Biografia o Elene Kittnarovej

Slovenská biografická literatúra je obohatená o portrét opernej, na trinásť sezón i operetnej a muzikálovej speváčky Eleny Kittnarovej od Terky Ursínyovej. Pod názvom "Život na dvoch scénach" autorka priblížila nielen umelecký život jednej z najvýznamnejších slovenských speváčok v dvadsiatom storočí, ale v sledovanom období cez stvárnené úlohy protagonistky i dejiny Novej scény a Opery Slovenského národného divadla.

Slovenská muzikologická literatúra nemá veľa podobných diel. Terézia Ursínyová, ktorá takmer štyridsať rokov glosuje slovenský, ale i stredoeurópsky hudobný život, bola na túto biografiu výborne pripravená. Pravidelne sledovala kreácie Eleny Kittnarovej vytvorené v opere a pretože je autorkou viacerých kníh z dejín slovenskej operety a hudobno-zábavného divadla, čo nepoznala z návštev predstavení, mala precízne naštudované z literatúry a nahrávok.

Elena Kittnarová-Kurbelová je trnavská rodáčka. Oceňujem v úvode knihy krátke kultúrne dejiny Trnavy. Približujú mesto, v ktorom speváčka prežila detstvo. Po absolvovaní štátneho konzervatória bola jednu sezónu elévkou v Slovenskom národnom divadle. Na trinásť sezón sa stala členkou spevohry Novej scény v Bratislave, kde sa postupne prepracovala k hlavným postavám tam uvádzaných operiet i muzikálov. Od sezóny 1966-1967 až do 30. septembra 1993 bola členkou Opery Slovenského národného divadla, ale aj po odchode do dôchodku ešte naďalej účinkovala v legendárnej inscenácii Verdiho opery "Nabucco". Preto píšem "legendárnej" lebo táto inscenácia režiséra Gyermeka dosiahla v Bratislave viac ako 450 repríz. Štatistika hovorí, že za 29 rokov vystriedali predstavitelia titulných rolí "Nabucca" tri kostýmy a v niektorej postave alternovalo až sedem spevákov! Opera "Nabucco" sa stala záležitosťou dvoch generácií sólistov SND a mnohoročnou úlohou orchestra a zboru. Je zaujímavé, že v období normalizácie sa "Nabucco" v českých krajinách nesmel dlho uvádzať, ale v Bratislave sa hral.

Elena Kittnarová začínala umeleckú cestu v operete. I mnohí iní slovenskí operní speváci: Margita Česányiová, Mária Kišonová-Hubová, Zita Hudcová, Janko Blaho, Štefan Hoza a ďalší v čase, keď SND v repertoári uvádzalo aj operetu, v nej účinkovali a neskôr vždy hovorili o tom, že to bola pre nich dobrá škola a odporúčajú to každému budúcemu opernému spevákovi. Elena Kittnárová v operete účinkovala z nich najdlhšie. Mala všetky predpoklady, ktoré vyžaduje "trojčlenka operety": dobre spievala, dobre hrala, dobre vyzerala. Stvárnila hlavné postavy v operetách "Netopier", "Veselá vdova", "Modrá ruža", či "Hrnčiarsky bál". Väčšina poslucháčov dnes pozná slávnu pieseň "O rodnej zemi" v podaní Petra Dvorského, ale pôvodne bola skomponovaná pre soprán, pre úlohu Aničky Kolárikovej, ktorú stelesnila vtedy ešte ako Elena Kurbelová.

Terézia Ursínyová v knihe spomína na Kittnarovej vystúpenia v začiatkoch "zlatého veku muzikálu", keď šesťdesiate roky sa na Novej scéne niesli v znamení najslávnejších muzikálov zo svetovej tvorby. Kittnarová v tom čase spievala dvojrolu Kataríny a Lili Vanessiovej v muzikále "Pobozkaj ma, Katarína" a Lízu v "My Fair Lady".

Od roku 1966 skoro na tridsať rokov sa stáva jej domovskou scénou Opera Slovenského národného divadla v Bratislave. Autorka knihy rozoberá jej veľké úlohy v operách Giuseppe Verdiho, Richarda Straussa a Leoša Janáčka. Prechádza samozrejme celý jej repertoár. Hodnotí dvadsať päť veľkých operných úloh, ktoré v tom čase vytvorila. Možno povedať, že mnohé z jej vrcholných úloh najmä slávnu Elinu v Janáčkovej opere "Vec Makropulos", za ktorú sa jej dostalo veľa ocenení a pozvaní k hosťovaniu na zahraničné scény, sme mali možnosť vidieť pri vystúpení Opery SND v Prahe.

Kniha je doplnená vyznaniami umeleckých kolegov a bohatým fotografickým materiálom. Autorka pripravila aj chronológiu, zoznam úloh, súpis rozhlasových nahrávok a prehľad televíznych úloh, profilov, recitálov a diskografiu Eleny Kittnarovej.

Kniha je zaujímavá aj pre toho, kto nevidel Elenu Kittnarovú v jej rolách v opere, ale pozná ju len z nahrávok, alebo má len rád operu. Chýbalo mi však niečo viac zo súkromia speváčky, čo by mi ju priblížilo. Fotografia, kde sú spolu so sestrou, opernou speváčkou Martou Meierovou v spoločnom účinkovaní v "Eugenovi Oneginovi" a ďalšia s dcérkou a vnukom sa mi k tomu zdá trochu málo. Poznám takt a diskrétnosť Terky Ursínyovej a jej snahu o vedeckú biografiu. Autorka tu neprekročila hranicu, ktorú si určila. Ale mňa, ktorý som videl speváčku v mnohých postavách či už v operete, muzikále, alebo v opere, by zaujímalo, kto je jej manžel, ako sa zoznámili, čo študovala dcéra, aké mala speváčka záujmy okrem hudby, kto boli jej priatelia. V úryvkoch z jej rozhovorov, citovaných v knihe, hovorí o svojich umeleckých vzoroch, je úprimná i v prístupe k niektorým postavám, ale jedna rovina jej života tu chýba.

VOJTECH ČELKO

---

Zpět na obsah