SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KLEBETY NERIEŠIM

S Andreou Verešovou

Andrea Verešová je už síce známa a úspešná žena, ale ešte sa len rozhoduje, čím vlastne bude. Končí štúdium práva na Karlovej univerzite v Prahe, má hrať hlavnú úlohu v novom českom filme Paťáci, nafotila umelecké fotografie do kalendára, pokračuje v modelingu. Občas ju vídať na ulici s kočíkom - vozí sestrinu dcéru Ellu. Za volantom už nie je dračica.

Nedávno ste s mamou havarovali. Nebojíte sa odvtedy jazdiť?

Nejaký čas po nehode som sa aj bála. Najmä v daždi, lebo vtedy lialo ako z krhly a na ceste bolo veľa áut. Lenže človek zabúda a ja mám rada rýchlu jazdu. Ale - už som opatrnejšia. Človek sa v takých situáciách zamyslí nad hodnotami a prioritami života. V to ráno sme mali s mamou pracovne odletieť do Chorvátska. Bolo to šťastie v nešťastí. Okrem toho, že sme nemali vážnejšie zranenia, náš ranný let náhodne preložili na večer. Až v Chorvátsku sme sa vlastne zo šoku spamätali. Stres trval 24 hodín: Stále som si nehodu premietala. Išla som za nákladiakom a predbiehalo ma nejaké auto. Vytvorilo silný tlak vzduchu, ktorý ma hodil do šmyku. Bol to typický akvaplanning. Ešte aj teraz cítim ten tlak vzduchu, ale nie som vystrašená. So strachom sa jazdiť nedá. No celkovo som opatrnejšia, človek jazdí inak, keď má osemnásť a keď má dvadsaťpäť. Nie som už za volantom taká dračica.

Boli ste dračica?

Mohla som tak na niekoho pôsobiť, ale snažím sa jazdiť s ohľadom na iných. Ale - odvážna som asi dosť: Vodičák som si robila už v devätnástich a ešte kým som ho získala, skúšala som jazdiť na maminom aute. Zaparkovala som ho na kopčeku a nezabrzdila ručnou brzdou - auto sa samo rozbehlo a skončilo - na mamino veľké prekvapenie - v plote.... To je však už dávno.

Na fotkách Romana Sluku z Kuby pre autorský kalendár na rok 2006 ešte stále vyzeráte ako dračica. Fotky sa uplatnia iba v kalendári, alebo budú niekde natrvalo inštalované?

Premiéru mal kalendár aj výstava fotografií v Art galérii na Václavskom námestí v Prahe. Nedávno sa presťahovali do galérie Platýz, ktorá patrí hercovi Mirkovi Donutilovi, môjmu kamarátovi. Už som mu to sľúbila a budú tam od januára na neurčité obdobie.

Išli by ste do fotenia kalendára znova?

Určite. Je to síce náročné po časovej aj finančnej stránke, ale páčilo sa mi to. Keby som dostala podobnú ponuku, asi by som ju zvažovala. Vzniklo tak naozaj umelecké dielo, nadčasové a neopakovateľné.

Cítili ste sa na Kube dobre? Momentálne je to obsmievaná krajina - nebáli ste sa, že to poznačí aj kalendár?

Samozrejme, že politický režim a jeho aspekty nechápem povrchne, ale - aj vďaka tomu Kuba poskytuje unikátnu príležitosť zaznamenať neopakovateľnú atmosféru starých čias. Kuba má niečo špecifické, čo sa nedá nájsť inde. Aj preto sú tieto fotky zaujímavé a nádherné. Je to tajomná, záhadná krajina s bohatou históriou a kultúrou. Bol to pre mňa objav. Je to veľmi vhodné prostredie na filmovanie a na originálne fotografovanie. Fotografovanie je vôbec úžasné, lebo je absolútne slobodné.

Kde sa vám najviac páčilo?

Na krokodílej farme, na vojenskej základni, v botanickej záhrade, pri mori... Kuba je tajomná, melancholická a úžasná zároveň. Vďaka šikovnej sprievodkyni a špeciálnym povoleniam sa nám podarilo dostať na rôzne neprístupné miesta. Panenské pláže, krásne more, prírodné rezervácie... Zvláštnu, melancholickú atmosféru mali najmä miesta, ktoré kedysi vybudovali a po revolúcii opustili Američania. A Kubánci boli veľmi milí a pokojní. My sme tam asi jediní naháňali čas, blížilo sa totiž obdobie dažďov, "nerváčili" sme sa a oni sa nikam neponáhľali. Všade vládne pohodová uvoľnená atmosféra.

Vraj je tam kvôli tomu pokoju dosť veľký "binec"... Nič vás nevytočilo?

Raz ma vytočila chyžná v hoteli. Bolo to pre uterák. Práve som sa osprchovala a zistila som, že mi vzala uterák a nedala mi zaň čistý. Vybehla som polonahá na chodbu a kričala som. Ostatní zo štábu sa dosť pobavili, keď ma zbadali len skromne omotanú plachtou na chodbe. Bol to taký milý incident.

V akej reči ste nadávali na Kube?

