Herečka Božidara Turzonovová

Rodom po otcovi - architektovi pochádzajúcom z Egejskej Macedónie - a podľa skutočnosti, že svetlo sveta uzrela v Sofii, je Božidara Turzonovová cudzinkou. Ale okolnosti chceli, aby ju ako batoľa odviezli do mesta a krajiny, ktorá sa stala jej vlasťou. Prirodzená muzikalita a veľká fantázia ju predurčila na umeleckú dráhu. Začínala ako dieťa v detskej rozhlasovej družine, kde získala dobré základy javiskovej reči od Viery Bálintovej, na rozprávkach ktorej vyrástli celé generácie slovenských detí. Po škole získala angažmán v činohre Slovenského národného divadla, kde vytvorila desiatky postáv. Hrala v inscenáciách vysielaných v rámci legendárnych televíznych pondelkov z Bratislavy. Nakrúcala filmy na oboch stranách Moravy a v pamäti divákov navždy ostane jej Ema Destinnová, Karolína Světlá a mnoho ďaľších výnimočných žien. Je vo veku, kedy sa vracia k niektorým divadelným titulom už po niekoľkýkrát, ale úlohy dcér vymenila za matky a tety. Zostáva jej však stále dosť energie na hosťovanie v Divadle A. Bagara v Nitre, na nakrúcanie v rozhlase a dabingovú prácu, na študentov i na festival ART-Film v Trenčianskych Tepliciach. Ako Madame Hortenzia zažiarila v pohostinskom vystúpení DAB začiatkom vlaňajšieho októbra v pražskom Vinohradskom divadle. Nitrančania sa predstavili s muzikálom "Grék Zorba" v réžii Jozefa Bednárika a zožali dlhotrvajúci potlesk. Nie inak tomu bolo aj počas festivalu Slovenské divadlo v Prahe 2004, kde SND uviedlo hru "Posledné leto Sáry Bernhardtovej" s Božidarou Turzonovovou v hlavnej úlohe...

Na repertoári SND je niekoľko titulov slovenskej ľudovej klasiky, v ktorých účinkujete. Priznávam, že moje prvé divácke skúsenosti sa viažu práve na uvádzanie týchto hier na prelome 70. a 80. rokov, kedy boli nesmierne populárne a ich protagonisti veľmi obľúbení. Vy i váš manžel, Jozef Adamovič, ste patrili k tým najvýraznejším. Aké bolo a je uvádzanie hier s dedinskou tematikou na prvej slovenskej scéne?

- Uvádzanie slovenskej ľudovej klasiky je vskutku niečo zvláštne. V inscenačnej praxi SND bolo niekoľko nezameniteľných pohľadov a ja som mala to šťastie, že som pri tom bola. Nestor slovenského divadla Karol L. Zachar, ktorý vytvoril najviac takýchto inscenácií, pristupoval k týmto témam so značnou mierou idealizácie. Jeho ľudové postavy boli obdarené jasnými kladnými charaktermi, dával im nálepky dobroty a láskavosti. Je uznávaným etnografom a i jeho osobná životná skúsenosť ho predurčila k svojsky autentickému nazeraniu na dedinskú realitu. Mnohí s jeho umeleckou filozofiou nesúhlasili, ale nik neuprie jeho inscenáciám štýl. Boli skutočne veľmi obľúbené a dosahovali stovky repríz.

Druhým extrémom bol kritický pohľad na slovenskú ľudovú drámu. Stretli ste sa s ním?

- V určitých interpetáciách režiséra Miloša Pietora bol citeľný ironický pohľad na tieto témy. Zdravý kritický duch je už v literárnej podobe niektorých diel klasikov, ale objaviť ho a nájsť konštruktívnu mieru kritičnosti bolo a bude vždy veľmi ťažké. Mám rada prístup Ľubomíra Vajdičku, ktorý i takú "ostrú" autorku, akou je Timrava, uvedie na javisko zaujímavo a kultivovane. Je tu i klasika v šate folklórnej show. I to je, myslím si, legitímne, ale niekedy to môže hraničiť s nevkusom. Vždy je to asi otázka udržania miery vecí.

Folklór na Slovensku je fenomén, ktorý bol buď nekriticky vyzdvihovaný alebo v období posledných rokov zase narážal na absolútny dešpekt.

