SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ČO ZOSTANE, KEĎ SA ODLÍČIM

S herečkou Annou Javorkovou

V októbri minulého roka vysielala Česká televízia inscenáciu Bernarda Sladea "Tajné sny". V réžii Juraja Herza v nej hrala v jednej z titulných rolí (po česky) Anna Javorková. Hrala v nej manželku spisovateľa detektívnych príbehov (Emil Horváth), ktorému sa zlieva rozdiel medzi fiktívnymi postavami jeho románov so životom, ktorý žije. Opantá ho to natoľko, že postavy začnú vstupovať do jeho skutočného života a spôsobujú drámy. Anna Javorková tu hrala spisovateľovu manželku. Elegantnú, trochu chladnú, konajúcu v intenciách ostatných spolu- a protihráčov, teda aj s lesťou, vypočítavosťou, formálnym zaliečaním, ba aj intrigami. Bola v postave presvedčivá, hoci myslím, dosť vzdialená jej naturelu. Navonok prebleskovala jej vyrovnanosť, krása vonkajšia aj vnútorná, jej nezameniteľný hlas... Uvedomila som si s naliehavosťou , ako veľmi postrádam v Čechách herečku Annu Javorkovú. Aké vzácne sú príležitosti vidieť ju hrať. Pravda, je tu festival slovenského divadla v Čechách. Ale je vecou náhody, či SND príde práve s hrou, v ktorej ona hrá. Stalo sa tak - čo si spomínam - v posledných rokoch v prípade Bergmannových "Scén z manželského života". Potom som ju videla hrať ešte v hre Petra Weisa "Marat-Sade". Hra mala dlhý barokový názov "Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata hrané hereckou skupinou Charentonského ústavu pod vedením pána de Sade". Hrala tam vrahyňu Charlottu. Tá postava sa mi zdala byť pre herečku atypická. Podľa zadania sa Charlotta preberá z malátnosti, odhadzuje poznačenie kláštornou výchovou a približuje sa smelo k Maratovi, aby mu zákerne ublížila. Vybavujem si nekoordinované pohyby postavy v bielom šate po javisku, jej malátnosť, ale aj odhodlanie splniť úlohu.

Rozhodla som sa priblížiť sa čo len letmo k herečke Anne Javorkovej. Herečke svojského typ. Krehkej a gracióznej.

Toho, čo sa dalo zistiť na diaľku z dostupných prameňov, nebolo veľa. Narodila sa v Hubovej pri Ružomberku. Prostredná zo siedmich detí. Príležitostí hrať príliš nebolo, nie všade na slovenskom vidieku zapustilo korene ochotnícke divadlo. Ale mala svoj sen, talent a odvahu, podoprenú húževnatosťou. Viem si to predstaviť. Povaha ľudí z hôr je tvorená borením sa s rôznymi prekážkami a nevzdávaním sa. To, že ju prijali na VŠMU na prvý raz, považuje vraj viac-menej za náhodu. Ale ako sa ukázalo už v priebehu štúdia, potvrdila sa intuícia prijímajúcich, že je tu herečka. Herečka, ktorá rástla s úlohami. Od prvého hosťovania ešte ako poslucháčky herectva vo Vasilievovom "Pokojnom úsvite" k postavám ako bola Žaneta v Druceho "V mene zeme a slnka", Solweig v Ibsenovom "Peer Gyntovi", Katarína v "Bratoch Karamazovcoch", Máši z "Troch sestier", titulných postáv v hrách "Mariša", "Žena", "Médeia", v dvojúlohe v "Dobrom človeku zo Sečuanu" Bertolda Brechta. Z novších titulov hodno spomenúť "Čajku" A. P. Čechova, "Zostupujúceho Orfea" Tennessee Williamsa, hru J. P. Sartra "S vylúčením verejnosti", Schillerovu "Máriu Stuartovú", "Rosmersholm" Henrika Ibsena a už spomínanú hru "Marat-Sade" Petra Weissa.

Zorganizovať stretnutie s herečkou nebolo ľahké. Anna Javorková skúša v divadle West novú hru Johna Godbera s pracovným názvom "Byť fit či piť" v réžii Emila Horvátha. A inak - nie je rozhovorom s novinármi priveľmi naklonená. Priznám sa, nemám jej to za zlé. Rozdávať sa navonok je dosť lacné. Aj to stojí dosť času. Dôležité je predsa to, čo človek robí - teda v prípade herca, ako hrá, nie to, čo hovorí. Ale keď dnešná doba vydáva za to naozaj existujúce to, čo sa navonok tvári ako dôležité, rozdávajúc sa na všetky strany. To, že mi bolo stretnutie napokon umožnené, považujem za istú výsadu.