Hovorila som po anglicky, ale chyžná pochopila. Kuba je úžasná, uvoľňujúca, mochito, salsa, to je fajn - len to ich "maňana"! Najprv sa rozčuľujete, ale potom tomu podľahnete a je vám sladko. Nemáte uterák? Nemáte sa do čoho utrieť? No tak uschnete na slnku! Človek tomuto prístupu napokon podľahne a zistí, že je príjemný a sladký. Podľa toho, čo hovorím, by sa mohlo zdať, že na Kube je to ospalé, ale mne sa tam každý deň niečo stalo.

Napríklad?

Napríklad raz sme stratili povolenie na fotenie, druhý raz sme sa omylom dostali na vojenskú základňu, kde bol zakázaný prístup, inokedy sme zabudli aparatúru a už sme boli na druhom konci ostrova, keď sme to zistili. Sú to také drobnosti, ale všetky situácie sa menili na dobrodružstvo. Zhovárali sme sa s ľuďmi, stále sme boli v pohybe. Bolo to super.

Vás čaká niečo ešte vzrušujúcejšie: chystáte sa na hlavnú úlohu v českom filme Paťáci. Tešíte sa na to?

Bude to pre mňa nová skúsenosť. Zahrám si mladé dievča, ktoré sa zamiluje, vydá, ale tým sa to neskončí... Film sa odohráva v časoch normalizácie, je humorný aj smutný zároveň. Mali sme nakrúcať už v októbri, ale prvá klapka sa ešte odkladá. Raz sa to posúva kvôli mne - som v poslednom ročníku a mám skúšky - raz kvôli producentom. Zatiaľ sa chystám a chodím na hodiny herectva k Jaroslave Obermaierovej a k pánovi Hrušínskemu.

Budete sa vôbec niekedy venovať aj právu, ktoré študujete?

Myslím si, že raz sa budem venovať iba právu a štúdium beriem ako investíciu do budúcnosti. Zatiaľ mám síce veľa pracovných ponúk v modelingu, fotím aj v zahraničí, ale keď školu skončím, budem sa venovať aj právnickej praxi v nejakej advokátskej kancelárii. Ponúk na prax mám dosť.

Mení vás štúdium?

Štúdium človeka určite ovplyvňuje a rozširuje mu všeobecný rozhľad, čo je na nezaplatenie. Človek sa predsa s právom stretáva na každom kroku a potrebuje ho. Každý študent práva vám povie, že to nie je hračka, ale stojí to za to. Aspoň si viem sama napísať alebo skontrolovať zmluvu a ušetrím tým veľa času.

Stalo sa vám, že vás zo skúšky vyhodili?

Iste. Lenže aj neúspech patrí k životu. Na jar som vyletela zo skúšky právne právo. Je to veľmi ťažká skúška. Oplakala som to na záchode. Na skúške bol človek, ktorý tam nemal čo hľadať a ktorý stále ironizoval moje odpovede.

Mávate pred skúškou trému? Zvažujete, ako sa obliecť?

Mám trému aj strach. A čo sa týka oblečenia, taktizovať sa nedá. Na našej škole je to tak, že dopredu nevieme, kto nás bude skúšať. Už sa mi stalo, že som si dala blúzku s výstrihom a - pohorela som. Mám rada ležérne oblečenie alebo nohavicový kostým, v ktorom sa môžem uvoľniť a sústrediť sa na to, čo tam budem hovoriť.

Sú situácie, keď neprikladáte oblečeniu veľký význam?

Oblečenie vypovedá o profesii, o koníčkoch, o životnom štýle. Oblečenie a móda sú súčasťou môjho života, ale vo voľnom čase, doma, alebo na dovolenke oblečenie príliš neriešim a neprikladám mu veľký význam. Dôležité je, aby som sa cítila príjemne a pohodlne.

Vaša mama Ester je tiež právnička, a to dokonca exekútorka. Beriete si z nej profesionálny vzor?

Mama je vynikajúca právnička a úžasná žena. Taktiež moja teta, mamina sestra Margita. Obdivujem ich obe aj po pracovnej stránke a bola by som rada, keby som dokázala to, čo ony.

Prezrádzajú vám svoje grify?

Do tajov každého povolania človek preniká postupne. Bola by som však rada, keby sa mi podarilo niečo odkukať a možno mi postupne aj tie svoje grify dobrovoľne prezradia.

Základom právnického povolania je snaha o spravodlivosť - boli ste niekedy nespravodlivá?

Spravodlivosť? Ťažko povedať. Na tému spravodlivosti by sa dala napísať slohová práca, to by som možno vedela, ale stručne sa vyjadriť neviem. Spravodlivosť je súčasť práva. Predovšetkým sudca musí byť spravodlivý, právnik však neraz musí zastupovať aj toho, kto pochybil. Je to teda zložité. Misky na váhe spravodlivosti sa ťažko vyvažujú. Aj ja sa snažím o spravodlivosť. Nie je to vždy ľahké. S istotou môžem povedať, že nespravodlivosť nenávidím. Nespravodlivosť ubližuje a veľmi bolí. Preto sa snažím byť čo najviac spravodlivá.

