Zamyslenie

Často, takmer od všetkých vekových kategórií počúvam ľútosť nad tým, že sú "stratenou generáciou". Neviem ako vy, ale ja osobne som presvedčený, že je to presne naopak. Iste, dá sa fňukať nad nedostatkom blahobytu, prípadne nad inými väčšími či menšími krivdami, z pohľadu histórie sú to však malichernosti. Možno mám šťastie, že na dedine v povojnovom období som v detstve spoznal taký spôsob života, aký mnohí z vás vnímali iba z fotografií alebo filmov Karola Plicku. Doteraz mám v živej pamäti rozprávanie svojich prarodičov o ťažkom hrdlačení na úzkych skalnatých políčkach kopcovitého Slovenského Rudohoria. Práce na poli so starými rodičmi, ktorí si mohli dovoliť zapriahnuť do voza iba kravy, som zažíval osobne, najčastejšie po príchode zo školy.

Prečo táto krátka exkurzia do histórie? Rád by som totiž ilustroval, že tak naša, ako aj generácia našich rodičov, zažili dobu takpovediac ako vystrihnutú z minulého storočia. A dnes sa zrazu ocitáme na začiatku celkom nového veku. Už sa však netreba dožiť sto rokov, aby človek celé storočie vnímal nielen pocitovo, ale aj vizuálne. Umožňujú nám to vedecko-technické poznatky a vymoženosti posledných desaťročí. Pomocou obrazoviek a zvukových nosičov vstúpila priamo do našich domácností nielen tvár matky Zeme a história celej civilizácie, ale aj obrazy medziplanetárnych priestorov a unikátne snímky povrchov iných planét. Telefonicky nielen zvukom, ale aj v obraze, sa môžeme priamo rozprávať s príbuzným či s priateľom na druhej strane kontinentu alebo za oceánom.

Možno by nás to mohlo napĺňať hrdosťou a optimizmom, keby ... Keby sme denne nesledovali následky nesmiernej biedy a hladu na mnohých miestach našej planéty, keby sme neprežívali hrôzy viacerých vojen v priamom prenose. Keby, keby, keby....

Závažným mementom celosvetového napredovania a budovania prosperity je hroziaca konečnosť zdrojov, predovšetkým zásob prírodných surovín. Priamym dôsledkom rastu produkcie a spotreby sú odpady rôzneho druhu, ktoré prírodu nielen devastujú a zamorujú, ale vo väčšine prípadov primárne alebo sekundárne ničia jej základné zložky, akými sú voda, ovzdušie a pôda. Skleníkový efekt zväčšujúci sa dôsledkom škodlivých splodín odštartoval zhubný globálny proces. Ničenie býva niekedy dočasné a funkčnosť jednotlivých zložiek je obnovy schopná, často však dochádza k následkom nezvratným. Samotná likvidácia odpadov vyžaduje mnoho úsilia, prostriedkov a energií, preto najefektívnejšou "likvidáciou" je ich nevytvárať. V praxi to znamená vyrábať iba toľko, koľko nevyhnutne spotrebujeme, respektíve vyrábať takým spôsobom, aby odpady nevznikali, alebo vznikali a hromadili sa iba v nevyhnutnom množstve.

Krédom súčasnej spoločnosti však nie je znižovanie, ale zvyšovanie spotreby. Lebo pokles spotreby ovplyvňuje rast výroby a znižovaním výroby klesá výkonnosť ekonomiky. Dôsledky sa prejavujú v nižšej tvorbe zdrojov a prostriedkov paradoxne určených aj na riešenie ekologických problémov. Na prvý pohľad ide o bezvýchodiskovú situáciu, ktorú ekonómovia riešia takzvanými "ozdravovacími" procesmi, teda zvyšovaním výroby a spotreby, vyššou exploatáciou surovín, hromadením odpadu a tak ďalej. Rast blahobytu, nadmerné prepĺňanie "spotrebného koša" je priamou cestou k likvidácii našej planéty "mierovými" prostriedkami.

Je pochopiteľné a logické, ak aj chudobné krajiny chcú bohatnúť a zvyšovať rast výroby a spotreby, ťažko to však možno ospravedlniť v prípade vyspelých krajín. Je preukázateľné, že už súčasná úroveň nepriaznivých vplyvov civilizačného rozvoja na prírodu v mnohých prípadoch prekročila prahové hodnoty. Najmä bohaté krajiny sa však znižovaniu výroby a predovšetkým spotreby bránia. Dôkazom toho je napríklad zdržanlivý postoj USA k záverom svetového ekologického fóra z roku 1992. Neplnia sa ani rámcové dohody, ako napríklad dohovor o klimatických zmenách, montrealský protokol o znižovaní výroby a používaní freónov a mnohé ďalšie. Prijatá Agenda 21, teda "Zem pre 21. storočie" sa preto postupne stáva formálnym dokumentom, ktorý by mnohé štáty najradšej presunuli do depozitu. Začalo sa síce s vypracúvaním "národných stratégií trvalo udržateľného rozvoja", dnes však už vieme, že súčasný rozvoj z hľadiska budúceho zdravia našej planéty je neudržateľný. Spomínané národné stratégie sa však stali prevažne byrokratickou agendou. Napríklad len analytická časť slovenskej stratégie má vyše1700 strán a syntéza dosahuje podobné rozmery. Príslušní odborníci rozsiahlo píšu o svojej jedinečnosti, obhajujú právo na svoj "trvalo udržateľný" rozvoj, zväčša však už netreba odborné, ale prevažne politické rozhodnutia. Súčet národných stratégií rozvoja by v globálnom celosvetovom meradle mohol znamenať pre planétu jej definitívny kolaps. A rozhodnúť môžu práve tí, ktorí o ekológii pekne a dlho hovoria, pritom jazdia v autách s vysokou kubatúrou, v služobných bavorákoch, počas víkendu sadajú do terénneho "roveru" a vezú sa na chatu v chránenej oblasti. Ak nezačneme rýchlo konať, vezme príroda svoj osud do vlastných rúk, čo sa v podstate už deje...

Ak som v úvode konštatoval, že určite nie sme generáciou stratenou, mali by sme žiť a konať tak, aby sme neboli ani generáciou zatratenou. Zatratiť by nás mohli už naši vnuci a pravnuci, ktorí pochopia, že sme boli možno poslednou generáciou, ktorá ešte mohla pre globálnu záchranu života na Zemi niečo podstatné vykonať. Možno je ešte čas. Možno sme ešte nezničili všetko do takej miery, že sa to nedá zachrániť. Ozónovú dieru ešte možno zaceliť, vody vyčistiť, pôdu ozdraviť, vysušovanie kontinentov zastaviť. Súčasná filozofia života a najmä prax moderného človeka je však našou samovraždou, pre budúce generácie možno vraždou. Najmä ak sme si, a zdá sa, že áno, vedomí následkov svojich činov. Musíme preto urýchlene a účinne konať. Každý v prvom rade v sebe a na sebe. To vyburcuje ďalších, možno aj kompetentných. Môže to byť síce aj umieranie pomalé, ale tým bolestivejšie. V každom prípade však vinou neuvážených krokov Človeka. Na to ale žiadna generácia nedostala mandát. Už aj preto nie, lebo nie sme vlastníkmi planéty Zem. Máme ju iba požičanú od našich predkov s tým, aby sme ju plnohodnotnú a zdravú odovzdali svojim potomkom.

J A R O S L A V L I P T A Y

---

Zpět na obsah