Možno na základe výpočtu postáv, ktoré ste stvárnili, usudzovať, že inklinujete k historickej dráme alebo sú vám bližšie postavy zo súčasnosti?

- Samozrejme, že rada hrám aj zo súčasnosti. Záleží na tom, ako je ten text napísaný. Aká je tá dramatika kvalitná. Ale možno povedať, že inklinujem k historickej dráme a tie veci mám zvlášť rada.

Sú postavy, s ktorými ste sa stotožnili natoľko, že im stopercentne rozumiete, ba že ste nimi?

- Je to strašne zložitá otázka a má strašne veľa aspektov. Pri každej postave má herec snahu sa absolútne zžiť s ňou a identifikovať sa s tou postavou. Nie vždy sa to podarí, nie vždy to asi aj ide. Ale tá snaha tam je. Netrúfam si povedať, že tak toto bola Mária Stuartová a nie Javorková. Netrúfam si to posúdiť.

Ak by si divák v Čechách nebol nechal v posledných rokoch ujsť ani jedu príležitosť vidieť vás hrať v divadelnom predstavení, nebol by ten výpočet priveľmi bohatý. Okrem už spomínaných hier Petra Weissa "Marat-Sade" a "Scén z manželského života" podľa Bergmanna ešte možno uviesť hádam "Skrotenie zlej ženy" v rámci Shakespearovských slávností na Pražskom hrade. Rada prestupujete pred české publikum?

- Nepoznám možno kolegu včítane seba, kto by sa nešiel rád prezentovať pred české publikum a českých kolegov. Ale na druhej strane je to aj veľmi zaväzujúce a človek tam ide s istými obavami, či sa potvrdí to prijatie, ktoré bolo pred rokom - proste je v očakávaní, je v napätí, samozrejme vo veľkej tréme - väčšej ako u nás na premiére. Že nám strašne záleží na ich názore, na tom, či sme obstáli aj tento rok. Cez to divadlo akoby sme si overovali, či ešte duchovne patríme k sebe...

A teší vás, keď sa to potvrdzuje?

- Pochopiteľne, že nás to teší. Vravím, hovorím za seba a nepochybujem, že aj za kolegov.

Nezabudnime, že v Čechách žije aj početná komunita Slovákov, ktorí si nenechajú príležitosť ísť na slovenské divadlo. Máte na pamäti aj ich?

- To mi trošku ušlo. Iste, iste. Ale viete, to je ako keď príde rodina. Samozrejme, že rodine - bratom, sestrám a rodičom sa páčite, ale to ma nezaujíma až tak. Mňa zaujíma, ako tí druhí boli so mnou spokojní, ako tí druhí ocenili môj výkon. A keď už do Čiech, tak pre Čechov. To je dominantné.

Hráte rada pre diváka, ktorý po a) prišiel do divadla poznať nepoznané, po b) prišiel sa zabaviť, uvoľniť sa či po c) je ochotný sledovať vývoj postáv, ponárať sa do psychických pochodov, prijímať posolstvo hry a zobrať si z toho niečo aj do vlastného života?

- Každý večer je to viz major. Ako sa naladia tie duše v hľadisku a na javisku. Je vecou každého, na čo príde do divadla. Nemám rada divákov, ktorí si pomýlili, kam prišli. Napríklad mladí diváci s mobilmi. Keď si 17-ročná slečna na Sartrovi pozerá správu, ktorá jej prišla. Možno ešte ani nevedela, na čo prišla. Navyše sa to stalo na Malej scéne, kde sme s divákmi úzko prepojení v komornom prostredí. Považujem to za nevychované, cynické a hlúpe. Inak je na divákovi, či si z hry niečo odnesie. Ja vyšlem signál, a či ho zachytí, je už jeho problém.

Tešíte sa do divadla alebo prežívate aj chvíle napätia?

- Moje príchody do divadla sprevádzajú chvíle napätia, aj úzkosti, obáv - a čím je človek starší, tým sú tie obavy väčšie - zodpovednosť, tréma s vekom rastú. Človek si kladie neskonale veľa otázok, keď o tej siedmej stane na javisku. Otázok, o čom je herectvo. Dovolila by som si použiť jeden citát:

Co je herectví

"Má pravda platí na hodinu.

Zítra už o ní sotva vím.

Změním se, uniknu a minu.

Ale má pravda, víš, ta pravá,

se ve vás pravdou stává

až já se dávno odlíčím..."

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah