežili sme tiež nemeckú raziu v polovici novembra, pri ktorej vypaľovali lazy na Kýčere a zastrelili viacero Židov a povstaleckých pracovníkov. V tom čase sme denne putovali na iné a iné miesta podľa správ o pohyboch Nemcov, no raz sme sa ocitli v pásme ostreľovanom kanónmi, pri ktorom sa okolo nás lámali stromy. Inokedy som prišiel podvečer po chleba do horárne v Starej Doline iba asi minútu po tom, čo odtiaľ odišla 30-členná skupina esesákov, ktorej zadný voj som ešte zazrel pred vstupom z čistiny do lesa.

Koncom novembra sme sa dostali na Klenovské lazy, kde nám jeden gazda poskytol svoj nepoužívaný starý dom s hlinenou dlážkou plnou myších dier a s kamennými mokrými stenami, v ktorom sme prežili pomerne kľudné štyri týždne a zoznámili sa s desiatkami ďalších civilných a vojenských povstalcov, ktorí žili na roztrúsených lazoch okolo. Dolina od Klenovca, ktorá sa asi o päť kilometrov na sever od dediny - práve pri Ráztočne - rozdeľuje na dve vetvy a každá z nich pokračuje viac ako ďalších desať kilometrov až pod Klenovský Vepor, bola v tom čase pravou partizánskou republikou. Na lazoch a okolitých lesoch bolo niekoľko partizánskych skupín, v Tepličnom sídlil partizánsky štáb a celkom pod Veprom - na Skorušine - bola časť 2. československej paradesantnej brigády, ktorá začiatkom októbra priletela zo ZSSR na pomoc Povstaniu a bola nasadená do ťažkých bojov na prístupe ku Zvolenu od Jalnej. V týchto horách mala každá rodina niekoľko domov s priľahlými pozemkami podľa toho, ako sa tieto dedili z generácie na generáciu. Napriek veľmi strmým svahom, ktorými tieto kopce spadajú do hlbokých a úzkych dolín, bol poctivou prácou generácií každý kúsok súcej zeme zúrodnený a dával obživu nielen ľuďom, ale aj početným kusom oviec a hovädzieho dobytka. Iba občas prešlo cez Klenovec nejaké nemecké auto z Kokavy do Hnúšte alebo naopak, často však bývalo partizánmi prepadnuté v serpentínach sedla na Chorepe.

V tú zimu boli všetci aj so svojimi zvieratami na lazoch. V dedine zostali väčšinou iba starci a tí, ktorí nemali na lazoch nikoho. A v každom dome bolo niekoľko povstalcov a utečencov, ktorým domáci obetavo poskytovali strechu nad hlavou, teplo a obživu, podobne ako partizánskym oddielom a čs. brigáde. Baptistický kazateľ pán Čermák prepašoval ešte dávno pred Povstaním na lazy nemálo židovských rodín, ktoré tam prežili holokaust. Nemecký tlak na Klenovské lazy sa však zosilnil vtedy, keď rumunská armáda koncom decembra obsadila Rimavskú Sobotu.

Aj keď sme si uvedomili neobvyklé trvanie a pestrosť tej rannej streľby pod nami, pripisovali sme to predsa len bujarej silvestrovskej nálade. Asi o hodinu však vidíme z lesa vychádzať 5-6 partizánov zo skupiny ubytovanej na Ráztočne. Nemci sa k nim ráno nečakane priblížili od Cisárskeho, teda od Utekáča. Po prestrelke sa im podarilo uniknúť vďaka tme a znalosti terénu, no niekoľko kamarátov tam zostalo.

Keď boli Nemci už o šiestej na Ráztočne, museli ísť nocou v hlbokom snehu od Utekáča najmenej 4-5 hodín a muselo ich byť pomerne veľa, keď sa takto pustili do tejto partizánskej oblasti. A tiež museli mať niekoho, kto poznal terén, lebo v noci a v hlbokom snehu, kde nepoznať chodníky a treba sa vyhýbať obydliam, okolo ktorých sú štekajúce psy, ani dobrá mapa veľmi nepomôže.

Tento prepad úplne zmenil situáciu. Treba ihneď niekoho na hrebeň pod nami, aby pozoroval vychodenú cestu od Ráztočna, kadiaľ jedine mohli Nemci prísť. Tiež si treba ihneď zbaliť ruksaky so šatstvom, dekou, chlebom, kúskami klobásy a slaniny. Nezabudnúť na sviečky, zápalky, pár klincov, kladivko a malú sekerku. A poslať niekoho za kopec k Majerským, kde žila ďalšia skupina podobných povstalcov.

Tým niekým som bol opäť ja, lebo vo veku 15 rokov som často slúžil na podobné úlohy. Hneď na kopci sa rozšíril môj obzor a uvidel som vystupovať mohutný dym spoza Veľkej Borovej. Ďalej napravo boli menšie stĺpy dymu na svahoch Pavlovho Grúňa, odtiaľ sa ozývali občasné výstrely a krátke dávky z automatických zbraní. U Majerských už vedeli, že o polnoci veľká skupina Nemcov prepadla veľkú prepychovú chatu barónov Rimamuránskej banskej spoločnosti v Tepličnom, kde bolo veľa partizánov vrátane ranených. Hustý dym vystupujúci z doliny svedčil o tom, že chatu podpálili. Ráno vraj bola veľká prestrelka v Pavlovom potoku a potom začali horieť dva domy na tamojších lazoch, kde v jednom bol ubytovaný Okresný národný výbor a v druhom partizánsky štáb. Z toho vyplývalo, že Nemci prepadli lazy veľkými skupinami z dvoch smerov - od Tisovca cez Teplično a od Utekáča cez Cisárske a pravdepodobne sa stretli na Ráztočnom, čím sa uzatvorila podkova okolo nás. My sme mali opäť raz šťastie, lebo sme boli práve uprostred celých lazov, na kopcoch oddelených hlbokými dolinami s veľmi strmými svahmi na západ aj na východ od nás, čo spolu s vysokou vrstvou snehu predstavovalo ochranu pred náhlym prepadom. Iba od juhu bol prístup od Ráztočna, no boli sme oveľa vyššie a cesta by trvala najmenej hodinu. Preto sme celý deň strážili tento smer a neustále boli pripravení k odchodu smerom na zalesnený vrch Oltárno nad nami, prípadne aj ďalej pod Klenovský Vepor. Medzitým chodili spojky a konali sa "vojnové" porady. Okolo tretej bolo už zrejmé, že Nemci sa z Ráztočna nepohli. Avšak určite tak urobia zajtra, a preto už o tretej ráno vyrazíme na Oltárno. Moju jedenásťročnú sestru sme odsunuli k Antalovcom do ich domu asi 300 metrov od nás. Dúfali sme, že sa stratí medzi ich štyrmi deťmi podobného veku. Aj všetky naše veci sme preniesli k nim.

Okolo druhej sme vstali, oheň v peci zahasili a zasypali snehom, aby tam neostal žeravý popol. Okná a dvere sme nechali otvorené, aby tam bola zima a aby to nevyzeralo, že tam niekto býva. Potom by mohli vyšetrovať susedov a pátrať, kto tam bol a kam išiel. Našu pravú identitu však nik z domácich zatiaľ nepoznal.

Krátko po tretej sme vyrazili. Bolo prísne zakázané prešľapávať chodníky a preto sme museli vysoko dvíhať nohy a stúpať iba do dier vyšliapaných v polmetrovom snehu tými, čo išli pred nami. Takto sme však mohli ísť iba pomaly. Viac ako dve hodiny pred svitaním sme boli pod vrchom Oltárna. V kolešni uja Bartu sa zohrievalo asi 50 ľudí. Odtiaľ bolo ešte asi 150 metrov strmo hore na okraj vysokého starého lesa. Ujo Molnár - cez plece ostreľovačská puška s ďalekohľadom a v ruke dýka - vyrezával do kôry obrovského smreka dátum 1.1.1945. Ten strom tam ešte stál dobrých 30 rokov po vojne. V lese boli najrôznejšie skupinky ľudí, väčšinu z nich sme nepoznali. Bola tam široká vozová cesta, kde o niekoľko hodín bol sneh úplne prešliapaný a potom po celé týždne slúžila ako hlavná komunikácia. Niektorí domáci tu boli aj s kravami, lebo tie Nemci určite budú brať.

Pohyby Nemcov sme sledovali podľa brechania psov, avšak už v priebehu dopoludnia sa vytvorila sieť bezdrôtových komunikácií. Spojky prechádzali hore skryté v porastoch a hlbokých úvozoch. Na strechách určitých domov, ktoré zhora vidno, sa po prechode Nemcov mali objavovať 1-3 dosky podľa ich počtu.

Poobede prišlo niekoľko ľudí zdola. Povedali, že Nemci hnali pochytaných ľudí z lazov dolu na Ráztočno. Tam ich stavajú do radu a Antek - bývalý partizán - im prstom ukazuje na tých, ktorí mu dali najesť, poskytli mu nocľah, alebo sympatizovali s partizánmi, ba čo viac, priamo ich podporovali alebo s nimi bojovali. Týchto potom odvádzajú do dediny a zatvárajú do kostola. Ženy zasa zatvárajú do Obecného domu. Od tej chvíle bolo jasné, že za celou akciou stojí zradca Antek. Počas dňa sa Nemci na náš kopec, zvaný Čechovo, predsa ešte nedostali, ale čakalo sa, že tak urobia v noci alebo zajtra cez deň.

Tú jasnú noc plnú hviezd sme presedeli vo veľkom mraze medzi konármi padnutého stromu, celú noc posediačky cvičili rukami a nohami. Nadránom nám všetkým úplne stuhli líca a začali nás bolieť všetky zuby. Strážmajster Brúsik nás zaviedol pod vysokú skalu, kde horeli dve polienka suchého dreva. Ich dym sa úplne rozptýlil, kým vystúpil nad skalu, takže ho určite nebolo vidieť ani v tej mesačnej noci. Ohník viacej svietil ako hrial, ale vyžaroval aspoň psychický pocit akejsi pohody. Pri ohníku sa striedali desiatky ľudí. Tí, čo pri ňom sedeli, postupne odchádzali do pozadia a tí, čo stáli obďaleč, si zasa sadali k ohníku. Nik sa netlačil a nik sa nehádal. Boli tam samí fantastickí ľudia s nádhernými a ušľachtilými myšlienkami. Reč sa často stáčala k tomu, že toto je určite posledná vojna v dejinách. Nik si nevedel predstaviť, že by ľudstvo mohlo byť také hlúpe a ešte raz podobnú vojnu zopakovalo. No comment!

Toho dňa sme v starom vysokom a hustom smrekovom lese ďaleko od cesty odhrabali palicami vrstvu zmrznutého snehu na ploche asi 3 krát 8 metrov. Niekoľko sto metrov odtiaľ vytíname sekerkou niekoľko mladých smrekov asi 10 metrov vysokých. a prinášame ich sem aj s čečinou, ktorú sme tam osekali. Tenší koniec jedného kmeňa pribíjame ku kmeňu silného smreka asi vo výške metra a druhý koniec pribíjame o silnú vetvu ďalšieho smreka. Na tento hrebeň strechy pribíjame palice z ďalších tenkých kmeňov a prepletáme čečinou. Na strechu aj na zem sme nakládli viacej vrstiev čečiny. Potom sme celý deň hľadali po okolí niekoľko veľkých. kameňov, ktoré sme uložili ku vchodu tak, aby sa medzi nimi dal naklásť malý ohník. Aj keď to dovnútra dymilo, dávalo to pocit tepla a časom sa trocha zohriali aj tie kamene. Keď neskôr na strechu napadal sneh, kvapkala nám voda na hlavu. Táto stavba bola nazvaná "Hotel Inteligencia" a každému ju môžem vrelo odporúčať pre prípad budúcej vojny. O niekoľko dní vznikol na okolí "Hotel Smrek" a "Hotel Strach" a inde ďalšie hotely, ktorých polohu každá skupina tajila a ten, kto sa o nej náhodou dozvedel, nechával si to prísne pre seba. Aj prístup k nášmu hotelu z cesty bol premyslený tak, aby bolo minimálne stôp. Využili sme v prvom rade veľký padnutý strom pri ceste a po jeho kmeni sme sa balancovaním medzi vetvami dostali asi 25 metrov od cesty a potom pokračovali kľukato ďalej iba jednotlivé stopy, ktoré v ďalších dňoch občas zapadli snehom. Boli sme presvedčení, že v noci sem Nemci neprídu a vo dne sme boli aj tak vonku, pričom bezdrôtový systém zabezpečoval stále varovanie a možnosť ústupu ďaleko do hôr.

Prežil som tam iba jednu noc. Spal som vo dvoch svetroch, zimníku, premočených topánkach a prikrytý dekou. No bola tam zima, oči štípali od dymu a zdola chladil ľadový sneh, proti čomu veľmi nepomáhala ani hrubá vrstva čečiny, ktorá naopak zo všetkých strán tlačila. Spať sa tam takmer nedalo. Od ďalšieho dňa som však chodil každý večer potme dolu a ráno o štvrtej s ruksakom chleba na chrbte a dvoma štvorlitrovými konvami v rukách - v jednej mlieko a v druhej polievka - som balancoval opäť potme a v zime v tých stvrdnutých šľapajách v hlbokom snehu až hore. Ale aspoň som sa tam na lazoch vždy aj vyspal. Razia trvala asi týždeň, ale hotely sme opäť využívali koncom januára, kedy frontová línia celý týždeň prechádzala Ráztočnom a naším bezprostredným okolím.

PAVEL LANGER

---

Zpět na obsah