SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KAŽDÝ FILM JE VÝPRAVA DO NEZNÁMA

Režisér Saša Gedeon

Je to nenápadný, veľmi jemný a krehký mladý muž, ktorému by ste prisúdili akúkoľvek inú profesiu, len nie réžiu. Neobvyklé biblické priezvisko získal po otcovi (len na ňom vynechal aksány, ktoré sa mu opticky nezdali v našich končinách najšťastnejšie), Libanoncovi z bejrútskej kresťanskej komunity. Hercovi a režisérovi, ktorý sa zoznámil s mladou slovenskou výtvarníčkou - Sašovou mamou (písali sme o nej v minulom čísle nášho časopisu). I keď sa rodičia rozviedli v jeho ranom detstve, zdedil syn evidentne talent po oboch z nich. Výtvarné videnie a cítenie po mame a režisérske danosti po otcovi. Dokazujú to napokon aj dva nevšedné, poetické a pocitové celovečerné filmy, vďaka ktorým sa Saša Gedeon stal už neprehliadnuteľným českým režisérom: "Indiánske léto", nakrútené ešte na vysokej škole a "Návrat idiota" , ktorý získal v roku 1999 päť Českých levov i cenu kritiky Kristián a okrem ďalších aj medzinárodné prestížne ocenenie Prix Europa za najlepší dramatický televízny program.

Saša Gedeon sa síce v roku 1970 narodil v Prahe, keď však mama získala angažmán v kladnianskom divadle, tak sa tam presťahovali a žil v tomto meste až do vysokej školy. "Bolo to v tom čase industriálne mesto so špeciálnym zložením obyvateľstva," vysvetľoval nám Saša počas nášho rozhovoru. "Atmosféra tam bola svojím spôsobom surová - pre mňa však veľmi zaujímavá. Až neskôr, keď som začal nakrúcať filmy, som pochopil, že vo mne zanechala výrazný otlačok. Bola to jednoducho krajina môjho detstva."

Skromne priznal, že bol priemerný žiak, nikdy nijako zvlášť nevynikal a obával sa problému, či sa dostane na vysokú školu. Inklinoval skôr k literatúre a na základnej škole aj k výtvarnej výchove. Myslel si, že sa stane maliarom a chvíľu uvažoval aj o strednej grafickej škole. Už na gymnáziu sa zaujímal o umenie a zoznamoval aj s jeho teóriou. Začal písať poviedky, ktoré mu vychádzali vo vtedajších literárnych časopisoch. Dnes si Saša uvedomuje, že už v tom čase mali rysy filmových scenárov, boli to skôr poviedky o vzťahoch, o charakteroch a situáciách. "Na gymnáziu sa to vlastne všetko stalo, ako akási smršť," dodáva. "Vtedy som sa od pokusov o maliarstvo preorientoval na literatúru a v druhom ročníku som sa rozhodol, že nakrútim film." Spojil sa s priateľom, ktorý mal amatérsku osemmilimetrovú kameru a napísal akýsi abstraktný scenár, do ktorého obsadil starších spolužiakov. Saša Gedeon mal vtedy pätnásť rokov... Poznal, že vo filme sa dajú ideálne spojiť literárne i výtvarné aspekty. A navyše sa mu zdalo, že je to omnoho zaujímavejšie a dobrodružnejšie, než sedieť doma a písať či kresliť. "To až dnes viem, že je to koľkokrát 'dryáčnická' rutina a úmorná činnosť," smeje sa Saša.

ŠKOLA VEĽA DALA, VEĽA VZALA

V tom čase v ňom skrsla myšlienka, že by mohol skúsiť na pražskej Filmovej akadémii múzických umení vyštudovať réžiu. Vedel však, že nie je ľahké sa tam dostať a že na tejto škole preferujú záujemcov skôr starších a skúsenejších. Tak tam zašiel v maturitnom ročníku len tak pokusne a odovzdal tu spomínaný film a nejaké svoje poviedky. Zaujal a prešiel napokon celou procedúrou prijímačiek, ktorá je na FAMU pomerne zložitá. Keď dostal list, že ho prijali, myslel si, že ide o nejaký omyl. Bol však vskutku prijatý a to štvrť roka predtým, než zmaturoval!

Na vysokej škole získal niekoľko ocenení na študentských festivaloch za školské cvičenia. Čiernobiela snímka "Zavřeno pro rodinný smutek" uspela i na medzinárodných festivaloch - získala okrem iného v roku 1992 hlavnú cenu v Tokiu. Tá bola spojená s financiami na ďalší projekt, ktorý mal mať za rok v Tokiu premiéru a potom sa dostať do japonskej distribúcie. Tieto udalosti vlastne spôsobili, že Saša Gedeon nakrútil film "Indiánské léto". "Mal mať len tridsať minút, ale napísal som scenár dlhší, takže sme museli s Japoncami dosť komplikovane komunikovať, aby na naše podmienky pristúpili, ale podarilo sa," spomína. "Nakrútili sme teda za japonský grant a televíznu koprodukciu celovečerný debut, čo vlastne pôvodne nikto neplánoval." Tak zatiaľ čo ostatní začínajúci filmoví tvorcovia majú veľké obavy z prvého filmu, ten Sašov vznikol akousi súhrou šťastných náhod, vlastne ani nevedel ako. Dodnes si nezvykol, že "Indiánské léto" je jeho prvý celovečerný film...

Na vysokej škole bol nútený vytvoriť pomerne veľa krátkych filmov, takže jeho život sa výrazne zintenzívnil. Nota bene, Saša bol na rozdiel od väčšiny kolegov veľmi mladý, neskúsený, takže to pre neho bol veľký životný zvrat a roky na FAMU strávil výlučne prácou na filmoch. "Na jednej strane som za to veľmi vďačný, lebo takú intenzívnu prípravu by som nikde nezískal, na strane druhej však si uvedomujem, že mi to ukradlo kus mladosti. Bola to veľmi tvrdá a možno i predčasná životná skúška. Preto na to obdobie spomínam rozporuplne - veľa mi dalo i veľa vzalo."

BOLESTIVÉ OBJAVOVANIE

Medzi ľuďmi panujú isté predstavy a možno aj predsudky, ako má režisér vyzerať a ako sa má správať k svojmu štábu. Na vysokej škole tieto vzťahy boli uľahčené tým, že štáb bol vždy zostavený zo študentov. Ak si mladí tvorcovia do filmov vybrali nejakých známych hercov, tí sa k nim väčšinou správali pomerne blahosklonne. Keď však videli, že niekto presne vie, čo chce, rešpektovali ho. Možno i s prihliadnutím na to, že mladý režisér má celú tvorbu ešte len pred sebou a vlastne sa nikdy nevie...

No ani neskôr, už v tej skutočnej praxi, nemal Saša Gedeon nikdy problémy so štábom, i keď sám o sebe tvrdí, že patrí skôr medzi režisérov, ktorí vskutku presne vedia, čo chcú a pri tvorbe filmu priamočiaro zasahujú do všetkých zložiek. Pravda, autorská vízia občas naráža na predstavy jednotlivých tvorivých členov štábu, nikdy to nebýva bezbolestný proces. Ide však výlučne o konflikty pozitívne.

"Dokonca si myslím, že keď všetko prebieha hladko, tak vlastne ani netvoríte," hovorí presvedčivo Saša. "Taký proces vedie len ku klišé, k niečomu, čo všetci dobre poznajú a teda nemusia nič objavovať. Objavovanie je vždy bolestivé. Najťažšie konflikty mávam sám so sebou, pretože každý film je vlastne výprava do neznáma."

Reč prišla pochopiteľne aj na financie. Saša Gedeon ich nikdy na svoje filmy nezháňal, považuje to za čosi nenormálne, čo nie je zmyslom jeho profesie. Mal však šťastie na mladého producenta, s ktorým pripravovali už "Indiánské léto" - Petra Oukropca. Na svoje filmy získali grant a Českú televíziu ako koproducenta. Občas sa zapojili aj ďalší koproducenti. "Keď sa niekto chce venovať filmovej tvorbe, musí sa zároveň zmieriť s tým, že nebude bohatý," uzatvára túto tému Saša. "Názory ľudí, že filmári sú boháči, sú naozaj smiešne. Tento štát je malý, je tu málo divákov, a preto návratnosť filmu nemôže byť vysoká. I keď sa to sem-tam nejakému úspešnému projektu podarí, ale je to skôr výnimka a musí to byť veľmi komerčné dielo pre široké spektrum divákov."

