SLOVENSKÉ DOTYKY
 

OSEMDESIATNIK

Ing. Jozef Havaš

Znie to neuveriteľne, ale kalendár neklame. Narodil sa 4. februára 1926 v Spišskej Teplici v rodine furmana. Po základnej škole v rodisku pokračoval v stredoškolskom štúdiu na obchodnej akadémii v Poprade. Po jej absolvovaní odišiel do Prahy študovať na Vysokú školu hospodárskych vied. K titulu inžiniera neskôr pribudol ešte kandidát vied. Na Slovensko sa vrátil už s manželkou a začal pracovať na Slovenskej plánovacej komisii v Bratislave. V roku 1960 v rámci akcie zvýšenia podielu Slovákov v celoštátnych úradoch ho vyslali opäť do Prahy - na Štátnu plánovaciu komisiu.

Nová kapitola našich moderných dejín, ktorá sa začala v januári 1968 zvolením Alexandra Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, si žiadala aj do vládnych úradov príchod nových, schopných, rozhľadených ľudí, nezaťažených dogmatickým spôsobom uvažovania. Tak sa Jozef Havaš dostal na predsedníctvo vlády, kde zotrval neuveriteľných dvadsaťtri rokov. V apríli 1968 prišiel pracovať do sekretariátu podpredsedu vlády Gustáva Husáka, ktorého politický návrat bol spojený s prípravou zákona o Československej federácii. Po odchode Husáka do Bratislavy, keď bol zvolený na mimoriadnom zjazde KSS za prvého tajomníka, pracoval Jozef Havaš v sekretariáte Sama Falťana. Od roku 1970 viedol sekretariát predsedovi slovenskej vlády, ktorý bol z toho titulu podpredsedom federálnej vlády. Najprv viedol sekretariát Petrovi Colotkovi, potom Ivanovi Knotekovi, Pavlovi Hrivnákovi a svojho nástupcu zaškoľoval u Milana Číča. V tejto funkcii pracoval až do roku 1990, keď odišiel do dôchodku. Ešte niekoľko rokov bol v Československej obchodnej banke. To boli zamestnania, ktoré mu pomáhali v jeho celoživotnom poslaní, ktoré bolo - aspoň ako ja som ho poznal od februára 1969 - práca na "národa roli dedičnej". V jeho prípade to bola širšia roľa, boli to česko-slovenské vzťahy. Im sa venoval v praktickej forme s obdivuhodným zanietením.

Spoločenský kvas v roku 1968 priniesol záujem o obnovenie činnosti Matice slovenskej v Prahe. Jozef Havaš patril medzi tých, ktorí od leta 1968 pripravovali jej ustanovujúce zhromaždenie. Konalo sa 9. februára 1969 v sále Dopravných podnikov a tam bol aj zvolený za predsedu miestneho odboru. V tom čase bol medzi českou verejnosťou skutočný záujem o Slovensko. Prejavoval sa aj tým, že za členov miestneho odboru Matice sa prihlasovali občania českej národnosti, ktorí mali úprimný záujem o Slovensko. Niektorí vo vstupe do Matice slovenskej videli aj podporu spoločnej cesty. Verili, že zákonom o československej federácii sa začína medzi Čechmi a Slovákmi nová kapitola vzájomných vzťahov. Nikto neočakával politické zmeny, ktoré nastali po apríli 1969 a následnú tvrdú normalizáciu, ktorá sa výrazne podpísala aj na česko-slovenských vzťahoch. Stranícke previerky, vylúčenie a odchod mnohých Čechov zo zamestnania v ústredných orgánoch a súčasne príchod Slovákov do teraz už federálnych úradov na uvoľnené miesta sú dve rozdielne veci, ale kapkovsko- jakešovskej propagande sa ich podarilo v očiach českej verejnosti zlúčiť. Tu je vidieť zárodok budúceho rozdelenia štátu o niečo vyše dvadsať rokov. Ale to je ešte ďaleko.

V ten februárový podvečer roku 1969 som sa s Jozefom Havašom stretol prvýkrát. Vo funkcii predsedu Klubu slovenských akademikov som sa spolu s kamarátom Myronom Majdákom zúčastňoval niektorých zasadaní výboru miestneho odboru. Vtedy som začal obdivovať jeho nápaditosť, vytrvalosť a organizačné schopnosti, ako dokázal zladiť pre ciele miestneho odboru aj svoju funkciu na vláde. Vedel vybaviť prvý veľký spoločenský večer v apríli 1969 v priestoroch Černínskeho paláca, cestu vlakom na oslavu dvadsiateho piateho výročia Slovenského národného povstania do Banskej Bystrice či prvú Plavbu po Vltave, vtedy organizovanú pražským primátorom. Miestny odbor vďaka pochopeniu vedenia Mestskej knižnice získal v jej priestoroch takú "kukaňu", kde sedávala teta Ela Talpová. Prvá a na dlhé roky jediná profesionálna pracovníčka miestneho odboru. Všetky ostatné funkcie boli dobrovoľné.

Napriek vynaloženému úsiliu sa miestny odbor Matice slovenskej v Prahe nepodarilo legalizovať. Vyvíjal aktivitu skutočne len vďaka dobrovoľným funkcionárom a často diplomatickým schopnostiam Jozefa Havaša, ktorý zo svojej funkcie vo vláde veľa vecí vedel vymyslieť, odôvodniť, vysvetliť, ale aj "vyžehliť". Veru, boli časy, kedy sa kvôli niektorým programom - spomínam na večer venovaný Vladovi Clementisovi, kývala aj pod ním stolička.

Nie je tu priestor na históriu Miestneho odboru Matice slovenskej, ale kto pozná jeho osemročný príbeh, ten vie, že ako červená niť sa v ňom vinie osobnosť Ing. Jozefa Havaša. Keď bol na Slovensku v roku 1973 prijatý nový zákon o Matici slovenskej, nastala otázka, čo s pražským miestnym odborom. Jeho činnosť kontinuálne pokračovala vytvorením Klubu slovenskej kultúry, ktorého sa stal predsedom. Potom to už išlo ľahšie, lebo klub sa stal súčasťou Pražského kultúrneho strediska, ktoré ho finančne a priestorovo zabezpečilo. Už od prvých dní vzniku miestneho odboru sa Jozef Havaš usiloval o realizovanie jedného z bodov tam prijatého programu, a to o vybudovanie Domu slovenskej kultúry v Prahe. Dnes to znie jednoducho. Ale koľko práce, nápadov, premýšľania a presviedčania za tým stálo! Koľko stretnutí, zasadaní, schôdzovania! Samozrejme, že to nie je vec jednotlivca, lebo bolo treba presvedčiť najmä politické miesta, že takáto inštitúcia má v Prahe svoj význam a oprávnenie. V tom má leví podiel práve Jozef Havaš. V tom, že vedel, kam zájsť, koho osloviť, kto na čo počuje. Dôveroval ľuďom a vedel sa obklopiť takými, o ktorých bol presvedčený, že s ich pomocou tieto ciele dosiahne. Dokázal, keď to bolo treba, aj obhájiť svoje rozhodnutia. Mnohí herci, ktorí nemohli vystupovať mimo svojich domácich scén, vedeckí a pedagogickí pracovníci z dnes ťažko pochopiteľných dôvodov obmedzení vo svojich aktivitách len na svoje pôsobisko sa programovo podieľali na práci Klubu slovenskej kultúry. Koľko detí vylúčených či vyčiarknutých zo strany a preto ocitnuvších sa na periférii diania sa pravidelne zúčastňovalo dotovaných letných mládežníckych aktivít, organizovaných Klubom slovenskej kultúry! Či už to boli v lete plavecké kurzy na Santovke, kurzy vodných športov na východnom Slovensku alebo vysokohorská turistika. A v zime zasa lyžiarske zájazdy a často niekoľko. V tomto smere v Klube slovenskej kultúry neboli nikdy kádrovania.

Otvorenie Domu slovenskej kultúry v novembri 1985 poskytlo ďalšie možnosti. Jozef Havaš stál pri všetkých aktivitách, ktoré vyšli z miestneho odboru Matice slovenskej, Klubu slovenskej kultúry alebo Domu slovenskej kultúry, lebo posledné dve sa svojho času vzájomne prelínali. Či už to boli Plavby po Vltave pre účastníkov Slovenského národného povstania a zahraničného odboja, Slovenské plesy, školské a kultúrne programy. Či mi veríte alebo nie, o tom všetkom sa pravidelne každý pondelok na zasadnutiach predsedníctva Klubu slovenskej kultúry diskutovalo. Spomínam si, že pri rozhodnutí osláviť dvadsať rokov miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe vo februári 1989 niektorí opatrnejší navrhovali, nech sa to preloží na neskôr, aby sme nedráždili politické miesta. Vtedy Havaš povedal, že "keď raz bolo založenie vo februári, tak sa tiež bude oslavovať vo februári. Ani Vianoce sa neoslavujú na Veľkú noc!" Pričom išlo o rozhodnutie pozvať všetkých ešte žijúcich členov výboru i čestného výboru z roku 1969. Tak sme privítali medzi sebou Vlada Kašpara, Miroslava Galušku, Viliama Ciklaminiho a ďalších, ktorí boli už dvadsať rokov v politickej nemilosti.

Treba spomenúť aj jeho podiel na inštalovaní pamätných tabúľ významným Slovákom v Prahe. Prvá bola venovaná Martinovi Kukučínovi, ďalšie Lacovi Novomeskému, Milanovi Hodžovi, Vladovi Clementisovi. Po zmene režimu sa stal Čestným predsedom Klubu slovenskej kultúry. Spolupodieľal sa na založení Štefánikovej nadácie, potom občianskeho združenia Štefánikova spoločnosť, ktorej je dnes tajomníkom. Koľko úsilia vynaložil pri nadväzovaní a realizovaní spolupráce so slovenskou školou v Sarvaši, kde maturoval Štefánik, alebo pri príprave odhalenia Štefánikovej sochy v Meudone pri Paríži! To už nehovorím o Štefánikovej soche pri hvezdárni na pražskom Petříne...

Dalo by sa veľa hovoriť o práci a zásluhách tohto vtipného, múdreho a starostlivého muža, ktorého aktívity naďalej pokračujú. Často som si kládol otázku, kde sa v ňom tá energia, ktorá strháva aj iných, ešte v osemdesiatke berie. Preto by som rád vo svojom želaní pre ďalšie roky jeho života parafrázoval slová, ktoré povedal Karol Kuzmány o Štefanovi Moyzesovi, lebo sú pre Jozefa Havaša výstižné a priliehavé: "Pane, učiň mu dobre, lebo miluje národ náš a dom mu postavil".

VOJTECH ČELKO


Zpět na obsah