Koľko ich momentálne v Čechách a na Morave pracuje, na to nám na Ministerstve zdravotníctva ČR nevedeli odpovedať. Je dohodnuté vzájomné uznávanie rovnocennosti dokladov o vzdelaní, a tak o zamestnávaní rozhodujú samotné zdravotnícke zariadenia. Podľa hlavnej sestry Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe sú sestričky zo Slovenska vítanou pracovnou silou. Prácu si vážia, sú zručné a ochotné a tiež odborne podkuté.

Situácia na Slovensku je v uplatnení mladých ľudí neľahká. Pracovných príležitostí je poriedku, a tak nastupuje nutnosť odísť za prácou inam. To sa týka aj povolania zdravotnej sestry. Výhodou zamestnania sa v Čechách nie je len možnosť komunikácie v rodnom jazyku, ale aj to, že na základe dohody medzi vládami ČR a SR o vzájomnom rešpektovaní rovnocennosti dokladov je zdravotníkom uznávaná nástupná prax v Čechách. Tú je nutné nastúpiť najneskoršie dva roky po skončení školy.

O to, nestratiť nástupnú prax, išlo prednostne aj mladým zdravotníkom zo Slovenska, s ktorými som si dohodla schôdzku v ubytovni v areáli pražskej Fakultnej nemocnice v Motole, kde už takmer rok pracujú a žijú. Štyri dievčatá a dvaja chlapci z východného Slovenska. Izbičky na ubytovni malé ako dlaň, takmer by sa vám chcelo povedať, kdeže sa tam toľko ľudí môže pomestiť! Najmä keď sa striedajú v pracovnom procese v 12-hodinových turnusoch, a to aj v nočných službách. Zároveň tam bolo tak útulne a fajn, že sa chcelo povedať, že takú atmosféru vyčariť, čo tam po rozlohe izby! Nadto keď sa začali odvíjať jednotlivé príbehy, už vôbec nebolo pomyslenia na vnímanie prostredia okolo nás.

Doma nemali šancu

Mária Hurňanská má 22 rokov a pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Po skončení strednej zdravotnej školy bola rok bez práce. Postupne zľavovala z nárokov a písala si žiadosti aj tam, kam pôvodne nechcela ísť. Na úrade práce jej ponúkli možnosť ísť robiť do Prahy. Konkrétne, že nemocnica v Motole potrebuje zdravotné sestry spolu s uvedením platových podmienok. Nevedela, kde to je, ale bolo jej to jedno. Vedela len to, že na práci v zdravotníctve jej záleží a musí v tomto odbore nastúpiť. Na začiatky v Prahe spomína v dobrom, iba na ubytovni nikoho nepoznala ani o skupine krajaniek nevedela. Rozhodla sa prehrýzť sa. Jej pracovisko je na detskej Onkológii- transplantačnej jednotke. Deťom po absolvovanej chemoterapii a ožarovaní transplantujú kostnú dreň, aby sa im obnovili krvinky. Potom sa púšťajú domov a vrátia sa s tým, že sa alebo na 65 percent vyzdravejú alebo im niet pomoci. Kruté? Ako sa mladá sestra vyrovná s takýmto prostredím? "Nútená veselosť nie je na mieste", vraví Mária. "Diagnóza sa pacientovi, respektíve jeho rodičom povie. Existuje čosi ako práva pacienta či Charta hospitalizovaných detí. V Čechách viac ako na Slovensku sa presadzuje otvorený prístup k pacientovi. Aby vedel, na čom je." Mária tomu chce napomáhať. Vľúdnym slovom, podmanením si techniky plne do služieb pacienta. Myslí si, že má dosť síl.

Lucia Dluhá je z Tatranských Matliarov. Zbožňuje tieto končiare od malička. Z okna rodičovského domu má výhľad na Lomničák aj na Kežmarský štít. Do zdravotníctva ju to vždy ťahalo. Hodlala sa zamestnať v niektorom z liečebných ústavov na úpätí Tatier. Lenže beda! Liečebné ústavy v Tatrách upadajú. Nedostatok finančných prostriedkov je znateľný na každom kroku. Fasády kedysi chýrnych budov chátrajú, niet často ani na základné lieky. Navyše ani miesto sa jej nepodarilo zohnať. Praha sa ukázala ako síce dočasné, ale predsa len riešenie. Priateľ je vojak z povolania a ten má na Slovensku isté zamestnanie. Žiť v Prahe natrvalo by Lucia určite nechcela. Raz sa na Slovensko vráti. Vie to. Ani so začlenením sa do kolektívu nemá v Prahe práve najlepšie skúsenosti. Vraví, že české kolegyne sú slušné, ale často dávajú najavo, že by slovenské sestričky mali hovoriť ich rečou. Po slovensky rozumejú, ale vraj často dávajú pociťovať Slovenkám ich inakosť.

Najmä malé deti nie vždy rozumejú

Ivanka Žembová je štíhla blondína, krajanka Lucie z Popradu. Vek tiež tak okolo 22 rokov. Aj v Prahe pracujú spolu - na metabolickej jednotke internej kliniky. Vraví, že zo začiatku sa len veľmi pomaličky spriatelila s prístrojovou technikou. V Poprade na škole nie všetky prístroje videla. Na dialyzačné stredisko v Popradskej nemocnici smú vraj iba špecializované sestry. Nikdy si to riadne neskúsila a na oddelenie v Motole vhupla rovnými nohami. "Všetko to pípalo, vraveli mi, že to mám zastaviť, a ja som nevedela ani, ktorý je to gombík", spomína dnes napoly so smiechom. Prístrojová technika je v súčasnosti jej spriaznenec v práci, ktorú má rada. Spriaznenec natoľko, že ju nikdy nepovažuje za samospasiteľnú v boji proti chorobe. Jej heslom je osobný prístup k pacientovi. Ak vidí, že sa pacient chce zdôveriť, rozpráva sa o osobných pomeroch v rodine. Ak pacient nejaví vôľu, nenúti ho rozprávať. Pýtam sa jej, v akom jazyku vedie s pacientmi dialógy. Český minister zdravotníctva Bohuslav Fišer považuje slovenčinu v českých nemocniciach za psychologicky nevhodný prvok. Nestáva sa jej, že pacient v postihnutí tým viac citlivo reaguje a vzbĺkne, ak sa sestra prihovára síce blízkym, ale predsa len odťažitým jazykom? Odpovedá, že kedy ako. Už sa naučila vkladať do rodného jazyka české výrazy, ak je to treba. Jej anjelská tvár, vyrovnaná, milá mi napovedá, že existuje aj iné pôsobenie duchom než slovný prejav.

Anka Morkladková je zo Smižian. Po skončení strednej školy chcela pracovať s deťmi. Nedostala sa na Pedagogickú fakultu, a tak si urobila zdravotnícku nadstavbu v Poprade chcejúc pracovať na detskom oddelení v nemocnici. Splnilo sa jej to až v Prahe, keďže rodný kraj sa k mladej absolventke zachoval dosť macošsky, neponúknuc jej žiadnu príležitosť. V Motole robí na detskej chirurgii, na oddelení pre novorodencov a nedonosené deti. Musela najskôr prejsť všetkými úsekmi. Aj dnes má ešte pri sebe dozor, všetko preberá so staršou sestrou. "Máte obidve dosť trpezlivosti a nezdržiava vás to v práci?" pýtam sa začudovane. "Nie, vraví toto krehké žieňa, "so sestrami konflikty nemám. Skôr sa mi stáva, že deti mi nie vždy rozumejú. Od 12 rokov vyššie majú slovenčinu ešte kdesi zakódovanú. Mladšie deti už nie. Treba sa im priblížiť ich vlastnými výrazmi".

Chceli by sa vrátiť

Mirko Hamrák je Ankin priateľ. Inak tiež zo Smižian. Z mosta doprosta mi osvetlí dôvody svojho pražského pobytu. Jednak hral rolu citový vzťah a potreboval tiež takzvane vypadnúť z domu. Plán sa mu vraj osvedčil dobre. Možno aj preto, že nie je náročný človek. Nepotrebuje vraj veľa peňazí. Potrebuje mať okolo seba dobrých ľudí. A to tu v slovenskom kolektíve našiel. Robí sanitára pre centrálnu žurnálnu službu. Zdá sa, že je to typický slovenský pracant, lebo pracovné tempo v Čechách sa mu zdá byť nedostatočne vyťažujúce. Až natoľko, že sa rozhodol vziať si ešte ďalší pracovný úväzok. Či vydrží, uvidíme. V 22 rokoch pekné (či pekelné!) predsavzatie. V Slovenskom raji nechal kamarátom na cvičáku psa. Teda dúfa, že v Prahe nie je natrvalo a že sa tam vráti.

Róbert Kalnický je z Piešťan. Jeho akcent v jazyku ho síce na prvé počutie neprezrádza, ale že nie je zo Spiša, je nad slnko jasnejšie. Má za sebou už sedem rokov praxe pri záchranke. Podobne ako v prípade Vysokých Tatier zdúpnem a položím síce logickú, ale asi neopodstatnenú otázku: totiž či svetové kúpele Piešťany nevedia využiť takých schopných mladých mužov a vystrnadia ich radšej za hranice. Popisujúc pomery v slovenskom zdravotníctve Róbert posmutnie. Ani on nevylučuje, že sa vráti. Ale to by sa na Slovensku musela zmeniť situácia.

Toto konštatovanie počujem vlastne z úst všetkých. Pokiaľ by nebola na Slovensku taká mizerná situácia, tak som doma. Všetkým sa im tuná cnie. Vážia si príležitosti, ktorú im české zdravotníctvo dalo (o platoch po celý čas rozpravy nepadlo ani slovo), vážia si skúseností, ktoré tu, na špičkovej klinike nadobúdajú. Lenže pri návštevách doma sa im zdá, že stav slovenského zdravotníctva sa nieže lepší, ale zhoršuje. A prichytia sa pri tom, že sa tešia späť do Prahy.

Martinu majú pacienti najradšej

V záujme predsa len ešte trochu širšieho pohľadu na vec meriam cestu na opačný koniec Prahy a mierim do Kráľovskej nemocnice na Vinohradoch. V pavilóne G má svoj domicil interná klinika a ja tam mám dohodnutú schôdzku s jednou slovenskou sestričkou.

Mladučká, sotva dvadsaťročná Martina je z Bardejova. Má na starosti tri lôžka pod monitoráciou a ďalšie lôžka s chorobami obličiek a močových ciest. Vie robiť aj dialýzu. Vždy chcela robiť na interne. Oddelenia, ktoré už počas štúdia zásadne vylúčila, boli gynekologické a detské. Prvé dva mesiace v Prahe boli vraj dosť ťažké. Nebola z rodného Bardejova dovtedy ani v Bratislave a hneď sa pustila do veľkého českého sveta! Ale po opakovaných žiadostiach do nemocníc na východnom Slovensku, kedy dostávala odpovede, že ju evidujú, nadobudla dojem, že čosi nie je v poriadku. Bez známosti niet šance, konštatuje dnes poloveselo-polosmutne. Už je za tým, je jej to tak trochu jedno, asi v zmysle príslovia, že všetko zlé je na niečo dobré.

Martina býva na ubytovni v Malešiciach. Výhodou je, že nemocnica na ubytovanie prispieva. Ale hovoriť o lacnom ubytovaní? To v Prahe vari ani nie je možné. Na izbe sú dve dievčatá a sú obidve v jednom kolotoči medzi službami a oddychom.

K rodičom stále prechováva úctu. Povedala by som, že v duchu kresťanskej výchovy, ktorá sa jej v Bardejove dostala. Jedného dňa ale otec, keď už zháňania miesta na východe bolo priveľa, skonštatoval, že keby bolo treba ísť hoci do New Yorku, nech ide. Kúpil by jej vraj aj letenku.

Seba samu Martina považuje za jednoduchého človeka. Jednoduchého a ukázneného. Nestratila zo zreteľa cieľ, pre ktorý do Prahy prišla. Je priamo posadnutá prenášať na ľudí, čo trpia nejakou chorobou, energiu. Nefandí si, keď vraví, že ju majú na oddelení najradšej. Vraj keby to bolo ešte trochu lepšie, už by to nebolo dobré.

Je sťahovanie za prácou naozaj riešením?

Zaiste nie je namieste písať o Slovensku zaujato alebo predpojato. Leží nám však stále na srdci táto krajina, v ktorej síce už nejaký čas nežijeme, ale s ktorou sme zviazaní pupočnou šnúrou rodinných, duchovných a iných väzieb. Sledujeme jej skromné úspechy, znepokojujú nás neúspechy. K tým sa, bohužiaľ, radí aj dvadsaťpercentná nezamestnanosť.

V budúcnosti sa vraj ľudia budú bez okolkov presúvať za pracovnými príležitosťami. Dobre, len kto vyplní vákuum, ktoré nastane po značnom odlive mladých? Videla som v televízii dediny na západnej Ukrajine, kde žijú už len starí ľudia a tí, čo mobilitou dochádzaním za prácou nedisponujú. Nemôžu tak dopadnúť aj niektoré kraje na Slovensku?