NECHCEM BYŤ REALIZÁTOR ATRAKTÍVNYCH PRÍBEHOV

Sašu podľa jeho vlastných slov vždy zaujímali vzťahy a príbehy ľudí, ktorí nie sú žiadnou elitou, ale naopak tou väčšinou v národe. Napriek tomu však zažívajú naprosto fatálne ľudské situácie. "Baví ma sledovať tieto príbehy u zdanlivo obyčajných ľudí," hovorí. "Mal som celé detstvo pocit, že svet sa skladá práve z takýchto ľudí - pozoroval som to v Kladne, ktoré nie je nijako výnimočné mesto. Možno som tam videl rôzne ľudské situácie presnejšie, než v Prahe, kde pozlátko, imidž, určitá štýlovosť, snobizmus a všakovaké pózy sú tak nalepené na život, až sa zdá, že sú od neho absolútne neoddeliteľné. A bránia vám vidieť niektoré veci jasne a presne. Možno však, že môj ďalší film už bude veľmi pražský, či veľkomestský, pretože som medzitým nadobudol novú skúsenosť."

Saša Gedeon vždy chcel byť autorský režisér, veď práve to ho na filme zaujímalo - začínate so stránkou bieleho čistého papiera a končíte finálnou podobou: filmom. A tiež to, že sa tu vaše myšlienky menia na matériu, ktorá komunikuje a oslovuje ľudí a naviac spätne aj vás. "Nikdy som nemal ambíciu byť úspešný realizátor atraktívnych príbehov, i keď to remeslo ovládam a keby som to robil, mal by som možno jednoduchší život. Písanie je totiž dosť utrpenie! Ale najväčšia výzva je vlastne v tom, že človek musí zostúpiť až na vlastné dno, aby vyjadril pocity zo seba, z ľudí, zo vzťahov..."

Filmy Sašu Gedeona sú väčšinou inšpirované nejakou literárnou predlohou. Nikdy to však nie je ten konkrétny príbeh, ale variácie na danú tému (v "Návrate idiota" pochopiteľne na Dostojevského). Predloha je pre neho akýmsi odrazovým mostíkom pre vlastnú tvorbu. Aj v súčasnosti má Saša rozpísané isté námety, ale zatiaľ o nich nechce hovoriť. Vie len to, že jeho tretí film bude odlišný od predchádzajúcich dvoch. Hľadá totiž novú formu i základný prístup k nej. "Zatiaľ si vytváram akýsi nový svetonázor, aby som získal odlišný pohľad na film," vysvetľuje nám Saša. "Nechcel by som, aby to znelo filozofujúco či suchársky, ani si nemyslím, že autor by mal najprv obrásť machom, kým vezme do rúk pero či si sadne k počítaču. Ale pokiaľ si má film zachovať isté umelecké aspekty a nebyť len číro šoubiznisom, mal by vypovedať práve o tých svetonázorových záležitostiach. Film je totiž komplexným médiom, ktoré zrkadlí celý svet a má neuveriteľnú silu. Mám preto pred ním obrovskú úctu a som presvedčený, že tvorca by do neho mal dávať zo seba to najlepšie a najhlbšie."

CÍTIM SA BYŤ SLOVÁKOM

Až kým nastúpil do základnej školy, hovoril Saša Gedeon len po slovensky. "Pamätám sa, že v škôlke som vychovávateľky oslovoval zásadne 'teta'," usmieva sa. Dodnes rozpráva po slovensky bez problémov a dokáže "preskočiť" z jedného jazyka do druhého. "Slovenčina vo mne zakotvila veľmi pevne, pretože som rok čo rok chodieval na prázdniny k babke a dedkovi do Prešova a tam som dokonca ovládal šarištinu". V jeho filmoch sa však slovenský pôvod nejako výrazne neodrazil - vypovedajú totiž väčšinou o všeobecných ľudských vzťahoch a nie sú zakotvené v konkrétnom sociálnom či geopolitickom prostredí. "Napriek tomu v dialógoch sú možno vyložene české," zamýšľa sa na záver nášho príjemného rozhovoru. "Možno preto, že mám slovenskú krv, tak som český temperament schopný vnímať z určitého odstupu. To češstvo vidím celkom zreteľne možno práve preto, že som do veľkej miery Slovák. Cítim sa byť Slovákom a temperament tohto národa je mi sympatickejší, než ten český. Často pozorujem Čechov v 'akcii'akoby som bol v kine a díval sa na to na plátne. To je asi dôvod, prečo sa v mojich filmoch objavuje akási lyrickosť, melanchólia a poézia, ktoré sú skôr vlastné Slovákom."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah