SLOVENSKÉ DOTYKY
 

A ZNOVU TROCHU O NAŠICH ČASOPISOCH

Všimli ste si, že v tejto krajine rozumie úplne každý futbalu a tiež tvorbe novín a časopisov?! Nie že by som sa touto vetou chcela zastávať novinárov - musím, i keď nerada priznať, že neraz nerobia priveľmi česť svojej profesii. Nie však, že by som sa chcela touto vetou zastávať futbalistov - nerozumiem tejto hre. Najmä preto sa k nej nebudem vyjadrovať. A to i napriek tomu, že sa mi zdá trochu absurdná detská radosť dospelých mužov, ktorí sú ochotní naháňať sa celé hodiny za čiernobielou loptou. No prosím, ale ako vravím, nebudem to komentovať! Preto ma znova a znova udivuje, že je stále viac ľudí, ktorí perfektne rozumejú novinárskej profesii. Čudovali by ste sa, koľko z nich si o sebe myslí, že dokáže písať takmer tak samozrejme, ako dýchať a požívať potravu. Bez akýchkoľvek problémov. Problémy majú potom len čitatelia, ale to je autorom neraz jedno. Sú spokojní len s tým, že vidia svoje meno pod článkom...

Pracujem ako predstaviteľka jednej z menšinových organizácií a jedného z menšinových časopisov. Robím v tejto oblasti už takmer desať rokov. Neodvážila by som sa však vynášať súdy, i keď mám pochopiteľne svoj vyhranený názor na úroveň a kvalitu slovenských časopisov, ktoré v Česku vychádzajú. Napriek tomu som už roky nútená počúvať "fundované" názory o tom, aké by bolo vynikajúce, keby namiesto troch či štyroch takýchto časopisov vychádzal len jeden - podstatne kvalitnejší (čo v očiach týchto teoretikov tlače znamená najmä to, že by mal byť na kriedovom papieri a pokiaľ možno s čo najväčším počtom reklám na pestrofarebných stránkach), ktorý by "okrem iného venoval niekoľko strán Slovensku a slovenskosti v Čechách", ak smiem pomerne presne citovať jedného z takýchto odborníkov...

Začnime od toho základného: dovolím si (aj ako členka Rady vlády pre národnostné menšiny) skepticky zapochybovať o tom, že česká vláda bude podporovať časopis, ktorý by "niekoľko strán venoval Slovensku a slovenskosti" a inak sa zaoberal výlučne komerčnou tematikou (bože, ako by takých periodík už naozaj nebolo na našom trhu až bolestne dosť!). Chcem ďalej pripomenúť, že nepoznám žiadny menšinový časopis, ktorý by prinášal zisk. Nepoznám taký dokonca ani v iných končinách tohto sveta, ba ani z počutia, pravda, pokiaľ sú to časopisy vskutku menšinové. Pretože "menšinový" z definície znamená to, že ho číta a teda aj kupuje menšinový čitateľ, jedným slovom čitateľ, ktorého už z princípu nie je veľa. Mali by sme si teda aj my, Slováci žijúci v Českej republike, najprv ujasniť, či vskutku chceme vydávať menšinové časopisy, časopisy venované slovenskej menšine a česko-slovenským vzťahom, alebo chceme vydávať bulvárnu tlač (lebo len tá má v súčasnosti v takejto neveľkej krajine nádej na skutočný zárobok - pravda, ak nepočítame dva-tri najväčšie denníky) v slovenskom jazyku.

Nuž a predstava, že keď bude náš imaginárny časopis zarábať nielen na svoju fyzickú existenxiu, ale ešte aj na kvalitné redakčné zázemie a prepychové technické zariadenie, poskytne česká vláda rovnaké financie, ktoré v súčasnosti dáva slovenským časopisom, na akúsi nadáciu, ktorá by finacovala ostatné slovenské aktivity v Českej republike, je nielen nepochopenie celej problematiky, ale dokonca i naivita hraničiaca s miernou psychickou zaostalosťou. Sú totiž granty určené výlučne na menšinovú tlač a teda nemôžu byť požité na žiadne iné účely, ba naopak tieto peniaze sú veľmi ostro sledované, aby sa ani v najmenšom ich využitie neodchýlilo od presne stanovených pravidiel, ktorých upresňovaniu sa rada pre národnostné menšiny venovala dlhé mesiace. Nuž a potom sú granty, ktoré poskytuje Ministertvo kultúry ČR, Magistrát hlavného mesta Prahy, či iné inštitúcie na konkrétne aktivity menšín, ktoré v tejto krajine žijú. A tie, každý mi to potvrdí, si môže žiadať každá organizácie, ktorá takéto aktivity vyvíja, nekladú sa žiadne diskriminačné medze a pokiaľ vyhoviete kritériám a konkurencii, môžete takéto granty získať. Pravda, ak niekto tvrdí, že keď teraz budeme všetci spoločne vydávať jeden komerčný slovenský časopis, tak financovanie ostatných aktivít sa bude pohybovať rádovo na úrovni deviatich miliónov, tak je ten človek vedomý klamár, alebo bytosť žijúca úplne mimo realitu. Menšinovú i väčšinovú.

Už som niekoľkokrát pri príležitosti takýchto poznámok povedala: áno, vydávajme len jeden časopis (ak by zavládol takýto kosenzus), vydávajme Slovenské dotyky! Stojím na čele tohto časopisu a ja i moji kolegovia ho robíme s najlepším vedomím tak, aby to bol časopis vskutku dobrý a kvalitný. Za taký ho aj neskromne považujem. Vydávajme takýto časopis, pokiaľ budú všetci súhlasiť s jeho obsahom i formou. To sa však nepochybne nestane. Už preto, že aj v slovenskej komunite v Česku, ako napokon v každej inej, prevládajú rôzne prúdy a názory. O tom je totiž demokracia a pluralita. A ani ja, súc presvedčená, že Slovenské dotyky sú najlepším slovenským časopisom, ktorý tu vychádza, nebudem volať po zjednotení, pretože by som tým obmedzovala právo vyjadrovania sa aj iných skupín. Napokon aj tých, s ktorými nesúhlasím. Pokiaľ máme možnosť, vyjadrujme rôzne názory. Nech čitateľ určí, čo mu viac vyhovuje, komu chce viac načúvať. Ak však má niekto dojem, že by mohol na tejto oblasti zarobiť, chcem mu len odkázať, že sa hrubo mýli...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah