SLOVENSKÉ DOTYKY
 

V DIVADLE HĽADÁME HĹBKU ĽUDSKÉHO BYTIA

S hercom Mariánom Labudom

Vo svojich novinových stĺpčekoch glosuje dianie okolo seba s humorom a iróniou. Píše o politike, ľuďoch, o vstupe do EÚ. I keď štipľavo, ale s nádejou. Vie svoje a hovorí o tom. Že mať veľké oči a ruky od roboty sa nevypláca. A tak robí, čo vie najlepšie: hrá divadlo. Teraz i v pražskom Divadle na Vinohradoch. Jeden z najobľúbenejších česko-slovenských hercov Marián Labuda.

Narodili ste sa v čase vojny v malej slovenskej dedine mimo kultúrne centrá v rodine malých živnostníkov. Kde sa u vás vzala túžba po herectve?

- Stať sa hercom bolo mojím snom odmalička. Ako chlapec som často počúval rádio a najviac som obľuboval rozhlasové hry. V sobotu odpoludnia sa vysielali hry pre deti a mládež a to bol môj čas. Miloval som verneovky a všetky iné dobrodružné príbehy. Predstavoval som si, ako títo hrdinovia plávajú v ponorke alebo prechádzajú púšť a nesmierne som si želal byť pri tom. Zvuková stránka ma vždy tak zaujala, že som sám seba videl v balóne alebo na rozbúrenom mori. Dá sa povedať, že tá predstava bola taká silná, že sa stala priam motorom k tomu urobiť všetko, aby som sa stal hercom. Pravdaže som ako chlapec v škole vystupoval v rôznych akadémiách a tiež v ochotníckom súbore, ale jasné mi to začalo byť až pred maturitou.

Prijímačky na vysokú školu sú pre väčšinu ľudí nezabudnuteľným zážitkom. O to viac pre mladíka s komediantskou dušou, ktorý chce vstúpiť na pôdu serióznej VŠMU...

- Mojej snahe dostať sa na VŠMU skutočne predchádzala priam dramatická príhoda. Cestoval som z domova deň pred skúškami, lebo v Bratislave sa práve konal medzištátny futbalový zápas ČSSR - Škótsko. Pravdaže som tam nemohol chýbať a celý čas som povzbudzoval, lepšie povedané reval: "ČSSR do toho!" Ako potom na druhý deň znel môj hlas, si asi viete predstaviť. Profesor Viliam Záborský, ktorý bol legendárny svojím "tambrom" a na pohovoroch sledoval adeptov z hľadiska hlasových dispozícií, sa veľmi podivoval môjmu sípaniu. Bol som pozvaný na druhé kolo, čomu som skoro neveril. Výber budúcich hercov sa tradične riadil podľa toho, či vzrast adepta zodpovedá pontencionálnemu Jánošíkovi. Keď sa ma profesor Borodáč opýtal, koľko meria môj otec do výšky, s nádejou, že snáď ešte dorastiem, pridal som otcovi 15 centimetrov a ani som okom nemihol.

Myslím však, že ste svoju telesnú dispozíciu dokázali vždy využiť v prospech inscenácie, seba i diváka.

- Dlhé roky som bojoval so zaškatuľkovaním, ktoré mi priniesli moje telesné predpoklady. Cítil som, že to nie je iba komický rozmer, ktorý prinášam na scénu, že mi nestačí iba smiech, ktorý zaznie, keď prídem na javisko. Cítil som, že mám na viac a trvalo mi to roky, kým som prebojoval, že ma začali obsadzovať do veľkých dramatických postáv v hrách Shakespeara, Radičkova, Pirandella, Čechova... Podarilo sa mi vari presvedčiť režisérov i divákov, že som schopný priniesť do herectva hlbší rozmer a zaujať ich inak, ako iba zábavou. Mám rád komédie, dokonca i tie najbláznivejšie, kedy sa všetci váľajú od smiechu. Na druhej strane však v divadle milujem situácie, kedy strach a napätie diváka priam vtlačí do sedadla. Spomínam si na inscenáciu "Samovrah" od E. Erdmana. Hrali sme ju v SND v roku 1988, teda v čase, kedy sa už čo-to mohlo povedať, ale neustále to bolo veľmi nebezpečné. Hra plná satiry predpisuje môjmu hrdinovi telefonovať do Kremľa. Cítil som pri tejto scéne, ako diváci skoro ani nedýchajú, keď jeden z nich, síce iba cez fikciu na javisku, nadáva nenávidenému režimu. Vnímal som to chvenie a to sú momenty, ktoré v divadle milujem.

Je možné prežiť podobný okamih v súčasnosti? Slovenská spoločenská a politická situácia sa javí permanentne nestála.

- Je taká, aká je, ani dobrá ani zlá. Spoločnosť je taká, akí sú ľudia, parlament je obrazom týchto ľudí. Všetko je v pohybe a naivné predstavy, že za päť rokov dobehneme Rakúsko, sa už rozplývajú. Ani s nástupom Únie nenastane raj na zemi. Určite Európa zostane rozdelená nielen zemepisne. Tie stereotypy delenia na východ a západ nezmiznú z jedného dňa na druhý. Myslím, že nás čaká podobná situácia ako Nemcov po spojení oboch nemeckých republík. Určitú radosť z možnosti voľne prejsť hranicu a mať pocit, že som súčasťou slobodného sveta, vystrieda mierna dezilúzia z reality. A na to sa musíme pripraviť.

Ľudí už netrápi politika, ale majú životné trápenia, ktoré odráža i umenie. Má divadlo v takto nastavenom spoločenskom systéme, aký je momentálne v Čechách a na Slovensku, čo ponúknuť?

- Vďakabohu už končí doba, kedy súkromné televízie zahltili divákov sitcomami a telenovelami, ktoré sú práve len na úrovni reklám do nich vkladaných. Diváci sú presýtení, ale vôbec nie spokojní. A tu je cesta pre živé nadčasové umenie, akým je divadlo. Tam tvorcovia "nezbúchajú" program za jeden deň ako v televízii, kde je herec inštruovaný, aby rozprával príhody, robil šou a bavil o dušu. V divadle ľudia hľadajú a odkrývajú 2-3 mesiace, cez autorský text mnohokrát storočia starý, hĺbku ľudského bytia. Snáď už konzumenti vstanú od televízií a unavení stereotypom budú hľaďať niečo iné. Verím, že citlivejší divák dá prednosť autentickému zážitku, ktorý môže skutočne ponúknuť iba divadlo.

Práve pred rokom na 8. ročníku festivalu Slovenské divadlo v Prahe 2003 mali možnosť i českí diváci vidieť predstavenie "Krajčírky", kde vytvárate postavu majiteľa salónu, pána Leóna. Hru J. C. Grumberga uvádza po názvom "Krejčovský salon" aj Divadlo na Vinohradoch a vy opäť hráte pána Leóna. V čom sú inscenácie odlišné a v čom spoločné?

- Vytvoril som Leóna ako Labuda a ako Labuda ju hrám v inscenácii režiséra Mikulíka v slovenčine a ako Labuda ju hrám v inscenácii režiséra Novotného v češtine. Moja rola je prenesená, ale tým, že je tu iné prostredie, iné partnerky, iné obecenstvo a ja som už tiež niekto iný, je León postava nová, i keď tá istá. Skutočnosťou je, že ja som ten určujúci element a obe koncepcie vychádzali zo mňa. V každom prípade sa cítim na Vinohradoch báječne i vďaka Jiřině Jiráskovej, ktorá hrá moju manželku, madame Heléne.

Hra "Krajčírky", ktorou sa SND predstavilo pred rokom na prehliadke v Divadle Bez zábradlí, bola jedným z posledných verejných vystúpení vášho kolegu Vladimíra Durdíka. Postava Žehliča bola jeho poslednou naštudovanou úlohou a toto vystúpenie rozlúčením s českým obecenstvom. Po krátkej dobe herec zomrel.

- Vlado bol príkladom človeka bojujúceho do konca s dôstojnosťou a noblesou, ktorú som na ňom veľmi obdivoval. Svoju chorobu prijal s pokorou a nikdy sa nesťažoval. Pamätám si na tú cestu do Brna a do Prahy, kde sme "Krajčírky" hrali. Odohral sugestívne ako vždy a pre nás zainteresovaných okolo o to viac. Týždeň po návrate domov odišiel navždy. Vždy, keď hrám pána Leóna, či už v Bratislave alebo na Vinohradoch a na javisko vstúpi Žehlič, ja cítim prítomnosť Vlada. Každé divadlo má svojho dobrého ducha: v Činoheráku lieta nad javiskom Jirka Hrzán, mňa pri Grumbergovej hre chráni Vlado Durdík. Sú to tajomstvá divadelného života: tí, čo už vari všetko vedia, pomáhajú nám, čo sa ešte stále o niečo snažíme. Sila divadla je i v duchoch, ktorí prešli tým-ktorým javiskom. Vinohradská scéna je plná energie úžasných hercov, ktorí na nej vystúpili a nám to pomáha niekedy prekonať samých seba a zapôsobiť.

Vaši kolegovia zo SND - Emília Vášáryová a Martin Huba - účinkujú v inscenáciách pražských divadiel a hrajú svoj part v slovenčine. Nebol na počiatku spolupráce s Vinohradským divadlom podobný zámer?

- Priznávam, že som si myslel, že to bude tak. Ale potom niekto vzniesol argument, že ak príde napríklad rodina z Náchoda, kde sú i deti, ktoré už po slovensky veľmi nerozumejú, mali by mať z predstavenia komplexný zážitok. Tiež ma potešilo, že všetci verili, že na to mám, aby som Leóna zahral v češtine. Priznávam, že som počas skúšok párkrát kruto ľutoval, že som na to prikývol. A možno príde i na slovenčinu: niekedy to skúsime a ja svoju úlohu odohrám v slovenskom jazyku, alebo dokonca vystúpime vo vinohradskej inscenácii obaja: ja i Božidara Turzonovová, ktorá hrá v Bratislave Madame Heléne. A možno pani Jirásková vystúpi v našom predstavení v SND.

Pracovali ste pri skúšaní s jazykovým poradcom?

- Nie, nemal som jazykový dozor. Až pri generálkach nastúpila pani profesorka, ktorá ma upozornila na určité chyby vo výslovnosti. Ale počas celého obdobia mi skvele pomáhali kolegovia. Znova sa mi potvrdilo, že herec je robotníkom slova. V momente, keď sa "položím do roly", improvizujem podľa momentálnej nálady, atmosféry a publika, uniká mi kontrola nad čistotou češtiny. Potrebujem ešte niekoľko repríz, aby to bežalo tak perfektne ako chcem.

Širšie publikum vás má spojeného skôr s prezentáciou humoru a zábavy, a i keď priznávate zaujatie dramatickými témami, často účinkujete i v polohe takzvaného "baviča či zabávača"!

- Nemám rád výklad slova zabávač v zmysle "entertainer" a ani polohu, v ktorej vystupuje: akcia, humor... podľa možnosti "na prvú", nech môžeme spustiť smiechovú slučku. Je to obvyklé pre produkciu súkromných televízií, kde ide v prvom rade o čo najlacnejšie naplnenie vysielacieho času. Mám rád iný druh zábavy, keď sa divák zasmeje, ale potom sa stíši a zamyslí a prichádza k pointe, ktorá sa ani netvorí ani nechápe takzvane na prvú. Televízne dramaturgie chybujú, keď diváka kŕmia prvoplánovým zabávačstvom. Niekedy tak premýšľam, že nízka úroveň scenárov je daná i časovým presom, ale najmä asi permanentným pohybom televízneho času, ktorý je drahý a musí stále bežať. Možno ak by sa tvorcovia zamysleli, tak by ten šialený pohyb zastavili... a čo potom?

Nedá mi v tejto súvislosti neopýtať sa na vaše účinkovanie v estrádnych reláciách v najväčšej komerčnej českej televízii!

- Spoluprácu s touto produkciou som skončil. Práve z dôvodov, o ktorých som už hovoril. Tá práca mi nerobí radosť a keď som sa zamyslel a opýtal som sa sám seba, čo mi to dáva, odpoveď bola: nič. Nemôžem pokračovať. Už to, že som sa zdržiaval v prostredí, kde sa hemžia spevácke superstar, tanečné company, hviezdičky vychádzajúce i tie zapadajúce, bolo pre mňa značne deprimujúce. Obdivujem výdrž niektorých ľudí, ale tí si asi myšlienky podobné tým mojim nepripustia.

Čo si myslíte o účinkovaní hercov v komerčných reklamách?

- Bol som súčasťou nejakých reklám. To, že ma niekto osloví v spojitosti so svojím výrobkom je fakt, že som známy. Čím som sa stal známym? Prácou! Ale za tú som dostal tak mizerne zaplatené, že honorár za reklamu je iba malou kompenzáciou. Napríklad za film "Vesničko má středisková", ktorý teší a dojíma stále veľa ľudí a ktorý túto krajinu urobil známou po celom svete, som obdržal osem tisíc korún. Vďaka nemu som známy, firmy túto popularitu potrebujú, a tak ma oslovia. Všetko sa vyrovná a je to, ako má byť. Ale ako verejnosť môže vidieť, som v tomto smere zdržanlivý.

Ako jeden z mála slovenských hercov vstupujete i do veľmi zaujímavých projektov, ktoré nie sú vyhľadávané vätšinovými divákmi. Jeden z nich nedávno vysielala Česká televízia...

- Filmový príbeh s názvom "Jadvigin vankúšik" je adaptáciou románu dolnozemského Slováka Pála Závadu. V maďarskej produkcii vznikol film odohrávajúci sa pred prvou svetovou vojnou, zachycujúci neznámu udalosť z histórie dolnozemských Slovákov: pokus o vytvorenie slovenskej autonómnej národnej oblasti v priestore maďarsko-rumunského pomedzia. Tieto snahy boli od Békešskej Čaby až po Arad značné, a to v čase, keď ešte nič podobné nepodnikal ani Masaryk, ani Štefánik. Hral som postavu farára - silného národovca, ktorý sa veľmi angažoval a bol za to sledovaný úradmi. Okrem historických súvislostí je v románe i silný ľúbostný príbeh, takže vznikol veľmi dobrý film. Mám na nakrúcanie skvelé spomienky, a to nielen preto, že tam boli výborní maďarskí herci, ale i preto, že som sa zrazu ocitol akoby storočie nazad. V Tótkomloši, kde sa dej odohráva, sa dodnes používa starobylá slovenčina a staršia generácia udržiava staré tradície, napríklad svadobné obrady, tradičné stolovanie a jedlá.

Postavenie menšín je v súčasnom svete a tiež v priestore, kde žijeme, stále aktuálnym problémom.

- Práve o tom som sa s mladými ľuďmi v Tótkomloši rozprával. Oni už tak veľmi reč neudržujú, ale snáď sa opäť k slovenčine vrátia. Teraz, keď sa i z Bruselu neustále deklaruje podpora menšinám, kedy maďarská menšina na Slovensku má transparentnú podporu, je veľká šanca presadiť podobné postavenie i pre dolnozemských Slovákov. Mali sme na túto tému veľa debát a mal som dobrý pocit, že som slovenskú otázku "podoprel" nielen ako filmová postava - národovec, ale i ako súčasník, slovenský herec Labuda.

Prvým vaším filmom bol v šesťdesiatych rokoch titul "Kým sa skončí táto noc". Po úspechoch Filmového štúdia Koliba súčasní tvorcovia na Slovensku smutne konštatujú, že sa filmy skoro nenakrúcajú. Aká je vaša skúsenosť?

- Je to smutná realita, ale skutočne sa slovenské filmy nerobia. Moje herectvo je momentálne nepotrebné, ale môže byť, že ako vetchý starček, keď sa veci dajú do pohybu, budem v kurze! (Smiech.) Urobil som niekoľko filmov, ktoré vari zostanú v povedomí divákov, a tak nemám dôvod smútiť. Keby už nič neprišlo, môžem povedať: mal som šťastie!

Ale vďaka tým filmom, v ktorých ste hrali, vás poznajú i diváci na druhom konci sveta.

- Áno, boli to vždy milé prijatia. Keď som bol v USA, Kanade i v Austrálii, kde sme hrali pre krajanov, zažil som i dosť prekvapivú skúsenosť. Sú to veľmi zaujímaví ľudia, ktorí sa svojho Československa nikdy nezbavia, majú ho hlboko pod kožou. I keď si žijú dobre, nemôžu zabudnúť, že sú odinakiaľ. Stretol som sa s rodinou, ktorá má obrovskú videotéku českých a slovenských filmov, televíznych inscenácií a hodiny a hodiny hudby a rozhlasových programov. Žijú tým, nepočúvajú snaď nič iné, nesplynuli s novým domovom.

O probléme vykorenenosti, i keď v bývalom spoločnom štáte, hovorí i rozhlasový seriál M. Vágnerovej "Minulost na obtíž". V jeseni minulého roku ho uviedol ČRo 3, stanica Vltava. Vy ste v ňom vytvorili postavu milovaného a milujúceho starého otca, pána Vargu.

- Myslím, že to bol veľmi dôležitý projekt, a to nielen preto, že v priestore bývalého Československa žijú rodiny, ktoré sú zmiešané, kde každý z partnerov pochádza z iného konca niekdajšej federácie. Je to problematika stále aktuálna. Pred niekoľkými rokmi som účinkoval v zlínskom divadle v jednej hre, kde som s Vierou Novákovou vytvoril práve česko-slovenský manželský pár. Ja som rozprával po slovensky, ona po česky a prijatie bolo výborné. Nielen tému, ale i jazyk obecenstvo vnímalo ako niečo prirodzené. Myslím, že nielen vzhľadom k nostalgii za televíznymi pondelkami z Bratislavy, ale i z prirodzenej potreby budú i televízie pracovať na spoločných projektoch, kde budú oba jazyky zachované. Ak sa nájde vhodná téma, určite vzniknú i filmy, či už českej alebo slovenskej produkcie, v ktorých bude zámerom uchovať jazyk oboch v pôvodnej podobe.

Myslíte, že používanie národných jazykov bude po vstupe do EÚ upadať?

- Tak by som to nepovedal, ale v každom prípade musíme počítať s realitou, že viac a viac sa bude používať angličtina. Pre dnešné deti a ich deti bude angličtina rečou každodennou, ale verím, že rodičia budú mať potrebu naučiť svoje deti slovenčinu a češtinu, a že sa to nestane kuriozitou. Pretože odpočívať, premýšlať a snívať je nejlepšie v materčine. Spomínam si na nakrúcanie anglického filmu "Meeting Venus", kde bolo medzinárodné obsadenie a i štáb používal rovnako nemčinu, ako aj angličtinu a francúzštinu. Keď režisér István Szabó mal konečne príležitosť rozprávať po maďarsky, bolo vidieť, ako slastne privrel oči, ako tú svoju materčinu omieľa na jazyku, ako mu je dobre, ako odpočíva...

MÁRIA UHRINOVÁ


Zpět na obsah