SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRVÉ PRIJÍMANIE

Fejtón

Všetko prvé je na tomto svete ťažké: prvé slová, prvé kroky, prvá láska, prvé huncútstvo, prvá bitka i prvé prijímanie. Ani ja som to nemal ľahké, i keď to neprebehlo v takom poradí, v akom som uviedol. Ale rád by som sa zastavil pri tom prvom prijímaní, lebo to, čo mu predchádzalo teraz, s náležitým odstupom času, zdá byť dosť komické. Aby som všetko uviedol na správnu mieru musím poznamenať, že moja matka bola v tom čase organistkou v Kapucínskom kostole v Bratislave, kde som občas s úspechom miništroval. Až do siedmich rokov môjho života mi nechala na hlave dievčenský účes. Chcela mať dievčatko, a tak som ho aspoň účesom zastupoval. Ani tento účes mi však nezabránil v miništrovaní. Bral som túto službu kresťanstvu veľmi vážne. V tej dobe dievčatám ešte nebola dovolená táto činnosť. Jedného odpoludnia prišla do sakristie mladá žena. Za ruku držala dievčatko v mojom veku. Prosila kňaza, aby jej dcérka mohla miništrovať s hentým dievčatkom a ukázala prstom na mňa. Kňaz sa pozrel na mňa a poznamenal, že nie som dievčatko, ale chlapec. Organistkin syn. Mladá žena tomu nechcela veriť. Na svoj chlapčenský vek som bol celkom švárne dievča. Darmo farár presviedčal návštevníčku sakristie, že som mužského pohlavia - ona sa zaťala a neverila. A to farára dožralo a hromovým hlasom mi prikázal: "Marián, dolu gate!" Splnil som príkaz, i keď to bolo dosť namáhavé: musel som si dať dolu miništranské rúcho, golier i sukňu. Stál som tam bezradný, skoro nahý, iba v trenírkach. "I spodné!" zahrmel príkaz. Poslúchol som duchovnú autoritu. Dievčatko sa rozplakalo. Pravdepodobne po prvý raz v živote videlo muža "dole bez". A to bol naozaj pádny dôvod k plaču. Napokon mladá žena so svojou dcérou nepochodila, opustila sakristiu a farár si oddýchol a bol celkom spokojný, že tak rýchle a vkusne vyriešil situáciu.

Prečo som to všetko spomenul? Nuž preto, že i ja som sa ocitol v podobnej situácii a až po nej som pochopil neľahký údel malého dievčatka. Bolo to takto: mal som ísť na prvé sväté prijímanie a moji starí rodičia, ktorí boli zbožní veriaci, tomuto aktu prikladali veľkú dôležitosť. Môj starší brat Stano zažil prvé prijímanie v Marianke, kde sme boli cez vojnu evakuovaní. A mal s ním nemalé ťažkosti. Keď mu miestny, zrejme neskúsený, farár vložil hostiu do úst - tá sa mu prilepila na podnebie a nijakovsky sa nedala jazykom odtrhnúť. Rukami hostiu nemohol odstrániť - ruky sú hriešne. A tak sa s plačom rozbehol za farárom. Farár ruky hriešne nemal, umyl si ich vo svätenej vode a prstami mu hostiu zoškrabal. A vložil mu do úst novú, nepoškvrnenú hostiu. Toto všetko som dobre vedel a preto som všetko to dianie pred prijímaním bral smrteľne vážne. Prvému prijímaniu predchádzala spoveď. Aj tá bola prvá. Dôkladne som sa na ňu pripravil. Napísal som si všetky svoje hriechy na papierik, vyrobil som si "ťahák". Problém nastal, kam ísť na spoveď. Domovskému kapucínskemu kostolu som príliš nedôveroval. Myslel som si, že farári by mohli moje hriechy prezradiť matke i napriek tomu, že boli viazané spovedným tajomstvom. A tak som sa po zrelej úvahe vydal do františkánskeho kostola. Pred spovednicami stálo plno podobných hriešnikov. Každý žmolil v ruke "ťahák" s hriechmi, občas si chlapci papieriky vymieňali a opisovali. Postavil som sa teda do fronty a trpezlivo čakal, kým prídem na rad. Potom som vysypal všetky svoje hriechy a dostal som za ne pomodliť sa 3x otčenáš a 3x zdravas.

Pobral som sa rýchlo domov. Pohľad som mal uprený do zeme, aby ma nič nekalého nezvábilo. nechcelo sa mi opäť vystáť tú nekonečnú dlhú frontu v kostole. Konečne som dorazil pred dom. Bývali sme na treťom poschodí, a tak som bral schody po dvoch, aby som bol čím skôr v bezpečí domova. Na druhom poschodí som ale z balkóna, do ktorého sa vchádzalo z chodby, počul akýsi záhadný zvuk. Znelo to ako čľapot vody. Tak som zo zvedavosti otvoril dvere na balkón a nakukol. A tam sa v plechovej vaničke kúpala moja spolužiačka Evička Štefeková. Úplne nahá! Bez plaviek! Hore i dolu bez! Po prvý raz v živote som uvidel nahú ženu! Bol to pre mňa taký šok, že som sa skoro rozplakal. Rovnako, ako pred pár rokmi to dievčatko v sakristii. Až teraz som ju pochopil! Nestratil som ale duchaprítomnosť, pribuchol som dvere, nešiel som domov i keď som bol tak blízko. Zvrtol som sa na podpätku a utekal ako o život rovno do kostola. Znovu som si musel vystáť rad, ale aspoň som mal dosť času premyslieť si, ako to všetko prijateľne vysvetlím spovedníkovi. Mal som však veľké obavy, že trest za to, čo som uvidel, bude krutý. Už som videl, ako sa do bieleho rána modlím otčenáše a zdravasy.

Keď som sa konečne dostal do spovednice, trasúcim hlasom som oznámil spovedníkovi, že som videl niečo škaredé. Aspoň tak moja stará mama označovala pohlavné orgány bez ohľadu na to, komu patria. Farár mi nerozumel, a tak som mu musel podrobne opísať, čo som to vlastne videl. Bolo to zdĺhavé vysvetľovanie, lebo na takomto posvätnom mieste som nemohol použiť normálny jednoslabičný výraz, ktorý sme dávno medzi chlapcami používali na popis ženských pohlavných orgánov, i keď máloktorý z nás ich na vlastné oči videl. Bola to taká cudná doba. Keď spovedník konečne pochopil, čo som to vlastne videl, začal sa rehotať, až sa spovednica triasla v základoch. Nevedel som pochopiť, prečo sa vôbec smeje. Keď sa konečne dosmial a utrel si slzy, ktoré mu z toho tiekli z očí, dal sa mi za trest pomodliť iba jeden otčenáš a jeden zdravas. Nechápal som, prečo mi dal taký malý trest, ktorý sa zdal neadekvátny môjmu prečinu. Napokon, bol to františkánsky kňaz - povedal som si a bol som šťastný, že som zvolil k spovedi práve tento kostol. Kapucíni by to určite už "rozkecali". Prvé prijímanie potom už prebehlo bez závad. Hostia sa mi plynulo rozpustila v ústach a zo mňa sa stal dobrý kresťan...

MARIÁN VANEK


Zpět na obsah