SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KEĎ SA TELO STANE SLOVOM

Mím Milan Sládek

V 60-tych rokoch začal v bývalom Československu oživovať pantomimické umenie. Jeho prvé úspechy zastavili vojská Varšavskej zmluvy. Divadelné štúdio, ktoré viedol, počas normalizácie zatvorili ako prvé. Ocitol sa v zahraničí, lebo vyznával individualitu a slobodu. Z Kolína nad Rýnom urobil mekku európskej pantomímy. Po dvadsaťtriročnom exile sa vrátil na Slovensko, aby pokračoval v tradícii, ktorú tu započal. Z chátrajúcej Arény vybudoval moderné centrum pohybovej kultúry s domácou i zahraničnou pôsobnosťou. O svoju nezávislosť však bojuje ďalej. Kvôli nej bol rozhodnutý opäť odísť. Cíti sa však Slovákom, verí slovenskému talentu a to ho tu drží. Svedčí o tom aj začiatok tohtoročnej sezóny, ktorú začal oprášenou premiérou hry Carmen. Slovenský mím, režisér, dramaturg, scénograf, pedagóg, divadelný riaditeľ Milan Sládek je autorom vyše 50 inscenácií. Je ženatý a má syna.

Slovenskí diváci vás opätovne poznajú už šesť rokov. Akí sú, čo potrebujú?
- Ešte stále som v rozpakoch a niekedy mám pocit, že naši diváci sú málo zvedaví. A boja sa reagovať. "Čo ak sa zasmejem tam, kde sa iný nezasmeje?" Mali by aj umelcovi venovať väčšiu pozornosť a neočakávať od neho to, čo už poznajú. Musia mať odvahu vidieť nové veci. Inak sa toto umenie nebude vyvíjať a ostane v starej konzervatívnej polohe.

Mimiku a gestikuláciu neovládame a nekontrolujeme tak dobre ako slová, ktorými sa niekedy usilujeme druhého oklamať či presvedčiť ho o niečom. Viete podľa reči tela odhadnúť človeka?
- Samozrejme, sú určité znaky, ktoré mi o partnerovi niečo prezradia. Ale nie som psychológ, ktorý to rozoberá. Skôr sa ho snažím intuitívne pochopiť a potom tie pocity, zážitky odovzdávam svojej postave. V jednej sólistickej pantomíme hrám Dalilu, ktorá keď zbadá svojho drahého, začne sa jej chvieť celá horná časť tela. Niekto mi povedal, že to preháňam, že nikto sa takto nepohybuje. Oponoval som, pretože mňa v tomto výraze inšpirovala jedna moja známa, ktorá, keď som sa jej opýtal, ako sa má, začala sa zvláštne smiať a popritom hýbala hlavou a celou hornou časťou tela. My sme hrozne nepozorní voči neverbálnym prejavom a pritom sa pohybujeme oveľa viac, než si myslíme a než je nám to častokrát milé. A potom, keď sa na tie pohyby pozeráte s odstupom času, zistíte, že sú komické, výrazné a niekedy až trápne. A to som niekedy, samozrejme, aj ja sám.

V 68. roku ste prevzali vedenie divadelného štúdia v Bratislave, ktoré bolo po augustových udalostiach ako prvé zatvorené. Ocitli ste sa aj s časťou súboru v zahraničí. Ako si na tie časy spomínate?
- Človek, u ktorého som vtedy v Sofii býval, sa vrátil s plačom domov a hovoril, že Rusi prepadli Československo. Bol to obrovský šok, ale vôbec mi nenapadlo emigrovať. Na pár dní som sa, už ako nežiadúca osoba, domov vrátil. Potom som legálne odišiel do Švédska, odkiaľ som Pragokoncertu splácal dane, aby som si mohol legalizovať pobyt. Keď ma neskôr pozvali na československé veľvyslanectvo s tým, že sa môžem vrátiť domov, že je už všetko znormalizované, len som sa pousmial a odišiel som do Nemecka. Tam som požiadal o politický azyl.

Z Kolína nad Rýnom sa vám podarilo urobiť akúsi mekku európskej pantomímy. To isté ste si predsavzali urobiť aj z bratislavského divadla Aréna. Ako hodnotíte tých šesť rokov, čo ste na Slovensku?
- Na začiatku som počítal, že tradícia, ktorú som tu začal, sa oživí. Že nebudem úplne neznámy. Bolo to naopak a ja som začínal od nuly. Musel som stále dokazovať, že čosi viem. Dodnes musím vysvetľovať, že máme veľmi dobrú kultúrnu úroveň - tak sa ňou ukážme, že máme výbornú pantomímu, tak ju podporme! Slováci sú nesmierne talentovaný národ a to ma tu drží. Ten talent a to, že patríte do nejakého národa, niekde ste sa narodili a cítite sa tam byť doma. A jednou z motivácií bolo vonku ukázať, že som Slovák a som takisto kvalitný ako Francúz, Nemec či Angličan. Lebo moja práca je kvalitná.

Na jar sa objavili informácie o vašom odchode zo Slovenska. Napokon ste ostali. Čo sa stalo?
- Keď sa o niečo starám, cítim voči tomu zodpovednosť. Stalo sa, že sa sem dostali, a to mimo mňa, rôzne projekty. Ako za socializmu. Búril som sa, pretože si myslím, že sa treba najprv porozprávať so mnou a potom sa môže začať realizovať nejaký projekt. A nie, aby mi ho nadiktovali zhora.

Myslíte si teda, že riešením môže byť útek?
- To nie je otázka úteku. Ja už nemám pred sebou tridsať rokov a nechcem zažívať situácie, keď musím ignorantov presviedčať o našej kvalite. Tú silu byť tu, mi dodávajú pozvania do zahraničia.

Ako ste sa zoznámili so svojou manželkou Japonkou Masako?
- Pred dvadsiatimi rokmi, mal som už 43 rokov, som dostal pozvanie do Japonska. Jeden redaktor robil so mnou rozhovor a ona bola prekladateľkou.

Váš 16-ročný syn už s vami tiež účinkoval. Znamená to, že ide vo vašich šľapajach?
- On je talentovaný, vie veľmi dobre hrať a vie aj pekne kresliť. Musí sa len ďalej rozvíjať. Ale u pubertálnych detí je ťažké povedať, kam sa vyberú. teraz voči mne protestuje, ale je logické, že si chce miesto v živote nájsť sám.

V takmer všetkých vašich hrách figuruje ako autor piesní Ľubomír Feldek. Aký je medzi vami vzťah?
- Poznáme sa už viac ako tridsať rokov a bol jedným z prvých, s ktorým som sa stretol po návrate na Slovensko. Veľmi si ho vážim pre jeho prácu, ochotu a rozhľad. Priateľstvo sa ťažko opisuje. Aj jeho manželka je nesmierne vzácny človek. Spolupracoval som aj s jeho dcérami. Ten vzťah je, povedal by som, až rodinný.

So svojimi hrami ste precestovali vyše 50 krajín. Kde ste sa cítili najlepšie?
- Nesmierne rád mám Indonéziu. Môže to byť komické, ale v jednej indonézskej dedine som nadobudol pocit, že sa nachádzam v slovenskej dedinke. Aj keď to tam vyzerá úplne inak, tí ľudia, ich spôsob života mi pripomenul Slovensko.

Máte 63 rokov a fyzicky ste stále fit. Sršíte energiou, ktorú by vám mohol kdekto závidieť. Ako to robíte?
- Treba mať pozitívny postoj k životu. To, že hrám v tomto veku, nie je otázkou tréningu, ale aj vecou stálej chuti postaviť sa na javisko, natrieť si tvár na bielo a stále byť klaunom. Veľmi často vtedy počujem, že na ten vek nevyzerám, že mám mladícke pohyby. To je tým, že neustále sám seba provokujem, stále sa skúšam, čoho som schopný. Je dôležité o sebe otvorene premýšľať. Mojím vzorom je napríklad jeden japonský tanečník, ktorý má asi 96 rokov a stále tancuje. Takže, hľadám si úlohy, ktoré zodpovedajú môjmu veku, schopnostiam a koncentrujem sa tiež na réžiu. Nemám rád ctihodných kmeťov, ktorí naraz zostarnú a ukazujú nám svoju dôležitosť iba pre svoj vek. Dúfam, že keď pochopím, že nemám sebe ani druhým čo povedať, budem vedieť odísť.

MARTINA KUBÁNIOVÁ


Zpět na obsah