Slovenské a české dídžejky

Ich život je hudba, rytmus, pohyb. Ich život sú kluby, cédečká, technika, svetlá. Dídžejky sú už aj na Slovensku.

MAYLA (24)

Ako sa stala dídžejkou...

Kedysi som chodila do U-klubu v Bratislave ako mladá baba, ktorá sa chce zabaviť. Našla som si tu priateľa, ktorý pracoval s elektronikou a sám bol dídžejom... Vždy keď hral, pozorovala som ho a veľmi sa mi to páčilo. A tak raz, keď som bola v klube sama, som si to vyskúšala. A okamžite som sa do toho zamilovala. Hneď som mala dobrý pocit, lebo mi to celkom išlo. Mala som 21 rokov... Je to aj tým, že som už roky inklinovala k technohudbe, poznala som ju, mala som ju v krvi. Sondovala som, koľko dídžejok pôsobí na Slovensku, či sa aktívne stretávajú. Zatiaľ je nás málo. Keď sa ešte rozdelíme podľa žánrov, zisťujem, že som jediná aktívna techno dídžejka. Tých pár ostatných, čo pravidelne hrávajú, sa venuje inému štýlu. Vieme o sebe, poznáme sa.

Prvýkrát pred ľuďmi

Pamätám si to celkom presne. Ten pocit bol nový. Mala som trému, bála som sa, že ľudia spoznajú, že som začiatočníčka. Napriek tomu som cítila vzrušenie, lebo zrazu som mala v rukách moc nad tým, ako sa bude po hudobnej stránke vyvíjať celý večer... Stačilo pár akcií, kde som sa "vyhrala" a tréma sa stratila. A postupne som získavala aj rešpekt u ľudí, ktorí hrávali už dlhé roky. To je to najdôležitejšie. Presvedčiť ostatných, že to myslíš vážne. A že si dobrá. Ako žena som to mala niekedy ťažšie, ľudia mali častejšie tendenciu mávnuť rukou, že je to len taký rozmar... Ale to ma len motivovalo. Cvičila som minimálne trikrát do týždňa, cibrila som techniku mixovania, počúvala som všetko dostupné, len aby som sa zlepšovala. Keď sa darilo, mala som väčšiu chuť pracovať na sebe. Keď chce byť človek dobrým dídžejom, nemôže zaspať na vavrínoch, musí sa stále vzdelávať, lebo produkcia hudby je čoraz väčšia a väčšia. Práve v tomto období som, žiaľ, trochu poľavila, lebo som dosť zamestnaná inými vecami, ale stále sledujem trh, produkciu, čítam časopisy, snažím sa byť s technom v kontakte, aj keď jeho éra trochu upadá.

Keď muži stretnú dídžejku

Mohlo by sa zdať, že sú všetci z toho hotoví, ale nie je to tak. Niektorým to imponuje, niektorí sa, naopak, tvária pochybovačne.

"Dídžejka? No, bohvie, ako by to s tebou vyzeralo, keby si bola mužom..."

Mnohí nás považujú za exotov, ktorí majú výhodu v pohlaví. Muži, ktorí sa o mojom dídžejstve dozvedia pri zoznamovaní, tí sú príjemne prekvapení, ale že by ma na základe toho chceli nejako bližšie spoznávať, to nie. Cítim však, že im je to sympatické. Tak ako mojim kamarátkam i rodičom. Tí sú na mňa hrdí.

Civilný život verzus nočný

V civile som Daniela a cez deň robím v servise mobilných telefónov. Večer som v klube, buď za barom, alebo za mixážnym pultom... Jasné, že za mnou chodia mladé dievčatá, že chcú byť dídžejkami. Je to príjemné, keď ti povedia, že si ich motivovala k takémuto rozhodnutiu. Snažím sa pomôcť radami, ale či ich zanietenie vydrží aj po tom, čo sa dozvedia, čo všetko táto práca obnáša, to neviem. Máloktorá si uvedomuje, že byť dídžejkou nie je len obyčajné "púšťanie pesničiek", ale že je tam potrebná aj dramaturgia a príprava. Nie som hovoriaca dídžejka, s mikrofónom sa veľmi nekamarátim, takže všetko dávam do mixovania. Rozhodne ma ovplyvňuje nálada a atmosféra v klube, snažím sa ľuďom prispôsobiť. Nie, nemám nacvičené žiadne "tanečky" ani nič podobné, aj v obliekaní som striedma, lebo nie som až taká exhibicionistka, ako by sa zdalo. Či sledujem komerčnú muziku? Nevyhľadádam ju, hoci sa jej nevyhnem, lebo rádiá ju hrajú na každom kroku. Ale nie je to nič, čo by ma zaujímalo. Profesionálna deformácia sa objaví len vtedy, keď sa ideme s partiou baviť do nejakého klubu a ja sa prichytím pri tom, ako sledujem dídžejovo mixovanie. Asi je to logické.

