SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DISKRIMINÁCIA DISKRIMINÁCIE?

Úvodník

Je pochopiteľné, že pri svojej práci v Slovensko-českom klube venujeme pozornosť i tvorbe zákonov. V prvom rade nielen sledujeme, ale tiež pripomienkujeme zákony, ktoré sa týkajú národnostných menšín. Zaujímajú nás však, a mali by vari každého občana tohto štátu, aj ostatné zákony, veď vo veľkej miere môžu veľmi výrazne zasahovať do nášho každodenného života. A netreba ani uvádzať dôvod, prečo sa rovnako intenzívne zaujímame aj o slovenské zákonodárstvo. Takže máme, vari viac ako ostatní obyvatelia Českej republiky a Slovenska, možnosť porovnávať. To by však bolo na ďalšiu a pomerne dlhú úvahu. Chcela by som len podotknúť, že v niektorých oblastiach je vpredu jedna krajina, v iných zasa tá druhá. Celkom nedávno sme v Česku sledovali boj o zákon týkajúci sa registrovaného partnerstva, o ktorom, obávam sa, na katolíckom Slovensku nebudú ešte dlho hovoriť, ak vôbec niekedy. V iných smeroch zasa Slovensko predbehlo svojich priateľov za riekou Moravou. Napríklad v prijatí protifajčiarskeho zákona číslo 377 z roku 2004, ktorý bol o rok neskôr ešte novelizovaný. A práve pri ňom, či diskusiách okolo neho by som sa chcela na chvíľu pristaviť...

Ja sama som nefajčiarka a vždy som bola. Musím sa však priznať, že v novinárskom prostredí som bola vyložene výnimka, takže sa zo mňa stal nefajčiar celkom tolerantný. Napokon v obláčikoch cigaretového dymu som vyrastala už od detstva, lebo fajčili aj obaja moji rodičia. Napriek všetkej benevolencii, s ktorou sa aj dodnes na fajčenie pozerám, som spomínaný slovenský zákon kvitovala s uznaním, pretože tu, v českom parlamente, sa ešte dlho na túto tému mlčalo. Počas svojich návštev Slovenska som však bola nútená konštatovať, že prijatie zákona je jedna vec, prax však zasa vec druhá. Okrem toho som si v slovenských médiách prečítala a pozrela aj niekoľko diskusií na tému tolerancie a diskriminácie práve ohľadne tohto zákona.

Treba najprv spravodlivo povedať, že tvrdé časy pre fajčiarov nastali takmer v celom civilizovanom svete. Pred približne pätnástimi rokmi odštartovali v USA a Kanade a odtiaľ sa postupne dostali do západnej Európy. Tvrdo zasiahli Taliansko, Švédsko, Maltu, Španielsko a nekompromisne mieria aj k brehom Veľkej Británie. Slovensko sa pochopiteľne chce tiež istým normám Európskej únie prispôsobiť. Ale ako je v našich končinách dobrým zvykom, urobilo to tak trochu po svojom - aby sa aj fajčiari nažrali a nefajčiari zostali celí - ak môžem takto trochu vulgárne parafrázovať. V reštauráciách to neraz vyriešili tak, že zakazujú fajčiť v čase obeda alebo vyhradzujú stoly pre nefajčiarov. V oboch prípadoch sú reštaurácie inak celý deň zadymené, takže nefajčiar si priveľmi nepomohol. Niekde som čítala príklad tejto situácie, ktorý sa mi zdá veľmi priliehavý. Prijali by sa takéto opatrenia aj v bazénoch, v ktorých, ako vieme, je zakázané močiť? Teda, že by sa do určitej časti dala tabuľka, že močiť sa smie iba na tomto konci bazéna. No, asi nie...

Podľa slovenského "antifajčiarskeho" zákona nemôžete fajčiť vo verejných budovách, v nemocniciach a v areáli školy, pod hrozbou pokuty sa nesmie fajčiť ani na zastávkach, v obchodoch, zatiaľ zákonodárci iba varujú aj rodičov, ktorí fajčia doma pri deťoch. Na Slovensku sa, pochopiteľne, zdvihla vlna odporu fajčiarov proti takémuto ich unúvaniu. Ide údajne o diskrimináciu - ak sa niekomu nepáči, že je reštaurácia zafajčená, nech ide do inej. A tiež vraj ulica nie je dôstojné miesto pre fajčiarov - dopadli tak totiž mnohí manažéri. Pochopiteľne, že podľa zákona môže zamestnávateľ zriadiť na pracovisku "fajčiareň", ale tiež nemusí. Povedzme si pravdu, že to záleží najmä od toho, či je sám fajčiar alebo nie. Jednoduchšie je fajčiara poslať na ulicu, urážajú sa menovaní.

Diskusia okolo diskriminácie fajčiarov mi pripadá naozaj trochu smiešna. Veď nikto nechce od fajčiarov, aby si sami neničili zdravie, keď to tak veľmi chcú (i keď to od nich zdravotné poisťovne v budúcnosti nepochybne budú požadovať), celý zákon je predsa o ochrane nefajčiarov, ktorých je nota bene väčšina populácie. Nehovoriac už o pravdivosti hesla "normálne je nefajčiť". Je však vidieť, že spomínaný zákon na Slovensku má ešte veľa trhlín a možností vysvetľovať si jeho jednotlivé časti takpovediac po svojom. Európske zákony však postupne tieto trhliny zacelia a bude tak jednoznačne dané, kde a za akých podmienok sa fajčiť bude môcť a kde v žiadnom prípade. Nie nefajčiari tak budú musieť odchádzať zo zadymených reštaurácií, ale naopak fajčiari odvšadiaľ, kde si svoju cigaretku nebudú môcť dať. A to vrátane mnohých pracovísk, pretože zamestnávatelia si pochopiteľne uvedomujú i tú stránku veci, že kto fajčí, ten nepracuje. Je však signifikantné, že potláčanie diskriminácie nefajčiarov považuje menšina fajčiarov za svoju vlastnú diskrimináciu. Kto je teda netolerantný?

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah