Slovenské vinohradníctvo

Ktosi napísal, že víno patrí k ľudstvu rovnako ako chlieb, ale má ešte čosi navyše - tajomnosť nového poznania a očakávania lásky. Niečo na tom bude. Veď si len uvedomme, koľko veršov sa zložilo na počesť tohto lahodného moku, koľko piesní ho ospevuje, koľko významných dohôd ním bolo spečatených a koľko sporov sa vyriešilo pri pohári dobrého vína. Slabým dodáva odvahu a silných dokáže zbaviť agresivity. Vie rozosmiať i rozplakať. Vedeli by o tom nepochybne dlho a zasvätene rozprávať aj slovenskí vinári, pretože tam má vskutku dlhú tradíciu.

Vinohradnícka výroba na Slovensku je sústredená v najteplejších oblastiach, ktoré tvoria pás široký 50-60 kilometrov pozdĺž juhozápadných a južných hraníc republiky v dĺžke asi 500 kilometrov. Celková výmera vinohradov je v súčasnosti 25 930 hektárov. Podľa podmienok rozoznávame na Slovensku tri vinohradnícke regióny. Najväčší z nich je západoslovenský, v ktorom nájdeme osem vinohradníckych oblastí: malokarpatskú, skalicko-záhorskú, hlohovecko-trnavskú, galantsko-dunajskostredskú, nitriansko-vrábeľskú, levicko-tekovskú, podunajskú a novozámocko-štúrovskú. V stredoslovenskom regióne sú tri vinohradnícke oblasti a to ipeľská, modrokamenská a lučenecko-rimavskosobotská. Vo východoslovenskom regióne hovoríme o štyroch vinohradníckych oblastiach: turniansko-moldavská, tokajská, michalovecko-sobranecká a kráľovskochlmecká. Vidno teda, že juh Slovenska je na vinnú révu pomerne bohatá krajina, ktorá sa môže pýšiť chutnými a kvalitnými vínami.

DEJINY VÍNNEHO MOKU NA SLOVENSKU

Vinohradníctvu, tomuto najstaršiemu špecializovanému odboru poľnohospodárstva, sa na území Slovenska venovalo už viac ako tisícročie. Jeho počiatky siahajú do obdobia Rímskej ríše, s ktorou mali obyvatelia tejto oblasti kultúrne i hospodárske styky. V neskororímskom období si Slovania osvojili pestovanie viniča od obyvateľov usídlených v povodí Dunaja. Dokazujú to i nálezy archeológov, ako napríklad hlinený rímskoprovinčný skyphos z pohrebiska v Kostolnej pri Dunaji, na ktorom sú vidieť motívy viniča, bronzová figúrka Bakcha z okolia Komárna z 2. storočia n.l., strieborná miska z pokladu nájdeného v Zemianskom Vrbovku taktiež s motívmi viniča zo 7. storočia, či sedem vinohradníckych nožov a hlinená nádoba na víno približne zo 7. až 6. storočia, ktorú archeológovia vykopali na vrchu Molpír v Malých Karpatoch. Neskôr sa objavujú aj písomné pramene, ako donačné listiny a privilégiá z 11.-13. storočia a vinohradnícke motívy na obecných pečiatkach a mestských erboch. Zaujímavá správa o podunajskom vinohradníctve z obdobia avarsko-slovanského spolužitia sa zachovala v gréckych prameňoch. Keď bulharský cár Krum vypočúval zajatých avarských bojovníkov, na otázku, prečo zahynul avarský panovník, mu odpovedali: "Vzájomné ohováračky sa rozmohli a zmužilých i rozumných priviedli navnivoč; potom nespravodliví a zlodeji sa stali druhmi sudcov; k tomu pristúpilo ožranstvo, lebo od množstva vína všetci sa stali opilcami; potom tu bolo úplatkárstvo - všetci sa totiž stali kšeftármi a klamali sa navzájom. Z toho vznikla naša skaza." Cár Krum vtedy dal údajne vyklčovať všetky vinohrady, aby zabránil aspoň oným následkom opilstva.

Z obdobia Veľkomoravskej ríše sa zachovali tri staroslovienske modlitby - modlitba pri vysádzaní vinice, modlitba pri oberaní hrozna a modlitba nad kvasiacim muštom. Ako zaujímavosť si môžeme uviesť i historický fakt, ktorý sa dočítame v kronike Václava Hájka z Libočian. Píše v nej, že na krst syna pražského vojvodcu Bořivoja poslalo nitrianske knieža Svätopluk sud dobrého vína, ktoré sv. Ľudmile tak zachutilo, že rozkázala priniesť vinič a vysadiť ho v okolí hradu Mělník. Nuž hľa, kde má korene známe mělnícke víno! Prvé písomné správy o viniciach na území Slovenska možno nájsť v donácii Gejzu II. benediktínskemu kláštoru v Hronskom Beňadiku z roku 1075, kedy dostal kláštor do vlastníctva 31 viníc. Listina kráľa Kolomana z roku 1111 zasa uvádza, že v Pohraniciach pri Nitre mal zoborský kláštor sv. Hypolita 15 viníc. Obdobných príkladov je vcelku dosť - vinice vlastnil aj premonštrátsky kláštor v Turci, ktorý síce ležal v oblasti, kde sa vínu nedarilo, ale prináležali mu vinice v tokajskej oblasti a víno z Rábskej stolice mu dodávali určení kráľovskí poddaní.

Vpádom Tatárov bola prevažná časť viníc na území dnešného Slovenska zničená. Nemeckí kolonisti, ktorí na toto územie prichádzali po tatárskom vpáde, sa usadzovali aj na úbočiach Malých Karpát a výrazne sa zaslúžili o znovuobnovenie a rast vinohradníctva. Malokarpatské víno sa v tom čase stalo konkurentom dolnorakúskeho a Bratislava v tomto období získala dominantné postavenie v obchode s vínom. V stredoveku hrozno pestovali najmä poddanské masy vidieka, ale popri nich aj mešťania a samotné mestá. Ľud bol za právo používať zemepanskú pôdu na pestovanie viniča zaťažovaný povinnosťami, ku ktorým patril deviatok a desiatok z úrody, pozemková daň z viníc, mýtne z prevozu úrody z cudzieho panstva a výnimočne aj niektoré roboty na panských majetkoch. Príležitostne odovzdávali aj peňažné alebo naturálne dary za povolenie na odvoz úrody či začatie oberačiek. Viničné hospodárenie mešťanov napomáhalo rozvoju remesiel (výrobcovia kadí, sudov, bočiek či prepravcovia sudov) a zrodu poľnohospodárskych nádenníkov. Mestá vďaka tomu získavali najrôznejšie privilégiá a slobody. Daňové knihy Bratislavy z roku 1379 dokazujú rapídne bohatnutie vinohradníkov. Do konca 15. storočia vznikli mnohé právne ustanovizne, ako vinohradnícke cechy, právo výčapu a tiež sa zrodili zvyky spojené s pestovaním viniča a vyrábaním vína, ktorých väčšina pretrvala až dodnes. Ceny vína boli do polovice 16. storočia štandardné a okolo roku 1600 sa zdvojnásobili.

V období tureckých vojen sa vývin vinohradníctva zastavil a obnovili ho prakticky až začiatkom 18. storočia. Vína z Jura pri Bratislave, Pezinka a Modry v tom čase konkurovali najlepším európskym značkám, ba dostávali sa aj na kráľovské stoly. Mateja Bela si napríklad veľmi podmanilo svätojurské víno, ktoré dokonca ospieval v spise "De vino Sanct-Georgensi". V 19. storočí bohatší jednotlivci skupovali väčšie plochy viníc a začali sa rodiť veľkovýrobné vzťahy. V poslednom desaťročí 19. storočia však postihla vinohradníctvo pohroma v podobe škodcov, medzi ktorými najničivejšími boli fyloxéra a živočíšny škodca perenospóra, zavlečený k nám z Ameriky, ktorý napádal korene a listy viniča. V malokarpatských dedinách, v ktorých bolo vinohradníctvo hlavným zdrojom obživy, znamenala fyloxéra hotovú katastrofu. Mnohí vinohradníci boli nútení sa za prácou vysťahovať do sveta a iní hľadali obživu v priemysle a na veľkostatkoch. Vinohrady sa opäť vo veľkom začali vysadzovať až po prvej svetovej vojne a to rôznymi hybridmi, ktoré síce boli odolné voči chorobám, ale neraz nie najvhodnejšie na výrobu vína. Druhá svetová vojna spôsobila ďalšie značné škody v slovenskom vinohradníctve. Krátko po nej bolo na Slovensku len asi 12 tisíc hektárov vinohradov. V päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch sa ich počet zdvojnásobil a viac-menej zotrval až do dnešných dní.

NEĽAHKÁ PÚŤ HROZNA K VÍNU

Jedno slovenské ľudové príslovie vraví: "Kto nemá roboty, nech si vysadí vinohrad". Je hlboko pravdivé, ako to už u prísloví býva. Vinohrad - to bola najmä celoročná drina, ktorá začínala prípravou pôdy a vysádzaním viniča, jeho štepením, hnojením a okopávaním. V zime sa tiež nelenilo - hospodári opravovali vinohradnícke náčinie a pripravovali nové koly a húžvy na viazanie. Okolo Mateja sa vinič začal rezať zahnutým nožom, ktorý na začiatku minulého storočia nahradili nožnice. No a v marci začínala tá najťažšia práca - jarná kopačka, po ktorej nasledovalo zatĺkanie kolov. To všetko muselo byť hotové už do Jozefa. Do Juraja sa zasa vinič pred kvitnutím viazal ku kolom. Proti mrazom, ktoré ešte prichádzali okolo Žofie (určite si spomínate: "Žofia víno vypíja"), sa bránili vinohradníci spoločným zadymovaním vinohradov. Potom už začali práce v rýchlom tempe a nedali im takmer ani vydýchnuť. Plelo sa, olamovali sa zbytočné letorasty viniča, odstraňovala burina a kyprila pôda. Pri druhom viazaní sa pripevňovali nové výhonky ku kolíkom. Striekanie proti škodcom sa opakovalo tri i viackrát. Keď sa takzvané zelené práce vo vinohrade skončili, priviazali ženy (lebo tie ich robili najčastejšie), ktoré si práce neraz spríjemňovali spevom, kyticu poľných kvetov na krajný kôl vinohradu. Kedysi sa tam staval tiež máj, ako znak, že do vinohradu už teraz nesmie vstúpiť ani majiteľ.

Najočakávanejšou však pochopiteľne bola oberačka. Jej termín určoval väčšinou richtár a konala sa od polovice septembra do polovice októbra. Počas oberačiek bývali neraz celé rodiny celé dni a týždne v hajlochoch. Spracovanie hrozna sa začalo drúzganím a v neskoršom období mletím. Vylisovaný mušt nalievali do troch štvrtín suda, kde sa nechal vykvasiť. Koncom prvého týždňa sa rodil burčiak a koncom druhého ho nahradil takzvaný rampáš. Po mesiaci už vinári ochutnávali mladé vínko. Potom ho stáčali do menších sudov a z kvasníc usadených na dne robili druhoradé víno - takzvaný druhák. Časť z kvasníc si odkladali i na domáce liečenie. Červené víno malo trochu inú technológiu výroby - kvasiť sa nechali celé bobuľky, aby sa z nich vyluhoval tanín a farbivo a až potom sa lisovali.

Keď skončili hlavné práce vinohradníkov, organizovali radostné oberačkové slávnosti s krojovanými sprievodmi a zábavou pri muzike. Vinohradníci sa počas zimy navštevovali, vzájomne si víno koštovali a vymieňali si rady i skúsenosti. Na Urbana a na Jána nosili víno svätiť do kostola a potom ním liečili rany a všakovaké odreniny. Vinohradníctvo trvalo ovplyvňovalo život ľudí, ktorí sa mu venovali. Priamo vo viniciach vyrastali pivnice, nazývané hajlochy, ktoré sa stávali akýmsi centrom tunajšieho spoločenského života. Vinohrad bol takmer posvätný a odjakživa sa za krádeže v ňom trestalo prísnejšie než kde inde.

SLOVENSKÉ ODRODY VÍN

Sortimentná skladba slovenských vín sa vyvíjala stáročia. Kvalita stredovekých vín závisela najmä od zrelosti hrozna a kvality sudov. Viac ako deväťdesiat percent produkcie tvorili zmesky bielych vín. Tradícia zmesiek, ktorá do určitej miery pretrváva dodnes, vznikla v časoch, keď mestá a zemepáni dostávali hrozno a mušty formou poplatkov od najrôznejších pestovateľov. K špičkovým malokarpatským vínam patrili samotokové vína, pripravované zo sušených bobúľ hrozna odrody "viridula". V súčasnosti zaberajú na Slovensku muškátové biele odrody 81,7% plôch, z toho najviac Rizling vlašský, Veltlínske zelené, Müller-Thurgau, Burgundské biele, Dievčie hrozno, Rizling rínsky a Silvánske zelené. Modré muškátové odrody sú na 14,5% plochy vinohradov a je to najmä Frankovka modrá a Svätovavrinecké. Zvyšok tvoria stolové odrody. Akousi výraznejšou výnimkou je vari len tokajská oblasť - najmenšie a súčasne najatraktívnejšie vinohradnícke územie Slovenska. Pôdy sopečného pôvodu tu umožňujú z odrôd Furmint, Lipovina a Muškát žltý tradičnou technológiou s využitím ušľachtilej pliesne vytvárať vína ojedinelého charakteru a nezameniteľnej chuti.

O vinohradníctve a víne by sa dalo písať ešte veľmi dlho. Vari najvýstižnejši to však zhrnul už Fleming, ktorý svojho času povedal: "Penicilín lieči ľudí, víno ich obšťastňuje."