Váš otec, profesor matematiky a fyziky, učí na vysokej škole. Máte po ňom bunky aj na tieto vedy?

Bohužiaľ, po otcovi bunky nemám. V tomto smere som po ňom asi nič nezdedila. (smiech). Inak - otec ma vychoval, veľmi sa nám - mne aj sestre - venoval. Aj nám varil, otec je výborný kuchár. Jeho španielsky vtáčik alebo ryžový nákyp sú perfektné. Vyrábal nám drevené hračky, napríklad mlyn. Dal nám veľa lásky a aj vďaka otcovi som mala nádherné detstvo. Nikdy som nezažila zlé chvíle.

Ako berie rodina škandály, ktoré zákonite sprevádzajú život modelky?

Sme "nad vecou". V našej rodine sú krásne vzťahy - veľa ľudí mi už povedalo, že obdivujú, ako spolu vychádzame. Mám zázemie, s rodinou som stále v kontakte a mám sa vždy na koho obrátiť. Nech by sa dialo hocičo, viem, že pri mne niekto stojí a myslí na mňa. Čiže - je to prostredie, v ktorom ma poznajú a všetko o mne vedia.

Ako vás vychovávali?

Nikdy ma do ničoho nenútili, ale ani ma neobmedzovali. Vedeli, že zakázané ovocie najviac chutí. Bola som vedená k racionalite, aby som vedela stáť na vlastných nohách. Neobracala som sa na rodičov so svojimi problémami. Správala som sa v rámci istých pravidiel a vedela som, že za vybočenia si budem pykať len ja sama.

Nedávno ste boli v porote Miss Eurosport. Ako vy hodnotíte ľudí? Vnímate aj vnútornú krásu?

Človeka hodnotím komplexne - vystupovanie, vyžarovanie, sympatie, ktoré vyvoláva... Vnútorná krása je v živote najdôležitejšia, umocňuje ostatné pôvaby.

Ste vnútorne krásna?

Chcela by som, snažím sa... Ale to môžu posúdiť iba iní ľudia. Na každého pôsobí niečo iné - každý považuje za krásu niečo iné. Ja sa snažím byť predovšetkým príjemná, lebo si myslím, že to je dôležité. A je to príjemné aj mne samej. Cítim sa dobre, keď som príjemná.

Listovali ste niekedy v Kamasútre?

V knižnici Kamasútru nemám, ale určite som v nej listovala...

Od koho ste sa dozvedali o tajomstvách lásky a sexu?

Nepamätám sa už, ako to všetko bolo, ale mojou dôverníčkou bola sestra. Keď som bola v puberte, ešte sa toľko nepísalo a nehovorilo o týchto veciach. Túto oblasť zahaľovalo rúško tajomstva a veľa vecí človek zisťoval spontánne, skúsenosťami. Takže - po ničom som uvedomele nepátrala, všetko prišlo samo, prirodzene. A musím povedať, že to tajomstvo malo v sebe čaro.

Poznáte pocit žiarlivosti? Prekáža vám, keď dávajú Jaromíra Jágra do súvislosti s inými ženami ako s vami?

Neriešim to.

Naučili ste sa pri ňom korčuľovať? Vyznáte sa v hokeji?

Nejaký čas som v hokejovom prostredí strávila a niečo sa na mňa nalepilo. Korčuľovať sa však neviem. Maximálne tak "nasucho" na kolieskových korčuliach.

Kedysi ste o svojom vzťahu pokojne rozprávali. Je naozaj koniec?

Nechcem o tom hovoriť, lebo - veď som už spomenula - mám v týchto veciach radšej tajomstvo. Súkromie by malo zostať nedotknuté. V týchto veciach mám už jasno.

Uchádzajú sa o vašu priazeň politici? Nelákali vás do kampane?

Ponuky boli, ale nie markantné. Snažím sa od politiky dištancovať, pre mňa je najlepšie byť neutrálnou. Môžem však povedať, že viac ma v televízii bavia politické debaty ako telenovely. Mám prehľad aj o dianí na Slovensku, snažím sa ho udržať, ale predsa - už šesť rokov žijem v Čechách a tunajšiu situáciu poznám lepšie.

Vraj po Prahe kočíkujete malú neter - chceli by ste byť už mamou?

Ešte mám čas, ale som rada, že moja sestra Sandra je tiež v Prahe a že má teraz malé dievčatko. Pomáha mi to prekonať odlúčenie od Slovenska. Vlastne som v Čechách cudzinka a bez nich by som bola sama v cudzom meste. Takto nie som osamelá. Máme so sestrou spoločné aktivity, hoci teraz sa už trocha odlišujú - jej pribudli rodičovské povinnosti. Ale aj ja chodím s kočíkom, v ktorom je moja malá neter Ella. Je to malé slniečko v mojom živote. Najradšej ju však nosím na rukách, pritúlim si ju a zabudnem na všetky bežné starosti.

Ako si najlepšie oddýchnete?

Teraz možno práve s Ellou.

HELENA DVOŘÁKOVÁ


Zpět na obsah