Ako dlho môže byť žena dídžejkou?

To neviem povedať. Možno budem mixovať aj v tridsiatich piatich, hoci iný štýl a žáner, techno je viac mladé. Ja som ten typ človeka, čo nevie, čo bude zajtra, takže v tomto nielenže nemám jasno, ale ani o tom nepremýšľam.

BIJI (26)

Ako sa stala dídžejkou

Rozhodne nemám a nemala som chuť robiť v živote niečo, v čom nie som najlepšia. To mi pripadá ako smrteľný hriech. Rozhodnutie venovať sa "dídžeingu" bolo celkom jednoduché, pramenilo zo snov, ktoré som mala ešte v detstve. Je to remeslo ako každé iné, stále musíme objavovať a rozvíjať sa. Mám veľké šťastie, že ma moji rodičia chápu, cítim, akoby sa vo mne spojili ich najvyššie životné ciele a túžby... Na začiatku bol Berlín, kde sme si s kamarátkou išli zarobiť na vlastné gramofóny, no peniaze sme okrem cesty utratili na vstupné do rôznych klubov. Ale bola to dobrá investícia, neľutujem. Od mamy som na Vianoce tie gramofóny nakoniec dostala a každé ráno som si asi rok hrávala. Niekedy sa stalo, že keď som precitla, bol už večer... Keby som to mala nejako charakterizovať, potreba hrať je u mňa veľmi silná. Najlepšie sa hrá vo vlastnom klube, človek je tam doma. Jeden z hostí v klube Spojka, Richard Dorfmeister, mi raz povedal, že nezávislosť dídžeja je dnes luxus a ja každý deň prichádzam na to, že jeho slová sú pravdivé. V Spojke som ku koncu hrala takmer nonstop, ale museli sme ju zavrieť pre nevyhovujúce priestory. Hore nad klubom boli byty a ja chápem, že nikto nechce spávať v natriasajúcej sa posteli. Takže hľadáme nový priestor a aj naša predstava o klube získala iný rozmer... Mojou významnou životnou etapou bola práca na festivale Pohoda, kde som spoločne s priateľom robila dramaturgiu a booking väčšiny tanečných scén. V Bratislave pravidelne hrávam na akcii SIDE EFECTS v klube Duna a za veľký úspech považujem hranie v kultovom klube Flex vo Viedni, v pražskom klube Roxy, v Mecce, v poľských kluboch v Krakove, vo Varšave a v Berlíne... Čo sa týka muziky, ktorú milujem, môžem povedať, že tanečná elektronická hudba tvorí u mňa niekedy len dvadsať percent emócií z celkovej hudby. Stáva sa takmer pravidlom, že pracovný víkend končím pesničkami skupín Bez ladu a skladu, Čechomor, Depeche Mode, Davida Bowieho... Nachádzam tu také silné spojenie s dnešnými novými vecami, že sa ich nebojím hrať aj na dnešných diskotékach.

Prvýkrát pred ľuďmi

Prvé hrania sú stále - vždy trvá, kým človek nadobudne zručnosť vo svojom odbore a v praxi, ale stále chodím hrávať prvýkrát tam či tam a všade je to iné. V Čechách sa hráva veľmi dobre. Publikum je iné ako u nás, človeka si viac vážia. Berlín je momentálne mekka klubovej hudby. Hrala som v známom klube Café Moskau v spoločnosti fantastických dídžejov a cítila som sa tam ako doma. Či už vzbudzujem rešpekt? Skôr sa cítim ako po skončení vysokej dídžejskej školy so zameraním na rozvoj klubovej scény. Teraz by som si chcela spraviť doktorát.

Civilný život verzus nočný

Cez deň Zuzana, v noci Biji... Dúfam, že je to stále tá istá osoba. Ak mám definovať svoj životný štýl, môžem sa odraziť od toho, že som študovala na strednej škole v Amerike a pohybovala som sa medzi deťmi takzvanej "I don t care generation". Ja som presný opak. Preferujem viac kvalitu - radšej robiť menej vecí naraz, ale kvalitnejšie. To sa mi veľmi pekne vracia.

LUCCA (28)

Mladá Češka začala sólovo hrať už v roku 1999, ale okolo klubovej hudby sa "obšmietala" už od svojich 16-tich rokov, keď pracovala ako asistentka produkcie v brnenskom Boby centre. Pravidelne sa tam organizovali tanečné párty s Paul van Dykeom alebo Nickom Warrenom. V roku 2003 ju v Čechách vyhlásili za najpopulárnejšiu dídžejku a o rok neskôr si založila vlastný label Acapulco. Minulý rok mala Lucca najvydarenejší - dídžej Tiesto ju pozval, aby ho sprevádzala na novembrovom turné po strednej a východnej Európe a na vianočnom trhu sa objavilo jej prvé DVD.

EVA URBANÍKOVÁ

---

Zpět na obsah