- Nikde na svete som sa nestretla s takým rozporuplným vzťahom k tradíciám, ako teraz na Slovensku. Škóti s absolútnou samozrejmosťou obliekajú kilt a hrajú na gajdy. Anglickí sudcovia si pri každom zasadaní kladú na hlavu parochne. Nikomu to nepríde komické, a ak áno, je to iba jeho problém. Považujú tieto zvláštnosti za svoj integrujúci prvok a keď to tak vnímajú oni sami, tak to musí prijať i okolie. My máme akýsi komplex z tradícií. Vysvetlenie je jednoduché, ale nič nerieši: folkór, ľudové umenie, bolo v dobe totality povyšované a stalo sa nástrojom k manipulácii. Všetko, čo bolo intelektuálne, vtedy škodilo. Domievam sa, že dnes sa stretávame s druhou krajnosťou: za tradície sa mierne hanbíme. Hlavne intelektuáli sa cítia byť iritovaní všetkým, čo zaváňa zemitosťou a zakorenením, akoby v nás víťazil komplex menejcennosti malých národov. Neveríme si, že sme dosť dobrí, že dostatočne imponujeme Európe a svetu.

Ponúka sa mi otázka: ako je prijímaná slovenská dedinská dráma, inscenovaná na počiatku 21. storočia na scéne SND, publikom?

- Tajovského "Ženský zákon" je veľmi obľúbené predstavenie. Je plné hudby, farieb a ľudia sa bavia. "Veľké šťastie" od Boženy Slančíkovej Timravy je inscenáciou, ktorá má i vyššie ambície a myslím, že sa darí ich napĺňať. Teší ma, že najmä mladí diváci prijímajú posolstvo, ktoré sa dnes nenosí: že cudnosť vo vzťahoch má svoje miesto, že rešpekt k citu druhého je normálny. Viditeľne je im sympatický postoj hrdinov, žijúcich tu - v našom priestore - pred sto rokmi. Myslím si, že je to pozitívny signál. Súčasní dramatici však svojimi textami žiadnu idylu neponúkajú. Aký máte vzťah k súčasným hrám?

- Rovnako ako divák, ani ja nechcem, aby ma niekto rozkladal. Skôr potrebujem a myslím, že nie som sama, aby ma niekto "poskladal". Priznávam, že nemám rada takzvanú cool dramatiku, módnu v posledných rokoch na javiskách sveta i u nás. Niektorí títo autori sami seba tak nenávideli, že odišli zo života samovraždou. Nazývam to toxickou dramatikou a jej uvádzanie je samoúčelné. Na druhej strane sa hrajú "oddychové" kusy, takže sa vlastne divadlo potáca medzi dvomi extrémami. Ale celé dejiny divadla i ľudstva, to je vlastne neustále hľadanie miery vecí a snaha nájsť rovnováhu.

Novou polohou bolo asi pre vás stretnutie s muzikálom. Čo pre vás táto práce znamená?

- Téma smrti a jej prirodzená prítomnosť v ľudskom živote je v muzikále "Grék Zorba" dominantná. Skoro všetci zúčastnení v tom období mali v rodine úmrtia a skúšky boli v i deň, keď padli dvojčatá na Manhattane. Ľudské trápenie je tu prezentované nekomplikovane, ale úderne. Niekoľkokrát som si hovorila, či tej ústretovosti voči divákovi nie je veľa, ale po každej ďalšej repríze viem, že takéto predstavenia ľudia potrebujú. Niektorí moji priatelia - intelektuáli - ma presviedčajú, že sú i zdravé. Muzikál je však žáner, ktorý má veľa obmedzení, je náročný na remeslo a najdôležitejšie je skĺbiť presnosť a prirodzenosť. Preto som šla do muzikálu s veľkým rešpektom. Uvedomila som si, že je to z 80-tich percent tvrdá technická príprava a moje hranie, psychologizácia a osobné maniere postavy sú iba nadstavbou. Mám radosť z tej práce a z každého nového predstavenia. V Divadle Andreja Bagara sú skvelí profesionáli a veľmi se mi medzi nimi páči. Teraz s nimi skúšam pôvodný slovenský muzikál "Adam Šangala" od Jozefa Paštéku s hudbou Vaša Patejdla a textami Kamila Peteraja. Kedysi som podľa tohoto historického románu nakrúcala televízny film režiséra Karola Spišáka. Som zvedavá, ako táto látka zapôsobí v muzikálovej podobe.

Film Jiřího Krejčíka "Božská Ema" patrí i vďaka vášmu výkonu v titulnej role k stále obľúbeným titulom. Ako spomínate na jeho nakrúcanie?

- Vytvoriť takú osobnosť akou bola Destinnová ma nesmierne obohatilo. Štúdiom jej života a ľudských postojov som sa mnohému naučila. Bola to zvláštna a neopakovateľná, silná a vášnivá bytosť. Čítala som jej korešpondenciu a mnoho vecí, ktoré ona vtedy tažko niesla, sa objavujú i dnes. Zabila ju malosť národa, ktorý tak nesmierne milovala. Keď sa niekto pozastavoval nad tým, že my dve: ja a sopranistka Gabriela Beňačková, ktorá spievala Emine party, pochádzame z Bratislavy, odpovedala som, že to je predsa pre film úplne nepodstatné. Režisér Krejčík si nás vybral a stál za nami. S dobou vzniku tohoto snímku mám spojené úžasné zážitky: dobrý scenár, nádherné exteriéry, skvelí ľudia. Už son ho dlho nevidela, myslím si, že je skutočne dobre urobený. Najmä kamera Miroslava Ondříčka je vedená priam kongeniálne.

České publikum se dnes môže so slovenskými hercami stretávať iba sporadicky. Bohužiaľ televíznych projektov, ktoré sa do ČT dostanú, je málo a slovenské hrané filmy sa nakrúcajú minimálne...

- Je to veľmi ťaživá a pre mňa úplne nepochopiteľná situácia. Tento patový stav cítim ako obrovské riziko a plytvanie talentmi, časom a kontinuitou. Keď si niekto neuvedomuje, že kultúra, kultúrnosť a z nej plynúci vzťah k práci prináša prosperitu i ekonomickú a že to všetko je jeden vzájomne súvisiaci reťazec, tak tam niekde vidím problém. To, čo je špecifické na týchto dvoch fliačikoch zeme uprostred Európy, je ich kultúra, integrovaná a neprehliadnuteľná. Nie autá cudzích značiek, ktoré sa u nás lacno vyrábajú a nikto netuší, že ich robili české alebo slovenské ruky.

Filmový festival ART Film v Trenčianskych Tepliciach ročník od ročníka zvyšuje svoju kvalitu a prestíž a od jeho počiatku je spojený s vašim menom. V súčasnosti ste aktívna ako predsedníčka festivalového výboru.

- Festival sa niekoľko rokov formoval a vyprofiloval sa i jeho organizačný tím. Našiel svoju tvár a ja si myslím, že je dobrý. Moja úloha je dnes v reprezentovaní jeho myšlienky a v získávaní čo najširšej obce priaznivcov, sponzorov, tvorcov i divákov. Je mi ľúto, že i napriek tomu, že je prijímaný odborníkmi i divákmi veľmi pozitívne, zo strany kompetentných nenachádza záštitu. Bohužiaľ, títo ľudia si neuvedomujú, že ich laxný a ignorantský postoj je nesmiernym hazardom z hľadiska zachovania kontinuity nielen slovenského filmu, ale celej kultúry.

Celou svojou osobnosťou ste sa zasadzovali za otvorenie Akadémie umení v Banskej Bystrici. Po mnohých diskusiách a hromadení protiargumentov sa javí táto škola ako životaschopná.

- Garantujem túto školu svojou osobou a som presvedčená, že existencia takejto inštitúcie je zmysluplná. Na argumenty typu "čo s toľkými hercami na malom Slovensku", uvádzam postoj jedného študenta: "Ak nebudem hrať na Slovensku, pôjdem na Broadway alebo do Talianska!" A môže ísť, lebo plynule rozpráva niekoľkými jazykmi. A aj keď by nakoniec predával párky, bude mať o jednu vnutornú dimenziu viac. Bolo by dobré dosiahnuť situáciu ako napríklad na Harwarde: ak máte pocit, že pre vašu vnútornú integráciu je nutná mongolská etnografia, prosím, zapíšte sa na ňu. Sme povinní vytvárať podmienky k rastu kreativity týchto ľudí. Tak prečo nepodporiť kultúrne centrum ako je Banská Bystrica? Dobrá správa je, že škola už dostala vysokoškolskú akreditáciu a je skutočne životaschopná.

MÁRIA UHRINOVÁ

---

Zpět na obsah