SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SLOVENSKÉ HERECTVO OPÄŤ ZAŽIARILO

Slovenské divadlo v Prahe

Deviaty ročník tradičného festivalu Slovenské divadlo v Prahe priniesol tohto roku zážitky vymykajúce sa z priemeru. Výberom divadiel a pochopiteľne aj výberom hier. Neznamená to však, že sa nenašli i slabšie divadelné momenty a naopak zasa vymykajúce sa zážitky. Chýbal trochu hosť z najmiljších - Štúdio L+S Bratislava, ktoré malo prísť s hrou Yasminy Rezy "Život na trikrát", v poslednej chvíli však svoju účasť zrušili z dôvodu zahraničnej cesty jedného z protagonistov - Milana Lasicu.

Vstupným predstavením festivalu bola hra kanadského dramatika Johna Murrella v naštudovaní Slovenského národného divadla "Posledné leto Sarah Bernhardtovej". Príbeh slávnej herečky sa nám predostrel v podobe v ústraní na letnom sídle dožívajúcej a na slávne časy svojej kariéry spomínajúcej divy. Hra v réžii Ľubomíra Vajdičku a s Božidarou Turzonovovou ako Sarah a Michalom Dočolomanským ako chápajúcim komorníkom Pitouom, mala premiéru v Bratislave len týždeň pred uvedením v Prahe, čo sa odzrkadlilo na niektorých ešte nevybrúsených miestach hry. Divadlo Astorka Korzo,90 uviedlo klasickú hru stredoeurópana Ödöna von Horvátha "Historky z Viedenského lesa". Mladý autor v nej dokázal už na začiatku tridsiatych rokov rozpoznať malomeštiacke podhubie, v ktorom sa rodil rasizmus a neskôr aj fašizmus. Pomerne odvážnym počinom sa javí predstavenie alternatívneho divadla GUnaGU Bratislava "Citostratus" s podtitulom Opera v Boeningu - pre huslové kvinteto a samply. Hudbu zkomponoval Slavo Solovic na libreto Viliama Klimáčka. Prešporské divadlo Bratislava sa predstavilo veselohrou s pesničkami a tancom "Malé zemiakové blues" autorov Romana Fédera a Jozefa Krasulu. Radošinské naivné divadlo prišlo do Prahy so Štepkovým retrospektívnym predstavením "Kronika komika alebo ako sa rodí komik a jeho divadlo". Pri ďalších troch hrách sa pristavme trochu podrobnejšie.

Meteor

Martinské divadlo sa v minulých ročníkoch festivalu zaiste nestrácalo ako málo výrazné či majúce o stupienok nižšiu úroveň oproti divadlám "z centra". Hra Friedricha Dürrenmatta "Meteor" v podaní súboru nesúceho už nový názov Slovenské komorné divadlo Martin sa tentoraz podujalo na pomerne ťažkú tému, ktorá nie každému divákovi musí "sadnúť".

Rozprava o chuti či nechuti ísť na onen svet a čo kto má z pozemského bytia, podávaná v ostrom kontraste dosť morbídnych scén a demonštratívnym podávaním požívačnosti hlavnej postavy-spisovateľa formátu kandidáta na Nobelovu cenu, ale v súkromí nevykazujúcej až taký vysoký morálny kredit, bolo dosť náročné sústo. Náročná filozofická téma náročná na predvedenie. Martinské divadlo sa s ňou vyrovnalo so cťou. Z hereckých výkonov sa vyníma mladá, sľubná herečka Lucia Jašková. Od všetkých hercov sme už tradične počuli krásne znejúci, i keď možno trochu archaizovaný jazyk.

Tri sestry

Najnetypickejším a najočakávanejším kusom bola inscenácia čechovovských Troch sestier v originálnej réžii Svetozára Sprušanského a v podaní Divadla Andreja Bagara v Nitre. Predchádzal jej vynikajúci chýr, veď získala prestížnu cenu Dosky 2003 hneď v troch kategóriách - za najlepšiu inscenáciu sezóny, najlepšiu réžiu a najlepšie kostýmy (Andrea Bartha). Očakávanie zvýšilo aj netradičné miesto predstavenia - Clam-Gallasov palác v centre starej Prahy. Lokalizovanie do nedivadelného priestoru je jedným zo základných stavebných kameňov Sprušanského reinterpretácie Čechovovej hry. Cieľom je vtiahnuť diváka do autentického prežitku. Divadelníci ho nechajú čakať pred dverami, aby ho napokon voviedli do múzea, kde sa ocitne na oslavách menín najmladšej zo sestier Prozorovových, Iriny.

Oslavách dávno zapadnutých prachom, ktorý pokryl už neexistujúci svet, súčasne však na oslavách práve sa odohrávajúcich - v tom musí diváka utvrdiť priamy kontakt s hercami, ba i šampanské v jeho rukách. Nejde o žiadny násilný experiment, naopak, vychádza z najlepšej čechovovskej tradície vyjadriť všetko autenticky cez postavy, bez čohokoľvek mŕtveho, deklaratívneho. Vyžaduje to vynikajúce herecké výkony. A tie nechýbali. Nitrianski divadelníci pred vami s ľahkosťou postavia ako domček z karát starý svet plný už nepoznaného životného pocitu. A ten sa ako domček z karát aj rozpadá, vlastne už počas stavby. Inscenácia je určite aj o stratách, ktoré prinieslo víťazstvo modernosti a s ním i hrubosti, ale aj o všetkom ľudskom, čo sa pri zmenách kulís nemení.

Osem žien

Francúzsky scenárista, dramatik, herec a režisér Robert Thomas je autorom hry, ktorú možno radiť medzi ľahšie žánre, i keď jej nemožno uprieť aj hlbší zmysel medziľudského súžitia v rozvetvenej rodine. Je to i nie je detektívka, je to i nie je trpká komédia a je to i nie je spevohra. Nainscenovaná vražda jediného muža v dome - manžela, otca, brata či pána - odkryje sud s neovládateľnými vášňami, plnými podozrievania, obviňovania i ženskej hystérie, ale aj citov, nehy a smiechu. Veľmi dobrý výkon podala najmä Zuzana Kronerová v úlohe matky, zbierajúcej odvahu opustiť svojho muža. V prekvapivo novej polohe sme videli Annu Šiškovú, ktorá stvárnila jej sestru, večne si ťažkajúcu a ufňukanú starú pannu. Nemenej pôsobivá nepochybne bola aj Marta Sládečková v úlohe sestry obete - zvodnej Pierretty. Čo sa týka speváckych výkonov protagonistiek, neboli všetky pochopiteľne na rovnako vysokej úrovni. Roman Polák dokázal svojím režijným poňatím pripomenúť v predstavení Novej scény ešte jeden dôležitý fakt: aj keď v hre nevystupujú žiadni muži, zjavne hlboko ovplyvňujú životy každej z prítomných žien. Tak ako v živote.

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ, JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah